90. roky boli asi najlepšia éra videohier. Stále bolo na trhu kopu rôznych výrobcov konzol, ktorí sa snažili zaujať nie až také veľké publikum hráčov. Technologický pokrok bol obrovský a každých niekoľko mesiacov prišiel nejaký nový engine, nejaký nové prelom. No a vznikala obrovská kopa hier. Dobrých, zlých, podivných, legendárnych a aj takých, na ktoré sa hneď na druhý deň zabudlo. Už nikdy nebol herný trh taký pestrý ako vtedy. Dnes rotuje pár značiek a potom tu máme indie scénu. Ale vtedy každý vydavateľ neustále prinášal niečo nové. Aj úspešná značka dostala tak jedno-dve pokračovania a tím sa vrhol na niečo iné. Mám rád, keď niekto vytiahne málo známu značku z tejto éry a pripomenie ju novému publiku.

Na Slave Zero si dnes už nespomenie nikto. Možno ani autori tejto hry. vyšla v roku 1999 a bola to biopunková mecha akcia, ktorá je aj dnes dostupná na Steame a teší sa tam veľmi pozitívnemu hodnoteniu od hráčov. Ukázala bezútešnú budúcnosť, kde je svet rozdelený na megamestá, ktorým despoticky vládnu tyrani. S tým sa ale nezmierite. V koži jedného z rádu Guardianov, pradávnych ochrancov a bojovníkov, ukoristíte jedného z takmer neporaziteľných mechov a pustíte sa do boja. Ten mech? Biomechanická zbraň pod názvom Slave. Ako vznikol? Na to sa pozriete v novinke Slave Zero X, ktorá je prequelom pôvodnej hry.

Teda, dejovo predchádza pôvodnej hre, ale jej príbeh je podozrivo podobný. Až by som povedal, že sa niekomu nechcelo veľmi premýšľať nad novým príbehom. Na druhú stranu, kto si dnes vlastne pamätá príbeh zabudnutej akcie z roku 1999? Ak medzi takých ľudí patríte, ozvite sa v diskusii. O čom to teda je? Hráte za jedného z Guardianov. Respektíve jedného z nich, ktorý ešte len trénuje, ale nie je žiadnym vyvoleným hrdinom. K tomu mu musíte dopomôcť vy. Shou sa vkradne do tajomnej základne a ukradne tam vyradenú Slave jednotku, s ktorou sa pustí do boja proti tyranovi Megacity S1-9.

Takže rovnaký príbeh, rovnaké mesto a aj rovnaký záporák (SovKhan). Aké sú rozdiely oproti pôvodnej hre? Tento Slave nemá 20 metrov, ale len asi 2. A nie je to 3rd person akcia, ale 2.5D akcia s ojedinelými skákačkovými pasážami. To je asi také jadro najväčších zmien, ale postupne ich priblížim viac. Neberte to tak, že by ten príbeh bol zlý. Nie je. A zároveň toto nie je hra, kde by na príbehu nejako výrazne záležalo. Je to krvavá sekačka, kde musíte postupne naporciovať stovky rôznych nepriateľov, až kým nakopete zadok záverečnému bossovi.

Príbeh má však aj osobnejšiu rovinu. Tá povrchná a primárna je o tom, že postavy sú utláčané tyranským režimom vo svojom svete, kde bojujete práve proti tyranovi. Niekto vám pomáha, niekto iný sa vám snaží to prekaziť, takže postupne spoznáte niekoľko rôznych postáv a veľa z nich zlikvidujete, keďže sú to bossovia. No ale potom sú tu ešte statické prestrihové scény medzi kapitolami, kde sa Shou introspektívne vracia do svojej minulosti a postupne tak odhalíte, čo ho dostalo do vyradeného Slave modelu. Autori sa snažili zakomponovať aj jeden zaujímavý zvrat, ale veľmi skoro sami vytušíte, o čo ide, čo je trochu škoda.

Neovládate jednu postavu, ale dve. Shou ako operátor v biomechovi je prvá postava a samotný Slave X druhá. Počas misií spolu komunikujú a vy zisťujete motivácie aj tohto stroja, ktorý má vlastne vedomie. Rovnako postupne zistíte, prečo bol vyradený a ak poznáte pôvodnú hru, je tu aj nejaká dejová nadväznosť. Rovnako sa pozriete na to, ako sa len začína s výrobou modelov, ktoré poznáte z pôvodnej hry. Nedá sa povedať, že by som k tomuto mal nejaké veľké výhrady. Príbeh je fajn, neurazí, ale nie je originálny a pokus o jeho najsilnejší moment predvídate dlho dopredu, čo trochu uberá z jeho dopadu na vás.

