Každá platforma si zaslúži nový diel série Paper Mario. Ale iba jeden. Takže ak si dobre pamätáte, na Switch už vyšiel The Origami King (v roku 2020), takže tento kúsok s tisícročnými dverami musí byť dajaký remake. A veruže áno – tu si slovo pýta 20-ročná klasika z Gamecube. Tú som, žiaľ, nehral, ale renomé má perfektné, takže hneď jedno extra lákadlo pre recenziu: posúdiť ako hra zostarla za dve dekády.

(Ne)prekvapivo… nie márne, hoci starší dátum vydania cítiť čiastočne vo viacerých smeroch. Nie pri deji, ktorý je pri sérii viac-menej podobný a ani pri grafike, ktorá je tradične štylizovaná: papierový svet náramne tlačí na 2D strunu namiesto prepracovaných 3D modelov, aj keď aj tu sa nájde priestor pre fajn invencie. Je to však séria dialógov, ktorá je sčasti archaická a pripomína časy spred 20-30 rokov, keď sa japonské tituly prekladali inak – s množstvo drzých výrazov, nedokončených či dvojitých významov či istou dávkou slangu. Navyše hra slúži aj ako parádna paródia na mnohé iné Mario časti a vyslovene si robí srandu z archetypov.

Naspäť k príbehu. Prvých 15 minút sa servíruje v rýchlom tempe. Máme príbeh o kráľovstve, čo sa prepadlo pod vodu a vznikla z neho legenda. Na jeho mieste vyrástla nová metropola, ktorá láka x bádateľov a medzi nimi sa ocitla aj princezná Peach. Akurát zrazu zmizla, no z neznámeho miesta už posiela Mariovi mapu so svojím dočasným pôsobiskom. Mario, samozrejme, neváha a vydáva sa za ňou. Lenže nestačí mať starobylú mapku a na počkanie ňou šermovať pred zrakmi obyvateľov. To sa z neho skôr stáva zaujímavý návštevník, ktorému sa každý prihovára, chce sa pozrieť na kúsok papiera a ešte je tu riziko, že mu ju niekto šlohne. Už prvé minúty totiž ukážu, že Rogueport je (podľa názvu) stredisko živlov: hneď prvý gauner odľahčí nášho hrdinu o polovicu zlatých mincí a v zapľuvanej zadnej uličke číhajú tiež zvláštne skrývajúce sa typy.

Ale v Rogueport nájdete aj užitočné miestečka: krčmu s nocľahom, obchod s užitočnými predmetmi (životy, zásahy, medicíny) či brloh s vedátorom. A tesne pod ním aj veštca, ktorý vám dokáže zabezpečiť upgrady pre parťákov v boji, ale na to si zase pýta iné špeciálne predmety. V hre krásne vidieť fungujúci ekosystém, aj ekonomiku – a zároveň aj to, ako pracuje s otváraným svetom a obsahom. Niekde potrebujete získať fakt špeciálny predmet (okuliare), inde sa dostanete za pár šupiek. Ale vždy tušíte, kam vás hra zavedie, stačí mať oči na stopkách a skúmať okolie.

Z idylky na počkanie potom potrebujete získať prvé kľúčové predmety a púť začína v kanáloch pod mestom. Tie už slúžia akoby prvý dungeon, zamotané bludisko rozdelené na viaceré poschodia, vchody i východy (prirodzene štylizované do zelených rúr ako u Maria) a premávajúci sa nepriatelia. Nájdete tu aj predmety, nejaké kvádre na rozbíjanie a je tu aj kopa premávajúcich sa nepriateľov. Ak do niektorých narazíte skoro, získate právo prvého úderu, no ak prepadnú oni vás, majú túto výhodu oni.

Čo je esenciálny poznatok, nebudete vandrovať a najmä bojovať sami. Ako prvá sa k vám pripojí sympatická a pomerov znalá Goombella, neskôr sa pridá aj hanblivý Koops, duch Madame Flurrie, nebude chýbať ani ikonický Yoshi a pár ďalších. To nie je márny tím. Napríklad Goombella má rolu sprievodkyne; pri nejednej aktívnej postave okrem možnosti pokecu uvidíte modré tlačidlo X – to je signál, že vám o postave či mieste niečo povedať. Iné tlačidlo vám od nej zase sprostredkuje radu, kam ísť alebo čo robiť. To už sú novinky Switch verzie pre nováčikov, ale užitočné aj pre ostrieľaných hráčov.

O slovo sa hlásia i schopnosti Maria v teréne. Pretože každý level je nielen prechádzkou s bojmi, ale aj séria puzzle a zberu užitočných predmetov. Podľa zobrazovanej ikony na mieste činu tušíte, čo budete potrebovať – ak uvidíte papierové lietadlo, tam sa musí Mario premeniť a zvládnuť priepasť letom. Kde sú zase úzke medzery, tam musí využiť extrémne tenký výzor a prepchať sa ďalej. Mario bude aj rotovať či skúšať ďalšie možnosti transferu ako napríklad zmeniť sa na čln.

