Už keď v roku 1996 zavítala na videoherný trh dnes svetoznáma femme fatale Lara Croft, kritikou o sexualizácii žien a apelovaní na mužské fantázie sa nešetrilo. Práve naopak. Totižto pomerne revolučná myšlienka vytvorenia silnej ženskej protagonistky bola v mene zisku vydavateľov z Eidos Interactive rýchlo pretransformovaná na vytvorenie objektu mužskej fascinácie. Oplzlá marketingová kampaň donútila nielen otca tejto jedinečnej hernej postavy Tobyho Garda odísť zo štúdia, ale aj vrhla na jeho odkaz zlé svetlo, z ktorého sa ikona čiastočne spamätáva ešte aj dnes. S príchodom filmovej adaptácie značky sa však záujmy vydavateľov, opäť v prospech zisku, otočili o stoosemdesiat stupňov a Lara sa tak, opäť balansujúc na veľmi tenkej hrane, pomaly vracala ku koreňom. Prioritizácia zisku mixovaná s akousi situačnou korektnosťou začala práve od tohto momentu stúpať neudržateľným tempom a ako hráči vlastne na to doplácame dodnes.

V dnešnej politicky korektnej dobe sa navyše čím ďalej tým častejšie stretávame aj s rúcaním akýchkoľvek archetypov a popkultúrnych trópov, ktoré by mohli ľudí stereotypovať či akokoľvek kategorizovať, no a aj akási zdravá dávka sexualizácie tak vymiera tiež. Samozrejme, pre čo najväčšiu obsažnosť nechýbajú najmä v takom Hollywoode dnes už takpovediac tuctové „silné ženské postavy“, ktoré svojou scenárom predurčenou všemocnosťou jednoducho vždy zachránia deň. Kórejskí autori zo štúdia Shift Up, ktorí majú za sebou zatiaľ len štyri mobilné tituly disponujúce veľmi „talentovanými“ ázijskými protagonistkami, toho však už mali plné zuby, a tak si povedali, že si konečne spravia vlastnú Laru a podľa vlastných pravidiel. Táto predstava prilákala aj Sony, ktorá na titul Stellar Blade nielenže pleskla PlayStation exkluzivitu, ale aj sa pri marketingu poriadne vybláznila. Boli však autori schopní vytvoriť niečo podobne ikonické ako je Tomb Raider, alebo iba skĺzli do hlbín zbytočnej oplzlosti?

Videoherným svetom scestovaný katalóg žánrov!

Avšak predtým ako sa povenujem trochu viac diskutovania hodnej tematike protagonistky a postavám všeobecne, asi by bolo na mieste špecifikovať čo alebo skôr čím je táto úplne nová AAA značka od mobilného štúdia. No popravde to by som vlastne rád zistil aj ja... Nie, seriózne, asi vám nedokážem jednoznačne odpovedať, do akého žánru by som Stellar Blade zaradil, pretože tento titul si nielen vypožičiava mechaniky z mnohých iných hier, ale aj mixuje elementy a zaužívané herné štruktúry, ako sa mu zachce. Ak idete do hry s víziou, akú som mal ja, teda, že si zahráte ďalšiu vynikajúcu soulsovku od zatajených kórejských majstrov, budete tak trochu sklamaní a zároveň vlastne ani nie...

Už prvá  prestrihová scéna, ktorá pre PlayStation tradične brilantne prechádza bez akéhokoľvek načítania z menu priamo do hry, nastaví veľmi seriózny tón a škálu celého dobrodružstva. Trosky padajúce z vesmíru sú všade navôkol, obrovské kulisy v pozadí vytvárajú epický horizont a vy ako drobná postavička sa presekávate monštrami cez pláž posiatu mŕtvolami. No skrátka vysoko rozpočtová rozkoš pre oči, ktorá pripomína ďalšie AAA exkluzivity od Sony s ich jedinečnými akčnými úvodmi. Krátko na to však prichádza facka v podobe koridorových lokácií mesta, čiastočne implementujúcich level dizajn známy z From Software soulsoviek, predstaví sa precízny a uspokojivý súbojový systém podobný skôr titulu Sekiro, vyžadujúci trpezlivosť a oddanosť svojim rozhodnutiam, no a to ani nehovorím o ukladacích kempoch, kde si doplníte zásoby, ale zároveň respawnete nepriateľov. Po prvom náročnom  bossovi preverujúcom všetky vaše znalosti si tak poviete, že to je vlastne soulsovka ako cez šablónu, nie? Omyl!

