Olympijský polostrov, štát Washington, USA, Marec 1998.
K tímu J.S. Express som sa pridal ako vodič pomerne nedávno a pravdupovediac, bola to skôr nutnosť ako voľba. Benefity neboli najhoršie, avšak víkendové smeny ma posledné týždne doslova ubíjali. Piatok som preto plánoval zakončiť pred Seinfeildom s pivom v ruke, avšak na poslednú chvíľu ma ešte v depe zastihla podivne označená zásielka 23-B1 s veľmi podrobnými inštrukciami, čo bolo viac ako neštandardné. Navyše adresát sa nachádzal na opačnej strane Washingtonu a mňa tak čakala nočná jazda. Paráda!

Až v trajekte som si prečítal inštrukcie podrobnejšie a zistil, že môj vyvolený býva priamo na prahu ohraničenej zóny. Nikdy som neveril na povery, avšak o Olympic Exclusion Zone sa toho šírilo priveľa, aby aspoň čosi nebola pravda. V roku 47 sa tu pokúšali o kadejaké technologické zázraky, avšak namiesto utopických vyhliadok budúcnosti prišli iba masové evakuácie, nevysvetliteľné zmiznutia a údajné „nadprirodzené anomálie“. Od päťdesiateho piateho vláda celú zónu zastavala obrovskými betónovými múrmi a posledných tridsať rokov potichu upchávala každú jednu štrbinu v nich. Samozrejme, o svete za múrom nevie verejnosť nič a celú udalosť sme jednoducho boli nútení akosi akceptovať. Poslušní sme to občania...

Z trajektu som skoro ráno s dodávkou zamieril priamo na lokáciu a nesnažil sa podľahnúť mojím dotieravým myšlienkam o zmiznutiach. Jedným okom som neustále požmurkával na mapu a to druhé som mal ako donáškový chameleón prikované ku ceste, teda aspoň som si to tak predstavoval. Z diaľnice som odbočil na pochybnú lesnú cestičku, ktorá sa tiahla rovno pod stenou a napätie mi nepríjemne zovrelo hrdlo. Intuitívne som natiahol ruku po fľaši s vodou, keď som zrazu periférne spozoroval čosi kritickým myslením nevysvetliteľné. Kôpka kameňov, ktorú som práve z ľavej strany obchádzal, sa vyparila priamo pred mojimi očami a ja som začal skutočne zvažovať pravidelnosť svojho pitného režimu. Kým som však myšlienku stihol dokončiť, miznúcich a opätovne objavujúcich sa nielen kameňov, ale aj celých geologických štruktúr boli v mojom okolí už desiatky a zakrátko náhly elektromagnetický výboj zrazu vyradil všetky okolité lampy a, prirodzene, aj moje auto.

Strašidelnosť tejto situácie na mňa doľahla okamžite, a preto som v panike začal zbesilo otáčať kľúčom v zapaľovaní. Požadovaný efekt naštartovania sa neobjavoval, avšak z tranzu ma nečakane vytrhol intenzívny výbuch nasledovaný krátkym prebliknutím oranžového svetla, ktoré moju dodávku vtiahlo do svojho centra a zrazu nastala už len tma. Po zdanlivej večnosti ma zobudilo intenzívne pulzovanie hlavy a krv stekajúca z nosa, až mi opálila studené pery. Otvoril som oči do sveta, ktorého dimenzie ma vydesili a v hrôze som si uvedomil, že som sa ocitol na druhej strane steny.

