Oplatí sa v malom tíme 11 rokov hrať s bábkami krôčik za krôčikom len kvôli tomu, aby ste z toho postupne a veľmi pomaly vytvorili hru? No to záleží od pohľadu. Z pohľadu vývojára asi ani nie. Jedine v prípade, že nemáte radi svoj čas a nechcete na hre zarobiť. Lebo tých 10 rokov každodennej ručnej práce vám nezaplatí nikdy nikto, nech sú už predaje akékoľvek. Ale z pohľadu hráča som naozaj šťastný, že niečo ako Harold Halibut vyšlo a mohol som si to zahrať. Nie je to len návrat do detstva a éry Neverhooda, ale je to niečo, čo bez ohľadu na to pohladí dušu. Pri pozeraní na takúto hru máte úplne iný druh radosti. A keď sa dostanete pod prekrásny povrch, objavíte ďalšie vrstvy, ktoré vás dokážu chytiť za srdce.

Harold Halibut má veľmi svojskú a neuveriteľne vycibrenú atmosféru, ktorá vás ako hráča má vždy tam, kde vás tvorcovia chceli mať. A to hlavne z emocionálneho hľadiska. Pritom to začína tak nevinne a vlastne aj nudne. Harold na prvý pohľad pôsobí ako najnudnejší pán na svete. Asi najnudnejší herný protagonista, akého ste za dlhé roky zažili. Ale niet sa čomu čudovať. Žije na bezútešnom mieste, kde robí nudnú prácu v prehnane byrokratickom prostredí a každý deň je to presne také isté. Vlastne to istým spôsobom pripomína fenomenálny Brazil Terryho Gilliama.

Hra vás zavedie na vesmírnu loď Fedora 1. Ak sa ale pozriete na obrázky okolo, asi si všimnete, že sa dej hry odohráva pod vodou. Ako sa teda vesmírna loď ocitla pod vodou? Hra je istým spôsobom satirou na obdobie Studenej vojny, kam prináša svoju alternatívnu históriu. Keď to už vyzeralo najhoršie, vzniklo niekoľko vesmírnych lodí, ktoré mali zabezpečiť prežitie ľudstva a kolonizáciu planét niekde ďaleko vo hviezdach. Situácia na Zemi sa však nakoniec upokojila, no jedna takáto archa sa už plavila vesmírom, až nakoniec stroskotala na planéte pokrytej morom. Klesla ku dnu, rozbila sa, takže sa ľudia museli naučiť žiť v tejto svojej novej realite.

Odvtedy ubehlo už 250 rokov a na lodi už nežije nikto, kto by si to vlastne pamätal. Ale život ide ďalej a svojské postavičky obývajúce loď už vlastne ani iný život nepoznajú. Nechať sa spláchnuť do rúry pri každom presune po lodi je bežné. Rovnako aj iné netradičné technológie, ktorých za tých niekoľko hodín stretnete dostatok. Hra ale nie je o tom stroskotaní a ani o tých technológiách. Hra je hlavne o tom, čo vytrhne Harolda z jeho šedého života a prinesie mu nielen kopu farby, ale aj radosti. V konečnom dôsledku sa tak hra stáva cestou o objavení samého seba a hľadaní vlastného šťastia, ktoré môže mať neraz aj dosť netradičnú podobu.

Pravdou ale je, že trvá možno až pridlho, kým sa tempo a aj celá hra zmení. Chápem, čo všetko chceli autori ilustrovať a prečo to robili práve takto, ale musím priznať, že ak by expozícia trvala len polovičnú dobu, hre by to možno prospelo. Totiž už len čakáte, kedy na scénu prídu mimozemšťania. A to nie je žiaden spoiler. Už sa to komunikovalo predtým, sú vo videách aj na obrázkoch. Lebo vlastne až v tomto bode hra skutočne začína. A keď to konečne začne, rozbieha sa parádna horská dráha plná humoru, emócií a aj napätia.

Deje sa tu toho totiž veľa. Snaha vrátiť sa domov sa derie do popredia. V pozadí ale cítiť zatuchnutý zápach sprisahania voči ľuďom na vesmírnej lodi. Taktiež objavujete novú kultúru a ďalšie pestré (doslova) postavy. No a je tu aj zrada. Jednoducho všetko, čo by ste čakali a aj chceli pre plnotučný herný zážitok. Navyše si vo veľkej miere môžete tempo hrania určovať sami tým, ako budete hrať a čo všetko budete chcieť splniť či vidieť. Harold Halibut je pomerne masívna hra, speedrunnom by ste ju prebehli za 7 hodín, ale to na prvé hranie snáď ani nejde. Také bežné hranie je skôr 11-12 hodín, pričom ak by ste chceli v hre vidieť a splniť čo najviac vecí, môžete počítať aj s nejakými 15 hodinami, čo rozhodne nie je vôbec zlé.

