Na indie hit neexistuje overený recept. Nedokážete si sadnúť k PC, začať písať kód a povedať si, že z tohto bude o 3 roky úspešná hra. Jednoducho musí nastať vzácna súhra mnohých faktorov, pričom kvalita hry samotnej je len jedným z nich, úspech ale automaticky nezaručuje. Aj napriek tomu môžeme často vidieť snahu indie vývojárov pristupovať k tomu vypočítavo so snahou napodobniť niečo, čo už zahviezdilo. Ale takto to naozaj nefunguje. Príkladov sme už mali veľa a teraz sa zdá, že tu bude ďalší. Na nejaký celkový sumár úspechu je ešte skoro, ale aspoň počiatočné hodnotenie si už môžeme dovoliť v prípade Party Animals. Aj keď to nie je zlá hra.

Pozrite si na obrázky okolo. Kedy ste naposledy videli hru, ktorá bola takto roztomilá? Hráte za (zväčša) plyšové zvieratká, s ktorými roztomilo pobehujete po arénach a tu a tam niekomu uštedríte nejaký buchnát. Asi nie je ťažko domyslieť si, na čo tu autori stavili all-in. Grafický kabát je tu najväčším lákadlom a práve tým bás chcú autori pritiahnuť. Chcú vás dostať na trailer, na screenshoty. Dobre to vyzerá na obrázkoch, ešte lepšie priamo v pohybe, kde sa k tomu pridá istá neohrabanosť. Na druhú stranu, je to síce vypočítavé, ale je za tým aj kus poctivej roboty a hra jednoducho vyzerá dobre.

A rovnako dobre aj znie, keďže bez zodpovedajúceho zvukového sprievodu by pekná grafika bola len polovičnou robotou. Pri hraní tak počujete roztomilé efekty zvieratiek, k tomu zodpovedajúce efekty bojov a aj nejaké tie jednoduché, ale príjemné melódie, ktoré k tomu celému sadnú. Je to veľmi dobrý audiovizuálny mix, ktorý vám hru naozaj dokáže predať a autori sa s tým pohrali. Arény sú graficky pomerne jednoduché, ale zase v nich nájdete kopu detailov. Zvuky sa zase líšia podľa toho, v akej aréne sa práve nachádzate.

No a vlastne som začal asi tým najlepším, respektíve aspoň najvýraznejším aspektom Party Animals. Čo to vlastne ale je? názov už hovorí sám za seba, takže si veľa domyslíte už z neho. Je to párty hra pre až 8 hráčov (lokálne môže hrať až štvorica na jednom zariadení), kde si vyberiete z pestrej palety zvieratiek a idete sa biť do rôznorodých arén. To neznie až tak nápadito, ale pridajte k tomu zábavnú fyziku a už si začnete uvedomovať, o čo sa tu autori snažia. Mali sme tu Gang Beasts, mali sme tu Octodad a mali sme tu hlavne mega úspešný Human: Fall Flat. Takže sa tu autori snažili skĺbiť prvky úspešných párty hier a úspešných fyzikálnych hier.

Ono to čiastočne vyšlo, ale ten úspech sa zatiaľ až tak nedostavil. Party Animals má veľmi dobrý onboarding a to hlavne z pohľadu casual, prípadne príležitostných hráčov. Jednak je tu celková prístupnosť hry, kedy je ovládanie čo najjednoduchšie a aj hrateľnosť je prispôsobená tomu, aby ste si ku hre vedeli sadnúť s deťmi a ihneď hrať. Ak by vám ale náhodou nebolo niečo jasné, je tu intuitívny tutoriál, ktorý vám jednotlivé mechaniky vysvetlí. Naučí vás hýbať sa, skákať, loziť a aj bojovať. Pričom bojujete nielen pästičkami, ale dokážete rozdávať aj kopance a údery hlavou. Alebo niečo zoberiete do svojich malých paprčiek a poriadne sa s tým zaženiete. To je všetko. Naučíte sa to a môžete ísť do boja.

No a aj do boja samotného sa môžete vrhnúť veľmi rýchlo. Hra je dizajnovaná veľmi priamočiaro a chce vás čo najskôr dostať do online zápasov. Zdá sa, že ju naprieč platformami hrá aj dostatok hráčov, keďže ani na zápasy nečakáte dlho a behom pár sekúnd sa vždy dostanete do hry, ak si vyberiete rýchly zápas. Vtedy ale nemáte kontrolu nad tým, do akých režimov sa vrhnete. Našťastie, ale hra ponúka aj server browser a možnosť vytvoriť si vlastnú hru podľa vlastných pravidiel a prípadne si do nej pozvať len priateľov. V rámci browseru vidíte dostupné hry a môžete si ich filtrovať podľa požiadaviek.