Kapitola I - Denník portálom uneseného vodiča

Utekal som ako nikdy v živote krajinou, v ktorej kamene jednoducho levitovali a podobne na tom boli aj zvyšky mojej rozsekanej dodávky. Predchádzajúcu večernú idylku s pivom som vzhľadom na svoju kondičku rýchlo zahnal a iba zdesene obdivoval na zemi objavujúce sa a rýchlo miznúce nazeleno žiariace škvrny, v blízkosti ktorých sa mi vždy zatmelo pred očami a ja som sa tak rozhodne neplánoval zastaviť. V diaľke som spozoroval rozpadajúcu sa búdu, v ktorej sa skrývalo podobne chátrajúce kombi z obdobia šesťdesiatych rokov, pripomínajúce station wagon model pre Dodge Monaco. Čosi som o autách vedel, a tak som iba promptne primontoval chýbajúce koleso, sadol dovnútra, naštartoval, na moje počudovanie zaradil páku do Drive a vydal sa hľadať nejaké bezpečie.

Táto beštia bola takmer neovládateľná, podivne sa triasla, kolesá bočili do jednej strany a ja som vynakladal extrémne množstvo energie, aby som ju vôbec udržal na ceste. Zo sústredenej jazdy ma však vytrhli zvuky rádia, z ktorého sa ozvali počudovaní folkloristi Tobias Barlow a Francis Cooke. Nakoľko som nemal v aute žiadny vysielač, nedokázal som ich kontaktovať späť, a tak som iba načúval ich dohadom o akomsi Remenante. Z ich bľabotov som vyčítal čosi o bezpečnom úkryte v blízkom workshope, ktorý som krátko na to zbadal. Workshop bol nenápadnou prerobenou benzínkou, ktorá bola značne zabarikádovaná. Akonáhle som vošiel za brány pozemku, pulzovanie v hlave sa stlmilo a ja som konečne videl jasne. Rozbehol som sa smerom do prístrešku, zatvoril za sebou dvere a zapol hlavný istič.

Celý workshop sa rozsvietil, podivné futuristické prístroje v ňom začali dunieť a opäť sa aktivovalo akési rádio, na prijímacom konci ktorého sa na mňa rozkričala postaršia dáma. Tí podivní dvaja folkloristi ju promptným vysielaním informovali o Remenante, krivo ma označili za votrelca, načo sa mi o čosi menej podráždená žena predstavila ako Ophelia Turner, majiteľka tejto garáže. V skratke ma informovala o tom, že ARDA vybudovala túto 300-metrovú stenu okolo zóny, aby zabránila vtrhnutiam verejnosti do zóny a zatiaľ čo som počúval jej ďalšie postrehy zo života v zóne, dotlačil som auto do garáže. Mojej iniciatívy sa, samozrejme, chytila a vyzvala ma nasadiť si jej headset, ktorý sa mi pri navigácii v garáži mal hodiť. Tieto virtuálne okuliare s nálepkou Headset OS mi po nasadení na hlavu podivne gamifikovali celú moju realitu, premietaním akýchsi virtuálnych displejov priamo pred mojimi očami..

Okuliare sa instantne spárovali s mojím autom a začali ma tak neustále informovať o jeho pozícii, pribudli bloky pre predmety, ktoré mám práve v rukách, informácia o tom, že viem kopať a na moje zdesenie akési bloky indikujúce môj život a množstvo radiácie, ktorej som vystavený. V tomto momente som skolaboval. Po opätovnom prebratí kontroly nad mojím telom som si všimol „To Do" zoznam, ktorým ma Oppy počas stavu bezvedomia obdarovala a ja som sa tak s vyhliadkami istej smrti za hranicou garážových dverí jednoducho vrhol do práce!

Kapitola II - Géniova garáž futuristických hračiek

Prvým krokom bolo podrobne preskúmať túto futuristicky vyzerajúcu garáž, plnú zariadení zostavených z rôznorodého odpadu. Auto som zaparkoval na stojan, ktorý bol pretkaný kabelážou, vedúcou až ku stolu s veľkým spínačom, za ktorý som zatiahol, vplyvom čoho extrémne množstvo energie začalo prúdiť cez káble a instantne nabilo batériu auta. V elektrine som sa nikdy nevyznal, a tak som tento zdanlivo nerealizovateľný proces radšej vôbec neanalyzoval. Priamo pred autom sa nachádzal drobný, ale skutočne zázračný displej, farebne zobrazujúci jednotlivé časti auta, ktoré potrebujú opraviť. Nakoľko batéria bola podľa neho už kompletne nabitá, presunul som sa k čerpacej stanici nachádzajúcej sa po ľavej strane auta, začal plniť nádrž a s údivom pozoroval ako červený prúžok na obrazovke rastie až po vrchol. S pootvorenými ústami som sa tak vydal skúmať aj ďalšie prekvapenia tejto jedinečnej lokácie.

