Akýkoľvek konflikt rozpútaný ľudskou rasou si zaslúži odsúdenie širokej verejnosti. A opľutie hlavných protagonistov s odzemkom na ich hroboch. Neexistuje nič horšie, než je nezmyselné zabíjanie miliónov ľudí bez toho, aby hlavní protagonisti neokúsili pach krvi a utrpenia na vlastnej koži. Vo svetle aktuálnych konfliktov je až zarážajúce, ako dokáže ľudstvo dokola opakovať tie isté chyby. Tá prvá, monumentálne krvavá vojna, sa odohrala pred viac než storočím a zabúdame na ňu v tieni tých nasledujúcich.

Prvá svetová vojna nemá toľko priestoru ani v hrách, ani v zábavnom priemysle všeobecne. Naša pamäť postupne slabne (alebo meníme históriu podľa aktuálneho lídra), ale prvý, skutočne masový konflikt je aj v dnešných časoch absurdným mlynčekom na ľudské mäso. Drsný, páchnuci a nezmyselný. Zákopová vojna o územie nikoho pochovala milióny životov, ktoré vyhasli v barbarských podmienkach a bez ľudskej dôstojnosti. Preživší po návrate taktiež nemohli často hovoriť o spáse a šťastí. O ich rozvrátených rodinách nehovoriac.

Tento konflikt môžeme na našich obrazovkách odohrať s flintou v rukách (Battlefield 1, Iron Storm) alebo sa váľať v blate s kamarátmi po boku (Verdun, Tannenberg, Isozno, Beyond The Wire a ďalšie), trocha sa báť (séria NecroVision), zalietať si na x-plošníkoch (Red Baron, Dawn Patrol, Flying Corps), či sa na všetko pozrieme z generálskeho kresla (The Great War: Western Front, The Entente a mnohé grand stratégie či série sa tejto časovej linke venujú).

Na prvý pohľad je toho dosť. Na ten druhý, keď z druhého krviprelievania vymenujete násobne viac titulov, potom tento nepomer zamrzí. Dvojnásobne, ak sa nám pod kožu dostalo najviac rozprávanie v plošinovke Valiant Hearts: The Great War a na zahodenie nebolo ani rozprávanie v 11-11: Memories Retold či nedávna naháňačka v Amnesia: The Bunker.

Ad Infinitum sa snaží presne o to isté. Síce vám dá do rúk zbraň, ale strieľať z nej až na jednu kratučkú výnimku nebudete. Nepriatelia vám pôjdu po krku, budete pred nimi iba utekať alebo sa im vyhýbať. Či ide o skutočných tvorov alebo výplody vašej zdegenerovanej fantázie, už odhalí samotná hra, no v skutočnosti ide o bossov, ktorí vás naháňajú po celej úrovni, objavia sa raz za čas, aby vám v závere aktu zatopili. Stačí pred nimi unikať, dačo postláčať a ono sa to už nejako spraví. Protivník padne k zemi s tým, aby ste ukončili jeho utrpenie.

Základným pilierom tejto hororovej adventúry z vlastného pohľadu, či niekedy skôr walking simulátoru je zobrazenie nezmyselnosti daného konfliktu, násilia, rodinnej hrdosti a často aj ľudskej hlúposti a arogancie, vymývania mozgov propagandou a ovládanie submisívnych más bezcharakternými lídrami. Hrdinom je mladý muž, ktorý sa spoločne s bratom rozhodne nastúpiť do frontovej línie. Rodinná situácia, ktorej pevne velí otec a nestrpí doma žiadne ústupky, sa v sne o Fatherlande rozhodne obetovať všetko, taktiež nenahráva ničomu inému, než nutnému masakru. Citlivá téma je popretkávaná nielen zverstvami na fronte, ale aj v rodinnom sídle.

Paul Von Schmitt putuje so svojim bratom Johanesom na front – a nikto sa ho nepýta, či musí, avšak nadšenie z obrany domoviny ho drží pri živote a až neskôr si uvedomuje svoje omyly. Aj preto nemožno očakávať návrat do rodného hniezda aristokratickej rodiny s otvorenou náručou, kde nachádza niečo úplne iné, než si pamätal. Strihy medzi prežívaním na fronte a v domove sa dejú neustále a netušíte, čo je vlastne skutočnosť. Slaboch, ktorý sa viac drží maminej sukne, si z frontu prináša nejeden šrám.

Traumy z krutosti v zákopoch sa kopia jedna na druhú a do toho sa dej prelína z opakovaného prežívania v zákopoch do snorení po domovskom sídle, kde taktiež nie je všetko s kostolným poriadkom. Masové zabíjanie plynom, popravy civilistov, šikana medzi vojakmi, nekonečná paranoja, dezercia a slepé vedenie posielajúce mladých mužov na istú smrť – to všetko zažijete a ak si necháte myšlienky prezentované papierovými odkazmi prejsť hlavou, zostane vám na jazyku nepríjemná pachuť.

Samotné rozprávanie spája hneď niekoľko inšpirácií a niekedy to hra robí dobre, inokedy len idete rovno za nosom a traumy okolo vás lietajú bez záujmu. Niežeby nebolo na čom stavať, no samotné prostredie býva často prázdne. Počas hrania narazíte len na niekoľko morbídnych zástupcov bossov, avšak celkovo je hra až príliš mŕtva, bez pohybu a bez života. Bombardovanie a ostreľovanie síce počujete, no stále ide iba o zvuky vo vašej hlave, ktoré opakovane prežívate. Trpkejším sklamaním je fakt, že hlavný hrdina je nemý a nedáva nijakým spôsobom najavo svoje emócie, nanajvýš tak funí pri behu a prerývane dýcha. Neustále idete rovno za nosom, možno raz za čas odbočíte vľavo, ale vývojári váš po pár krokoch upracú a ukážu jedinú cestu.

Ťažko posúdiť, ktorá z častí je lepšia. V zákopoch vidíte zverstvá na vlastné oči, v domovskom sídle vás bude dusiť vlastná minulosť, rodina a trauma zo samotnej vojny. Namiesto toho, aby nám vývojári servírovali jednotlivé zážitky postupne a jemne pridávali plyn, je atmosféra rozkúskovaná. Občas je to zúfalo monotónne pobehanie či nezáživný stealth, hľadanie novej, otvorenej cesty vpred. Inokedy dostanete ohromujúcu momentku, ktorej chytľavosť však veľmi rýchlo vyprchá, pretože vás čaká ďalšie a ďalšie postupovanie vpred bez akéhokoľvek náznaku hrateľnosti. Prostredie len málokedy rozpráva svoje mikropríbehy skrz level dizajn. Striháte všadeprítomný ostnatý drôt, sekerou rúbete zátarasy, uhýbate sa mechanickým prekážkam, používate plynovú masku na zamorených miestach a podobne.

Vojna je horor, bez diskusie. Ad Infinitum ponúkne niekoľko strašidelných momentov, medzi ktorými nechýbajú ani tradičné vyskakovačky, pri ktorých je únik telesných tekutín možný. Chvalabohu ich nie je mnoho, no to ani logických rébusov, ktoré sa scvrkávajú na aktiváciu tlačidiel v správnom poradí. Ak si odmyslíme zápletku prezentovanú zápiskami alebo animáciami, ostávajú nám hluché miesta, ktoré mohli a mali byť zaplnené hrateľnosťou. Alebo ak sa už máme kochať, tak konkrétnymi situáciami, ktoré v nás vyvolajú akékoľvek emócie. To sa nestalo a hra prešľapuje medzi nudnými pasážami, kedy hľadáte cestu a situáciami, kedy sa konečne niečo deje.