Takže v tejto oblasti funguje všetko v poriadku a ešte aj samotné online hranie funguje hladko. Ak sa teda budete pripájať na hráčov v rámci Európy, kde je aj najnižšia odozva. Problém mám ale s fungovaním split screen. Respektíve funguje fajn, ale aby ste si lokálnu hru zapli, musíte prechádzať pozoruhodne komplikovaným procesom. Človek by od takejto hry čakal, že lokálny multiplayer bude jedna zo základných položiek v hre, ale tu musíte študovať návody na to, ako si zahrať vo štvorici na jednej konzole. Až sa začnete čudovať, prečo by, preboha, autori ľuďom takto zbytočne komplikovali život. Navyše pre hre, ktorá je ideálna na to, aby ste si ju zahrali v rodine spoločne, ale najskôr si musíte naštudovať, ako to nastaviť.

Čo sa týka samotných zápasov, tie sa delia na tri kategórie a v každej je niekoľko režimov, ktoré sa líšia len jemne podľa mapy. Možno by som ani nemusel hovoriť o samostatných režimoch, lebo medzi futbalom a hokejom je rozdiel akurát v predmete, ktorý sa snažíte dostať do bránky súperov (a na akom povrchu sa hrá). Základné delenie na kategórie je Last Stand, Team Score a Arcade mode. Vždy pritom hráte v tímoch. Niekedy sú top dva tímy po 4 hráčov, v iných zase štyri tímy po 2 hráčov.  Nebojujete tu tak sami za seba, ale vždy s niekým po svojom boku, takže je vhodné so spoluhráčom aj komunikovať, na čo hra má zabudované systémy (a tiež na vypnutie mikrofónu hráča, ak vás otravuje).

Last Stand je vlastne akási obdoba Smash bojovky, kde sa snažíte za pomoci zábavne navrhnutej fyziky vyhodiť súperov z arény. Arény sú klasické, ale napríklad budete bojovať na krídlach lietadla. Ak by boje trvali dlho, aréna sa nejakým spôsobom začne zmenšovať – rozpadať, zaplaví ju otrávený mrak a podobne. Stále to udržuje vysokú dynamiku zápasov a aj vďaka tomu sú zábavné. navyše do toho vstupuje aj možnosť držať sa a z nej pramenia niekedy neuveriteľná zábavné a aj napínavé momenty. Napríklad bojujete na moste, ktorý je ukotvený lanami, jedno praskne, most sa preklopí a vy vyhráte vďaka tomu, že sa udržíte a ostatní spadnú.

Arcade je tiež postavený na bojoch, ale už je menej vybalansovaný a arény sú iné. V zásade musíte tiež vyhodiť súperov z arény, ale tímy sa inak delia a nejde až tak o samotné vyhodenie. Napríklad na jednej mape musíte súpera vyhodiť na koľajnice metra a to ho musí zraziť. Musíte si to tak dobre načasovať. V Team Score  zase vyhráva ten, kto dá najviac gólov. Prvé zápasy nebudú zlé, ale postupne sa tu vkradne stereotyp. Fyzika z toho stále robí zábavu, ale asi časom začnete hrať iné režimy. Celkovo hra obsahuje 20 máp a tematicky nie sú zlé, počet je tiež dostačujúci.

Zvieratiek je tu kopa, postupne si budete odomykať ďalšie, prípadne alternatívne skiny pre ne. Na premium hru je tu však neprimerane veľa mikrotransakcií. Čo mi príde v hre smerovanej hlavne pre decká trochu príliš predátorské. Uvidíte tu Oriho, rôzne špeciálne skiny a ďalšie veci, na ktoré si hraním jednoducho nezarobíte. Prípadne vás hra aj omrzí, kým sa k nim dostanete. Samozrejme, môžete vybrať peňaženku a získať ich hneď. Nedostanete s nimi žiadnu výhodu, naozaj len iný skin, ale hra stojí takmer dvacku, čo je bežná cenovka indie hier. Pri takejto cene by tu už nemuselo byť toľko mikrotransakcií. A nemuseli by byť tak výrazne tlačené už v rámci základného menu.

Party Animals nie je zlá multiplayerovka, ale je tu niekoľko podivných a až zbytočných nedostatkov, pričom otázna je aj trvácnosť zábavy, ktorú pri hre zažijete. Nehrá sa to zle, je to prístupné, intuitívne a rýchle. Niektoré režimy však časom trochu omrzia a budete si vyberať len tie, ktoré vás bavia. Prípadne si budete vytvárať vlastné zápasy. Divným rozhodnutím je zbytočné skomplikovanie prístupu k split screen. A taktiež všadeprítomné odkazy na mikrotransakcie vedia otráviť. Uvidíme, ako autori hru podržia v budúcnosti.