Okrem viacerých skriniek plných kadejakého odpadu, som narazil aj na poličku s náplasťami a farbami na auto, klampiarsku stanicu pre riešenie anomálií na aute (ktorej som počas chronologického písania tejto kapitoly ešte neporozumel) a, samozrejme, poriadny pracovný stôl. V garáži sa však skrývali aj viaceré zamknuté dvere, do ktorých mi prístup umožnený nebol. Oppy ma však po zopár minútach môjho udiveného skúmania priestorov vytrhla zo zamyslenia s výzvou pomôcť jej zistiť, či moje auto ten Remenant vlastne skutočne je, no a na oplátku by mi zase pomohla zistiť ako sa dostanem naspäť domov. Škŕkanie v žalúdku v spojení s iritujúcim zápachom vzduchu za stenou ma donútilo povedať áno skôr, ako som si vôbec premyslel všetky faktory, a tak som sa po jej povzbudení vydal smerom k mape.

Kapitola III – Samovražedné výjazdy do post-apokalyptického pekla

Olympijská zóna sa delila na tri rôzne vrstvy, teda tri vrstvy stien, ktoré postupne ARDA v priebehu rokov stavala, aby anomálie objavujúce sa na polostrove zadržali mimo dohľadu verejnosti. Každá z vrstiev je nebezpečnejším variantom vrstvy predchádzajúcej, teda aspoň to tvrdila Oppy. Aby sme však skutočne zistili viac o Remenante a aj o ceste domov, bolo potrebné preskúmať viaceré lokácie a vykonať niekoľko organizačných úloh. Oppy ma nasmerovala na tú najbližšiu, aby som získal predstavu o výzve, ktorú prvá zóna ponúka a zároveň som sa bližšie zoznámil s neustále skloňovanými anomáliami. Nasadil som si deravý batoh povaľujúci sa vo workshope, vhodil doň výkresy, mapu, zakladač dokumentov a svetlice. Poriadne sa obliekol a začal pripravovať svoje auto na prvý výjazd.

Z prítomných zdrojov gumy, pásky a nejakého toho plechu som si vystužil auto a taktiež zasiahol do zásob prístupne skladovaných dverí pre môj model auta, čo bolo tiež pomerne zvláštne. Všetko som však zvalil na pokrivené dimenzie Olympiku. S plnou batériou, nádržou, všetkými dverami, drobným pracovným stolom, nanovo vloženým skladovacím priestorom a poriadnou dávkou motivácie dostať sa domov, som po prvýkrát opustil workshop. Tu však dej môjho denníka trochu popoženiem rozprávaním cez pero už rádioaktivitou poriadne oplieskaného autora, nakoľko výprav do zóny jednej, druhej aj tretej nebolo iba zopár, ako by sa zo slov mojej novozískanej parťáčky mohlo zdať, ale skutočné desiatky. Ak by som mal aj tieto udalosti gamifikovať, určite by to zabralo minimálne 20 hodín herného času len na dokončenie hlavného príbehu a pri zahrnutí voľnočasových jázd z vlastnej iniciatívy by sa toto číslo minimálne zdvojnásobilo.