Po prvých desiatich hodinách strávených putovaním po ruinách miest bez civilizácie nastal presun do hlavného a posledného obývaného mesta menom Xion, kde som stretol proroka a začal som skutočne polemizovať o tom, že hrám adaptáciu Matrixu. Dlho to však netrvalo a ja som z veľkého mesta plného úloh, v ktorom pribudla navyše ešte aj mapa, odišiel do rozsiahleho, ale pustého otvoreného sveta posiateho monštrami a skrytými pokladmi. V tomto bode som bol už presvedčený, že vlastne hrám akýsi náročnejší Final Fantasy klon mixnutý so sériou Devil May Cry či Bayonettou, teda až do momentu, pokiaľ ma hra nenaviedla do akejsi svätyne vytrhnutej z Breath of the Wild, pod ktorou sa nachádzal obrovský futuristický komplex. Tu mi bol odobratý meč, skener a ja som sa tak musel v hororových koridoroch prechádzať so zbraňou v ruke cez vírusmi obsypaný laboratórny komplex, bez pochýb vedený Umbrela Corporation z Resident Evil série.

Podobné striedanie prostredí ma čakalo také každé štyri hodiny, kedy som kmital medzi mestskými lokáciami, kde navyše neskôr s predstavením dvojskoku pribudli aj parkour sekcie podobné Tomb Raider sérii, väčším otvoreným svetom púšte či inej vyprahnutej pustatiny a nejakým futuristickým komplexom. S každou ďalšou lokáciou som mal pocit, že rozpočet hry sa aktívne navyšoval priamo pred mojimi očami a nakoľko nových typov nepriateľov, bossov, mechaník a komplexnosti všetkých systémov neubúdalo, začínal som sa báť, či vôbec hra skončí. Po viac ako 40 hodinách strávených so Stellar Blade stále nemám jasno, akú spleť hier a žánrov som si to vlastne zahral, ale nakoľko som v tomto hutnom dobrodružstve preskúmal post-apokalyptické, hororové, soulslike a akčné sekcie bohatého sveta a užil si nielen vycibrenú hrateľnosť so slušnou výzvou, ale aj som zažil kvalitný príbeh, som už absolútne presvedčený, že Kórejci kdesi v podzemí skrývajú tajnú zásobu brilantných herných vývojárov a postupne ich vypúšťajú do sveta!

Uveriteľné životy v autentickom svete

Príbeh nás ako utlačenú ľudskú rasu zavedie po rozsiahlych vojnách opäť na planétu Zem, ktorej povrch aj všetko pod ním či nad ním ovládla z hororov Lovecrafta vytrhnutá rasa menom Naytibas. Tieto hmyz, chobotnice, roboty, spóry a ľudské zvyšky mixujúce obludy doslova zaplavili našu modrú planétu a posledné ľudské bytosti sa tak uchýlili práve do spomínaného Xionu. My však preberieme rolu anjela, teda augumentovanej ľudskej bojovníčky, ktorá ako súčasť ďalšieho už z množstva bojových výsadkov prichádza resp. dopadá späť na Zem, ktorú hodlá oslobodiť. Naša protagonistka EVE zo začiatku síce pôsobí ako akýsi chybný kus vzdychajúceho jedinca, no najmä vďaka veľmi charizmatickému hlasu a fantastickému výkonu herečky si ju rýchlo obľúbite.

Prvou z tragédii formujúcich našu EVE je smrť jej kamarátky Tachy krátko po dopade na pozemskú pláž. Tá sa stáva obeťou takzvanej Alfa Naytiba, teda najmocnejšej zo všetkých oblúd a my tak dostávame nielen motiváciu pre osobnú pomstu, ale zároveň sa dozvieme aj dôvod pre existenciu každého z anjelov, ktorým je nájsť a zabiť Alfu. Už v prvých minútach hry stretneme aj nášho spoločníka Adama, ktorý zachránil EVE z miesta onej tragédie a pomáha jej opäť Alfu nájsť. Jeho dôvody pre pomoc sú však o čosi sebeckejšie, nakoľko je jedným z obyvateľov Xionu, ktorý bez dostatočného množstva energie jednoducho vymrie. Dúfa tak v pomoc EVE, ktorá by mu pri svojich potulkách po Zemi mohla pomôcť nájsť silné energetické jadrá, pomocou ktorých by sa mohla infraštruktúra posledného mesta ľudí zachovať.

