Na Hellboya som sa tešil, Hellboya som si vyžiadal, Hellboya mám rád. Veľmi rád, ba čo viac, považujem ho za jedného z najcharizmatickejších a najlepšie vymyslených komiksových antihrdinov dneška. Bytosť z pekla, démon, čo sa na Zemi ocitne ako vedľajší efekt nacistických okultných experimentov, prevezme ľudské modely správania a naučí sa ľudskej morálke, ale nie úplne jej rozumie a nie celkom sa s ňou stotožňuje, predovšetkým vo chvíľach, keď sa mu javí iracionálnou. Najprv sám za seba, aj keď už s kumpánmi, neskôr v rámci U.V.P.O. ako jeden z agentov v teréne, ktorý sa však stále nezbavil temného osudu nositeľa apokalypsy. Raz to príde a nedopadne to dobre.

Najsilnejší je, samozrejme, v domovskom umeleckom druhu, teda v komiksoch, ale výborne fungujú aj prvé dva celovečeráky režírované Guilleromom Del Torrom, ktoré Hellboya vizuálne spojili s Ronom Perlmanom a celovečerné animáky Sword of Storms a Blood & Iron, ktoré ukazujú, že ďalšou obrovskou Hellboyovskou devízou sú samotné príbehy. Tie možno nie sú úplne najoriginálnejšie, ale pôsobia tak vďaka svojej eklektickej povahe. To sa vezme kúsok odtiaľ, z rozprávky či mytológie a kúsok odtiaľ, z histórie či folklóru a spojí sa to do tvaru, ktorý je nový a originálny práve v strete motívov vytvárajúcich zápletku.

A toto, našťastie, respektíve ASPOŇ toto, našťastie, má inak celkom zbytočná a vo svojej hernej podstate vlastne celkom nefunkčná videohra Hellboy: Web of Wyrd, vraj reprezentant subžánru roguelike. Z môjho uhľa pohľadu však iba priamočiara akčná mlátička/strieľačka postavená na tom, že Hellboy kamsi vojde, tam nastúpia oponenti, jeden dvaja silnejší a inak stafáž, a treba do nich búšiť a strieľať čo to dá a kryť sa. A to až dovtedy, kým nejdú dole, alebo nejde dole Hellboy. A aby dole nešiel, treba ho vylepšovať, čo znamená nové údery, zbrane, muníciu, aj keď ponuka je relatívne chudobná, respektíve, je presne taká, aby zabezpečila relatívne pohodlný prechod hrou, či úplne konkrétne prechod od jednej príbehovej cut sekvencie k druhej. Čím sa teda skutočne rozpráva príbeh – to jediné kvôli čomu je hráč ochotný pretrpieť tie časti hry, čo sa v nich skutočne hrá a ktoré by teda mali tvoriť podstatu. Lenže tuná nie. A keď hra prejde do čisto naratívneho rozmeru, je to až akoby vykúpenie. Aspoňže tak, lebo aspoň kvôli čomusi sa dá Hellboy: Web of Wyrd pochváliť.

Príbeh síce vzhľadom na komiksové štandardy nepatrí k najlepším, ale sám osebe je dosť dobrý, aby poskytol motiváciu hrať ďalej, nie nadarmo sa na ňom vraj priamo podieľal Mike Mignola. No a druhá veľká prednosť je, že Hellboy vizuálne vyzerá ako komiksový Hellboy, strohý, s relatívne obmedzenou farebnosťou a jasným výrazným kontrastným tieňovaním, jednoducho načrtnutými, ale výrazne typizovanými lokáciami a vôbec so všetkým tým cel-shadingovým vizuálnym obžerstvom, ktoré je síce nádherné, ale atmosfére a hrateľnosti paradoxne príliš nepomáha. Aj vďaka nemu totiž hra pôsobí stereotypne a až tak akoby odťažito, akoby si naschvál budovala od hráča odstup. Mohol to byť dokonca zámer, pripúšťam, ale nie úplne najpremyslenejší. Hellboy totiž nie je ten typ hrdinu, ktorý by sa nejako výrazne angažoval.

Áno, samozrejme, Hellboy sa mláti sa a strieľa a strieľa a mláti sa, ale tak akoby z povinnosti, bez skutočného zápalu a vášne, sucho, cynicky, že musí, niežeby sa mu do toho príliš chcelo, čo síce presne odráža Hellboyov charakter nabúchaného cool suchára, čo občas trúsi hlášky a neosobne komentuje dej, ale vystavať okolo toho poctivý videoherný drive môže byť problém. A aj je, celkom v rozpore s úplne poslednými Hellboyovými slovami, ktoré v hre prednesie: „Goodnight Scheherezade. You were one hell of a storyteller.“

Znie to výborne, zvučne, akoby hlas Lance Reddicka bol skutočne Hellboyovým hlasom, čo, samozrejme, znamená, že dabing je výborný a podobne funkčná a zapamätateľná je aj hudba, lenže aj to len zvýrazňuje pachuť z hry, ktorá akoby disponovala všetkým, okrem potechy z hrania samotného.

Nuž tak, Hellboy: Web of Wyrd je akoby hra za trest, príznak potreby obetovať sa, čo presne robí hráč, keď sa rozhodne podstúpiť aktuálne Hellboyovo videoherné dobrodružstvo. Lebo hranie je v tomto prípade obeta za príbeh a to taká veľká, až vzbudzuje pochybnosti, či stála za to. Nestála, plus-mínus deväť hodín času, ktoré treba na prejdenie hry, sa dá stráviť aj omnoho užitočnejším spôsobom, trebárs dívaním sa z okna.