Väčšina zájazdov za hranicami garáže prebiehala veľmi podobne, nakoľko zóna je v podstate aj akousi časovou kapsulou, ktorú obohatia votrelci, akým som bol ja, len veľmi nefrekventovane. Z garáže som sa vydal s autom naplneným zdrojmi pre svojpomocnú opravu aj na cestách, nudné úseky jazdy som prespal cez čosi porovnateľné s nahrávacou obrazovkou v hrách (vďakabohu za automatické riadenie vozidla) a následne som už iba skúmal nástrahy anomálií vyskytujúcich sa v zóne, hľadal nové zdroje a snažil sa zúfalo prežiť. Ak vám to znie repetitívne, aj to také je. Avšak aj napriek tomu sa mi behanie s poriadne ťažkým hydraulickým kladivom, nástrojom na rozbíjanie áut na využiteľné úlomky či obyčajným páčidlom zapáčilo natoľko, že som tu našiel konečne akési svoje poslanie. Ozvláštnenie každodenných výjazdov však prichádzalo aj vďaka náhodnej generácii terénu každej z lokácií, do ktorých som sa vydal. Nestabilnosť zóny sa totižto manifestovala aj práve zmenami fyzického rozloženia sveta, nakoľko objekty v zóne nedokázali úplne držať tvar. Preto som väčšinu mojich putovačiek trávil práve v stabilnejších lokáciach s menším množstvom zmien.

Občas sa mi však podarilo naraziť na absurdné nestability a tak som sa ocitol napríklad v poriadnej búrke, silnom vetri alebo dokonca absolútnej tme, kde by sa mi teda svojpomocné zostrojenie batérie hodilo výrazne skôr. Človek totižto intuitívne rozširuje možnosti svojho auta a nenapadne ho tak, aké hrôzostrašné je hľadanie zdrojov alebo aj samotného auta bez benzínu v absolútnej tme...

Postupným skúmaním tohto podivného sveta som nachádzal rozsiahlejšie úseky funkčných diaľnic, vďaka ktorým som sa každou ďalšou výpravou za bránu garáže dostal hlbšie do epicentra zóny. Avšak čím hlbšie som sa ponáral, tým väčšie hrozby na mňa zároveň striehli. Anomálie sa skloňujú na viacerých miestach tohto denníka a už prvé zmienky mojich sprievodcov po tomto svete ma znepokojovali. Najmä v prvom kruhu som narazil na viac-mennej primitívne anomálie s veľmi špecifickými vzorcami správania, no to neznamená, že neboli značne nebezpečné. Od obyčajnej elektrickej či toxickej hmly, cez pulzujúce bodliaky v zemi, až po únoscov, teda veľké lietajúce zlátaniny šrotu s obrovským magnetom, jestvujúcim na unášanie môjho auta a, samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na turistov, teda nehybné figuríny pripomínajúce sochy zrastené so zemou. Títo bastardi milujú vybuchovanie v blízkosti akéhokoľvek pohybujúceho sa objektu a navyše sa ešte aj pohybovali smerom ku mne, ak som priamo na nich nepozeral.

Akokoľvek hrozivejšie a inteligentnejšie sa anomálie každou ďalšou zónou stávali, menila sa s nimi aj okolitá krajina. Z rozsiahlych hájov a lesov, drobných chátrajúcich mestečiek a fariem sa stávali toxické a mimozemsky vyzerajúce močiare preplnené nielen hrozivou flórou, ale aj unikátnejšími anomáliami. Avšak nech už boli tieto nástrahy toxického sveta zničeného apokalypsou ľudských snáh akokoľvek hrôzostrašné, každý pohľad na dystopickú krajinu bol zvláštne poeticky nádherný a epické scenérie vo mne zanechávali pocit veľmi drobného dieliku v obrovskom stroji. Zónové múry siahajúce do nezmyslených výšok, rozpadajúce sa stabilizátory a satelity týčiace sa na horizonte a všetky ostatné známky ľudskej civilizácie, postupne pohlcované našimi nedokonalými výtvormi. Zóna je však aj napriek svojej jedinečnej kráse neúprosná, a tak ma neustále všade prenasledovala radiácia, pred ktorou ma dokázali zachrániť len a jedine obrovské stĺpy teleportovacieho svetla, aktivované kotvami. A nech už to znie akokoľvek absurdne, práve kotvy sa stali esenciálnym zdrojom na moje prežitie.