Hľadanie štyroch jadier sa tak stáva aj jedným z hlavných príbehových motivátorov pre cestovanie do nových lokácií a hnacím faktorom pre nájdenie Alfy. Práve spomínaný prorok, vyobrazený v hre ako starý pán zlúčený s rozsiahlou mašinériou, esenciálnou pre jeho prežitie, dokáže totižto využívať spomínané jadrá aj pre lokalizáciu ďalšej Alfy a s každým ďalším sa jeho dosah rozšíri. A tak budú Adam a EVE (biblický odkaz som si uvedomil až pri písaní recenzie) spolu putovať po svete, získavať jadrá, vraždiť kopu zmutovancov a skúmať trosky ľudskej civilizácie. Tie totižto poskytujú mnoho informácií nielen vďaka posledným odkazom kade-tade povaľujúcich sa mŕtvol, ale najmä pre rozsiahly a fantasticky zvládnutý environmentálny story telling.

Niekedy v desiatej hodine hlavnej príbehovej linky, po eliminácii prvej Alfy, nájdete šesť dlhých mesiacov v záchrannom module skrývajúcu sa inžinierku Lily. Spolu s ňou a Adamom sa po prvýkrát pozriete do Xionu, kde si otvorí svoj skromný workshop. V ňom ponúkne svoje expertné služby, vďaka ktorým sa arzenál EVE každou novou misiou posunie niekam ďalej. Lily a Adam sa stanú neoddeliteľnou súčasťou každej z výprav a sprevádzať nás budú hlasmi ozývajúcimi sa z dronu, ktorý poletuje neustále po boku EVE. Trio neohrozených bude zároveň na presun medzi jednotlivými regiónmi zničenej Zeme využívať Adamove vzdušné plavidlo, v ktorom sa dajú nájsť paralely s loďou Nebuchadnezzar z Matrixu, no jeho interiéry si, žiaľ, neužijeme, nakoľko rýchle cestovanie je realizované iba krátkym sčernením obrazovky.

Skutočný bojový anjel

V celom Stellar Blade niet výraznejšieho prvku, akým je súbojový systém, ktorý organicky mixuje dobre známe soulslike prvky s hack and slash akčnosťou a kombami. Teda nechýba zaviazanie sa každému stlačeniu tlačidla pre útok, parry a úskokové mechaniky, ľahké a ťažké útoky no a, samozrejme, limitovaný počet život doplňujúcich substancií. K tomu všetkému, prirodzene, patria aj tábory či kempy (čítajte bonfire), v ktorých si s EVE nielen uložíte svoj aktuálny progres, ale aj máte možnosť v tuctovom automate zakúpiť náboje, spotrebné a vrhacie predmety, odomknúť si s dostatkom materiálov nové kostýmy, upgradovať zbrane, liečivé predmety a aj celkovú výbavu. Nie všetky kempy sú však rovnocenné, no v každom z nich nájdete minimálne spomínaný automat, stoličku pre oddych, ktorá zároveň efektívne doplní zásoby, gramofón pre zmenu ambientnej hudby kempu a stanicu na utrácanie skúsenostných bodov.

Vezmime to teda pekne poporiadku. Väčšina súbojov sa dá vyhrať tvrdohlavým plieskaním meča o povrchovú úpravu celej novej populácie Zeme, avšak kľúč pre úspech a efektivitu je niekde úplne inde. Hra totižto ide skôr v šľapajach Sekiro, keďže najspoľahlivejšou cestou na výhru akéhokoľvek duelu je kombinácia perfektne načasovaných vykrytí nepriateľského útoku (ďalej perfect parry) s precíznym úskokom (ďalej perfect dodge) a následné prepojenie s kombami. Kombo útoky sú skôr niečím, čo by ste čakali v DMC, Nier hrách alebo aj God of War sérii, no nie v typickej soulsovke. Avšak toto kombinovanie dedikácie každému útoku so šialenými kombami a ďalšími dvoma typmi špeciálnych útokov, navyše aj s adaptáciou Kratovej rage mechaniky, funguje až prekvapivo dobre. Do rúk tak dostanete nielen rozsiahlo prispôsobiteľný a zábavný, ale aj extrémne precízny a návykový súbojový systém.