Harold Halibut je adventúra, ale nie úplne klasická. V prvom rade tu neklikáte myšou. Harolda ovládate priamo, prípadne v Haroldovej koži ovládate nejaký stroj, napríklad ponorku. Taktiež to nie je veľmi založené na hádankách. Nemôžem povedať, že by tu neboli. Zopár ich tu je, ale sú veľmi simplexné. Takže to nie je o nejakom tradičnom adventúrovom používaní predmetov a ich kombinovaní. A vlastne to je a aj nie je o dialógoch. Veľká časť dialógov sú len vlastne predpripravené prestrihové scény, ktoré sledujete. V iných si zase viete vyberať možnosti, ktoré zvolíte. Niekedy postupne prejdete cez všetky, inokedy síce máte na výber, ale vo výsledku sa to veľmi nemení.

O čom teda hra vlastne je? Asi by som povedal, že o prežívaní. O tom, ako to všetko s Haroldom vyriešite a ste svedkami tých neuveriteľných vecí, ktoré zažije. Aj keď nemáte veľký vplyv na hru samotnú v tých dialógoch alebo hádankách. Ono je to ako Dobyvatelia stratenej archy. Aký vplyv má Indy na dej? A ako sa pri tom filme bavíte? Číže možno by sa skôr hodilo označiť hru za nejaký walking simulator, lebo to nie je pravoverná adventúra v tej podobe, akú dekády poznáme, ale aj tak tu zažijete obrovské a krásne sci-fi dobrodružstvo.

A to spomínané chodenie, toho si užijete veru naozaj dosť. Vlastne je hra hlavne o tom. Fedora 1 sa skladá z rôznych častí, ktoré postupne nájdete. Žijú tam svojskí obyvatelia, čo zistíte už pri svojom prvom strete v hre s niekým iným. Budete chodiť medzi časťami lode a neskôr sa dostanete aj mimo ňu. Niekde niekomu niečo podáte, inde zase prebehne rozhovor, prípadne príde rad aj na nejaké komplexnejšie interakcie pri niektorých mechanizmoch. Dej posúvate vpred takto jednoducho a budete sa baviť tým, kam všade vás zavedie a čo všetko vám ukáže.

Harold Halibut, aj keď hra na to nevyzerá, je veľmi pekná sci-fi záležitosť s podarene napísaným scenárom. Ale nie je to nejaké moderné veľkolepé sci-fi. Je to európska hra a v Európe umenie vnímame inak ako v Amerike. Celé to pripomína filmy Wesa Andersona, kde sú primiešané aj iné prvky – tematicky, vizuálne, zvukovo. Nehovoriac o tom, že je celá hra retro štylizovaná, takže je to skôr akási predstava o sci-fi akoby zo 60. rokov. A keďže hra je nemecká, je tu aj veľa nemeckých prvkov vrátane hudby, mien a podobne. To všetko doplnené inteligentným a láskavým humorom, ktorý pobaví a pohladí na srdci.

Hra je štruktúrovaná na kapitoly, ktoré sú rámcované nejakými veľkými udalosťami v rámci deja. Každá kapitola pozostáva z niekoľkých na seba nadväzujúcich úloh, v ktorých si vás dôležité NPC pohadzujú medzi sebou a vy medzi nimi prechádzate, plníte jednu úlohu za druhou a idete ďalej. Tu osobne narážam na jeden z problémov hry. Nie je to ani tak backtracking, ale skôr tracking postáv. Do vášho PDA sa zapíše len to, že máte ísť za hentým či tamtým. Ale už neviete, kde postava bude. Tu totiž postavy nie sú na mieste, ale v rámci deja chodia po hernom svete. Vy tak občas musíte prejsť všetky dostupné miestnosti, aby ste našli toho, koho potrebujete. Pomohlo by, ak by tu boli aj poznámky, že niekto by mohol byť teraz tam alebo tam.

Okrem hlavných úloh sú tu však aj vedľajšie úlohy, ktoré spestrujú hranie a síce sa hrateľnosťou nelíšia od hlavných, ale rozširujú príbeh. Po naratívnej aj emočnej stránke. Bližšie spoznáte postavy na lodi aj mimo nej, zabavíte sa s nimi a prehĺbite vzťahy. Tieto úlohy nemusíte plniť, ale užijete si s hrou viac, ak ich splníte. Napríklad na vás bude mať oveľa väčší dopad, ak o niekoho prídete. Musíte si však dať pozor, lebo vedľajšie úlohy sa dajú plniť len v kapitole, v ktorej ich dostanete. Potom sa premažú a je čas na novú sériu udalostí pred vami a Haroldom.