Kapitola IV - Môj vlastný Ectomobile a DeLorean mišmaš

Až keď som zostal úplne sám, tak som si uvedomil, ako veľmi sa spoliehame na ľudský kontakt a ako veľmi ho pokladáme za prirodzený. V zóne sa mojimi najlepšími priateľmi stali len hlasy, ktorým som nemohol bez vysielača odpovedať, spoločnosť mi robili aj po svete roztrúsené nahrávky investigatívnej reportérky Chiaki Saruhashi a, samozrejme, sa mojím najbližším dôverníkom stal priateľ s poriadne výkonným spaľovacím motorom pod kapotou. Avšak na to, aby som udržal v chode nielen auto, ale aj garáž a neustále sa posúval, musel som sa zamerať na získavanie tých kotiev. Tieto zdroje stabilnej a vo vzdialenejších zónach aj nestabilnej energie dodávali primárne šťavu nielen pre teleport, ktorý ma preniesol po každej úspešnej výprave naspäť do garáže, ale aj pre výrobnú stanicu, ku ktorej ma Oppy po hŕstke prvých úspešných výprav pustila.

Pomocou tejto pracovnej stanice som si dokázal vyrobiť aj množstvo ďalších nových, napríklad jednu pre rozoberanie nepoužitých materiálov, ďalšiu pre regeneráciu autosúčiastok alebo aj anténu pre podrobnejšie preskúmanie lokácií, do ktorých som sa vydával. Predpoklady o búrkach a anomálnych nepokojoch sa, samozrejme, časom stali súčasťou rutinnej prípravy na každú výpravu, čo vylepšené technológie iba uľahčovali. Okrem zveľaďovania garáže som však výrobnú stanicu v kombinácii s pracovným stolom využíval aj pre rozširovanie arzenálu môjho auta, ktoré prešlo od obyčajných neopracovaných súčiastok, až po opancierované dvere vystužené olovom proti vplyvom radiácie.

Detektor kotiev energie aj s GPS okupoval vždy sedadlo spolujazdca a nakoľko som nemal žiadne praktické využitie pre zadné sedadlá pasažierov, nahradil som ich ďalšími vhodnými stanicami. Samozrejme, nesmel mi chýbať automatický brzdiaci systém zabezpečujúci nehybnosť auta po mojom opustení sedadla (auto som dolu kopcom naháňal totižto častejšie, ako by som chcel priznať) a ani taká sekundárna nádrž pre benzín. Na strechu som pripevnil držiak pre rozšírenie úložného priestoru, doplnil som aj štyri bočné držiaky pre ďalšie kufre alebo bleskozvod priamo dobíjajúci moju batériu a, samozrejme, nechýbalo ani rozšírenie o ručnú brzdu, EMP nárazník odstrašujúci únoscov a ďalšie upgrady, ktorých prehľad som neustále videl na ľavej obrazovke vedľa volantu. Aj keď som do auta napchal už, takpovediac, mimozemský motor, prístrojová doska stále žiari desivými indikátormi poškodenia a aj kompas stále naviguje. Teda až kým nepríde náraz a tých veru bolo...

Len málo výprav dopadlo tak úspešne, že som menil menej ako polovicu celého vozidla a konštantná snaha o balans zdrojov pre výrobu nových súčiastok s tými na opravu tých poškodených ma skutočne vedel frustrovať. Avšak každou ďalšou opravou sa stalo všetko o čosi jednoduchšie, zdrojovo prístupnejšie a ja som tak mal motiváciu len sa zdokonaľovať. Celého krásavca som tak vo výsledku rozhodne niekoľkokrát prestaval aj premaľoval a priznám sa, že ak by som nemal v ušiach aspoň tú hŕstku dvadsiatich songov, ktoré moje rádio zvládlo prehrávať, asi by som v zóne zošalel výrazne skôr...