Okrem komb arzenál EVE obohatia ešte aj spomínané dve kategórie špeciálnych útokov, pomenované Beta a Burst skills, ktoré sú v UI separátne zobrazené . Každá z nich má k dispozícii až štyri odomknuteľné unikátne útoky, organizované v dvoch z piatich celkových stromov skúseností. Každá z dokopy ôsmich schopností je jedinečná nielen vďaka nádhernými particle efektami zdobenej animácii, ale aj špecifickej efektivite a situačnej vhodnosti. Po ich vylepšení dokážete spôsobiť nielen väčšie poškodenie, ale aj sa dostať k zdrojom nie zanedbateľného doplnenia života, väčšiemu poškodeniu pre špecifických nepriateľov a tak podobne. Ak ste však ako ja, obľúbite si dve konkrétne schopnosti a s tými strávite zvyšok hry. Vďaka vylepšeniam od Lily časom získate aj dvojskok, možnosť ovešať EVE viacerými vylepšujúci modulmi a hlavne váš spoločník dron sa pretransformuje na ručný kanón s piatimi rozličnými typmi nábojov a vlastným stromom vylepšení!!!

Separátnu pochvalu si zaslúži najmä tím animátorov, ktorý spravil z protagonistky vražednú, no extrémne elegantnú zbraň hromadného ničenia. EVE sa ovláda extrémne responzívne, jej pohyby sú ladné, no zároveň každý z útokov rozseká nepriateľov extrémne uspokojivo. Navyše s pravidelným odsekávaním končatín, hektolitrami krvi mutantov, brutálnymi QTE v prestrihových scénach a efektnými kombo zakončeniami je stále na čo sa pozerať. Už aj drobnosť, akou je odkladanie čepele nie do klasického puzdra, ale do vlasov, kde sa pretransformuje na elegantnú dekoráciu, je skrátka brilantná a dodáva hre unikátny charakter. Pri súbojovom systéme sa rozhodne ešte oplatí spomenúť aj prítomnosť primitívneho stealth systému, kedy EVE môže pri pomalom prikrádaní sa za chrbát nepriateľa vykonať rýchlu elimináciu bez boja, ktorá sa dá pri vylepšení navyše aj reťaziť. Nečakajte žiadne krytie za stenami či skrčený presun, ale skôr inteligentne nadizajnované úrovne, ktoré podporujú a odmeňujú aj odlišný prístup.

Tá dobre známa kapitola o monštrách, vyzdvihnutiach a neduhoch

Rasa Naytibas ponúka brilantnú škálu rozmanito nadizajnovaných nepriateľov s kreatívnymi útokmi a neraz aj s poriadnou výzvou. Tu je inšpirácia žánrom soulsoviek maximálne vítaná, nakoľko variácií nepriateľov je nielen požehnane, ale aj ten najobyčajnejší z nich vás dokáže rozsekať, ak si nedáte pozor. V úvode som už niekoľko typov spomínal, ale pre priblíženie sa stretnete napríklad s chrobákom, ktorý si pred sebou nesie vlastnú končatinu formovanú do veľkého štítu, s chobotnicou plaziacou sa po zemi, ktorá vie posadnúť a ovládnuť nehybné ľudské telá, po zemi váľajúce sa krvavé mechy, ktoré vo vašej blízkosti explodujú, alebo dokonca aj robotické psy pretkané chápadlami nejakej inej Naytiby. Je toho jednoducho veľa, je to všetko krásne rozmanito odporné a repetitívnych dizajnov sa skutočne nemusíte báť, nech už sa pohybujete v akomkoľvek regióne.