Ale ako som písal, nehrá tu až tak veľkú rolu. Dôležitejšie je to, že váš krvavo červený Slave svojou katanou robí krvavé fľaky z vašich nepriateľov bez ohľadu na ich počte a veľkosti. Aj keď nie je to také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Slave Zero X je ťažkou hrou. Nedá sa to zhodnotiť objektívne, každá hra je iná a môže aj inak sadnúť rôznym hráčom, ale osobne mi prišla ako najťažšia vec, čo som za posledné roky hral. Ale dá sa prejsť, len to zaberie trochu viac času a stratíte pri tom trochu nervov. To by nebol problém, ak by hra bola fér. Ona ale občas nie je fér. Respektíve neponúka to, čo by mala, ak autori chceli niektoré veci realizovať v takejto podobe.

V prvom rade je to 2D hra, ktorá hĺbku prostredia využíva esteticky a v rámci dizajnu prostredia, ale nie funkčne. Nepriatelia nie sú 3D modely, ale 2D sprity, takže môžu byť aj dvaja na sebe. Uvidíte ich ako sprity, ktoré sa prekrývajú. Boje zväčša limitujú level okolo vás, takže sa nemôžete úplne voľne pohybovať. Rovnako obmedzujú aj kameru, takže občas nevidíte, ak na vás niekto zaútočí a je mimo kamery. To sú veci, ktoré nepôsobia férovo, ale dá sa na ne zvyknúť. Samozrejme, vždy vás naštve, ak vás trafí niekto, koho ani nevidíte, ale časom si uvedomíte, že sa prispôsobíte a nebudete bojovať na krajoch obrazovky.

Predstavte si, ako by asi vyzeral Devil May Cry, keby bol v 2D. To je hrubá predstava o tom, ako sa hrá Slave Zero X. Akcia má štýl, je rýchla, ale zároveň trochu plytká. Teda na strane hráča, keďže by ste tu márne hľadali nejaké pokročilé kombá. K dispozícii sú dva útoky, môžete to kombinovať so skokmi, dashmi a špeciálnou energiou či burstami, ktoré sa pomaly nabíjajú a ak je na vás presila, jediným tlačidlom ich odhodíte preč a dostanete šancu dýchať. Dash je skvelá vec, prakticky ste chvíľku nezraniteľní, keď dashujete. Je tu aj parry, ale je spracovaný príšerne, pričom je za mňa asi najväčší nedostatok súbojového systému. Na parry tu nie je tlačidlo, ale len musíte zaútočiť vtedy, kedy aj nepriateľ.

Pozrite sa ale na obrázky okolo. Pozrite sa, koľko je tam nepriateľov. No a keďže sú len 2D sprity, tak môžu byť aj piaty, desiati, pätnásti rovno za sebou s rozdielom pár pixelov. Každý útočí inak a vy vlastne nemáte šancu premýšľať nad tým, kedy stlačiť tlačidlo. Musíte ho totiž stláčať stále a neustále útočiť, takže parry prakticky po prvej kapitole ani nepoužijete. Našťastie si ale osvojíte používanie energie na silnejšie útoky aj doplnenie života. A taktiež si za nazbierané kredity upgradujete postavu, doplníte rôzne granáty a podobne. Nič z toho ale nezmierni pachuť z toho, že by sa zo súbojového systému dalo vyťažiť viac.

Druhá nepekná vec je, že je náročnosť dosť nevyvážená. Bežní nepriatelia vám nebudú robiť problémy, ak si časom osvojíte vyššie popísané pravidlá (nebojovať na okraji obrazovky...). Prakticky je možné, že sa vás niekedy ani len nedotknú za celý level. Potom príde boss a plačete, lebo zrazu sa vy ani len nedotknete jeho, lebo vás zajuggluje pri okraji obrazovky a len vás drží vo vzduchu sériou úderov, až kým nezomriete. Hra neponúka mechanizmus, ako sa tomu brániť. Keď vás dostane niekto do vzduchu, šancu na únik máte len vtedy, keď spadnete. Dokonca ale aj bossovia sú dosť nevyvážení. Predposledný je napríklad peklo, posledného prejdete s prstom v nose. To si autori nevedeli hru prejsť a vyvážiť ju?

Keďže vie byť hra takto náročná a často budete súboje opakovať, prípadne sa vracať k checkpointom, ťažko odhadnúť hernú dĺžku. Napríklad je tu achievement za prejdenie bez jediného reštartu do dvoch hodín. Ak už hru poznáte, prejdete ju za nejaké 3 hodiny. Mne to trvalo 5 hodín. Nie málo, avšak ani veľa. Výhoda však je, že vás hra nestihne otráviť alebo nudiť. Prostredia sa striedajú dobre, každú chvíľu máte okolo seba niečo iné – farebne, tematicky, esteticky. To budí dosť dobrý dojem a hra sa vám tak ľahko nezunuje.