Bossovia sú, na druhej strane, úplne separátnou kapitolou, nakoľko sú výrazne väčší, dizajnom ešte o poriadny kus kreatívne odpornejší a hlavne neporovnateľne náročnejší. Pri tejto príležitosti by som rád premostil aj na segment dedikovaný práve obťažnosti, ktorá vlastne nie je vôbec taká neprístupná, ako by sa z prvých dojmov mohlo zdať. Ak zvládnete mechaniky Perfect Parry a Perfect Dodge, máte už viac ako polovicu úspechu za sebou, nakoľko pomocou nich ľahko rozbijete balans nepriateľa a zároveň uniknete jeho útokom bez poškodenia. Plus netreba zabúdať ani na rozsiahle možnosti a nástroje, ktorými arzenál EVE disponuje a vedia výrazne otočiť bitku vo váš prospech.

Avšak naspäť k bossom, ktorých ja vzhľadom na veľkosť celého titulu skutočne požehnane. Bossovia sa delia na takzvané Elite a Alfa Naytibas a jediný výraznejší rozdiel medzi nimi je, že Alfy majú ešte o niečo detailnejšie modely, sú náročnejšie a hlavne majú väčšiu škálu útokov. Takmer každý z bossov má síce iba jeden život, avšak v priebehu jeho uberania prechádza viacerými fázami, a tak naberá na agresivite aj nových hmatoch. Neviem vám úplne priblížiť ich dizajny, nakoľko sú to extrémne unikátne zlátaniny s kreatívnymi arzenálmi útokov, avšak za spomenutie stojí napríklad akási obrovská opica, ktorá má namiesto hlavy obrovský rezný kotúč, podivná beštia kombinujúca prerasteného koňa s veľkou hlavou a toxický odpad alebo AI, ktoré sa vyformovalo z viacerých mŕtvych ľudských tiel a pripomínalo akúsi mytologickejšiu verziu Godricka z Elden Ringu.

Do sekcie pochvál pre Stellar Blade by som rád zaradil najmä vynikajúcu hudobnú a audio stránku, ktoré nielenže prehlbovali zážitok z hrania, ale aj sa všetky zvuky a piesne jednoducho príjemne počúvali aj pri prostej rekreácii v kempe. Taktiež nemám jedinú sťažnosť na technický stav, ktorý nedovolil žiadne prepady snímok a hra ma práve naopak s každou novou veľkou lokáciou prekvapila, ako plynule všetko vlastne beží. Titul zaberie iba skromných 30GB, čo sa teda pri dnešných AAA hrách často už nevidí. Stále som však osobne fascinovaný najmä zdanlivo nepochopiteľnou schopnosťou autorov predstavovať naprieč celou hrou nové mechaniky, prostredia a doslova s každou ďalšou výpravou predstavovať ambicióznejšie koncepty. Miniatúrnu chválu smerujem aj na svet zaplnený nielen rôznymi kostýmami, plechovkami na zbieranie, truhlami so surovinami na vylepšovanie výbavy, ale aj rozličnými minihrami na odomknutie zamknutých dverí, truhlíc alebo aktiváciu generátorov a tak podobne.

Naopak, do pomerne krátkej sekcie neduhov by som primárne poznačil grafickú stránku, ktorú som si počas aktívneho hrania na PlayStation Portal nejako výrazne nevšimol, avšak po prezretí záberov na väčšej obrazovke sú nedostatky jasne viditeľné. Akékoľvek textúry okrem hlavných postáv sú častokrát pomerne neostré a neraz až nechutne rozmazané, ale aj napriek citeľnému zaostávaniu oproti zvyšku hry je badateľný umelecký zámer a celkové smerovanie, ktoré autori oproti HD textúram priorizujú. Osobne ma ako tvorcu snímok obrazovky neskutočne iritovali UI elementy, ktoré sú síce drobné, minimalistické a prehľadné, lenže, žiaľ, mimo súbojov nemiznú... Osobná poznámka patrí aj zopár skladbám, ktoré častokrát do emotívnej scény nesedeli a iba ma z deja na obrazovke zbytočne vytrhli. Pre mnohých však môže byť práve najväčším nedostatkom akási žánrová zmätenosť výsledného produktu, v ktorom sa striedajú herné systémy pomerne často a menej výrazné zmeny by tak možno spravili z hry ucelenejší zážitok.