Ale hlavná porcia, to bude boj. Ťahový, funkčný a nesmierne zábavný. Dobre sledujte ikonky a čísla nad hlavou – tam je zdravie vás i ďalších účastníkov boja. A míňa sa neraz rýchlo. Hra vás na začiatku presne učí, kedy oň prichádzate a ako dokáže aj vy efektne útočiť na súperov. Základným ťahom je skok: dobrá klasika mierená na gebuľu nepriateľa si vyžaduje správne načasovanie a stlačenie tlačidla presne pri dopade. A vy sa zase proti nej môžete brániť, ale tiež veľmi rýchlo. Keď zareagujete v zlomku sekundy, dokonca sa viete postarať o protiúder, čo úplne mení hru. Začína súboj o každý okamih a hoci hráte stále ťahovú RPG, tieto časové arkádové prvky dávajú hre poriadny náboj.

Z ďalších treba spomenúť, samozrejme, ikonické kladivo – tam sa ráta silný zásah, ale napriahnuť máte ľavú analógovú páčku a potom ním šmariť, keď dosiahne červenú zónu. Potom sú k dispozícii rozličné ikonické ťahy ako firebally. Špeciálne ťahy sú super, ale vyžierajú kvetinkové body – a FP si môžete doplniť buď cez predmety, alebo lotérie. Do boja beriete 15 predmetov, sami sa musíte rozhodnúť, či budú útočné, podporné či liečivé.

Okrem toho tu funguje systém odznakov, ktoré vám prepožičajú špeciálnu vlastnosť – napríklad môj favorit Multibounce vám umožní poskákať po hlavách aj piatim-šiestim oponentom naraz. Alebo Quake Hammer vyrobí plošné zásahy u všetkých (preto názov evokujúci zemetrasenie). Páči sa mi aj odznak, ktorý vás pri nižšom počte HP (5 a menej) trošku ochráni – nie každý úder po vašej hlave vám zoberie zdravie. Na systém odznakov sa však uplatňujú samostatné body (tzv. Badge Points), teoreticky môžete mať zapnutých aj viac naraz – napríklad ak máte limit 3 BP a vlastnosti zožerú iba 1 BP, paralelne si nastavíte aj tri. Je to užitočný systém, ktorý najmä v kľúčových situáciách dokáže pekne pomôcť.

A aby toho nebolo málo, celý boj prebieha pred očami divákov. Pri prepínaní obrazovky sa vytvorí akoby divadelné pódium, na ktorom sa mastíte – váš výkon potom diváci vyhodnocujú a napĺňa sa tzv. hviezdny ukazovateľ. Za ten si môžete vybrať špecialitku typu streľba bonusových predmetov, ktoré vám plnia životy alebo kvetinové body. Dobrým výkonom na scéne môžete vytvoriť slušný kolobeh, takže body, ktoré v jednom boji stratíte, môžete v tých ďalších aj vhodne doplniť.

Ako čítate, tých bodov je v hre neúrekom a prvé hodiny sa budete všetko riadne učiť – HP, FP, BP, odznaky, hviezdne výkony, špeciality atď. A do toho sú tu malé zelené hviezdičky – keď ich získate sto, príde čas na zvýšenie levelu a môžete si vybrať, ktorú vlastnosť si vylepšíte. V hre však všetko dobre zapadá a ak budete v krátkych, oceníte aj novinku v podobe Toad Battle Mastera, čo je akoby bojový simulátor, kde si môžete natrénovať taktiku či svoje schopnosti bez toho, aby vám vyžieral body.

Herný dizajn ráta s rozdelením na veľké svety, kde hľadáte viaceré predmety. Okrem ústredných Crystal Stars (v každom svete jedna) to budú aj hviezdne fragmenty, ktoré slúžia ako mena na výmenu predmetov. Sedem svetov využíva rôznu farebnú paletu i odkazy na iné časti Maria – takže nechýba kvetinkový, lesný, prídu aj temné pevnosti, hrady a často sa vraciate do podzemia. Tým, že získate postupne ďalšie vlastnosti, vzniká aj systém povinného vracania sa na minulé miesta. Ale v hre funguje logika i orientácia, takže sami si postupne spomeniete, kde ste komu čo sľúbili, či kde bola nejaká ikona (ahaaaa - tam ikona člna pri vode, tak to je jasné, že sa treba v budúcnosti naň premeniť, len získať novú vlastnosť).

Na klasickú otázku ako zostarol titul po. 20 rokoch, znie odpoveď: veľmi dobre. To je ale klasika Mario titulov, že ani po jednej či dvoch dekádach ich herné systémy nesklamú, sú prepracované, všetko nadväzuje na seba, má vnútornú logiku a hoci sa dá občas na niečo šomrať, celok je stále výborný. A platí to aj tu, nie nadarmo považujú mnohí hráči tento diel za najlepší v celej sérii – skutočne, dá sa parádne užiť, len si treba vyhradiť čas a neodbiehať, lebo na herné systémy sa dá ľahko zabudnúť a je ich tu dosť.

Grafická stránka svojou štylizáciou pekne rieši dlhé roky od prvého vydania i vizuálne vylepšenia súčasnosti ako vyššie rozlíšenie a sýtejšie farby. Ten 2,5D pohľad na svet (aj s občasným odskakovaním medzi prednou a zadnou vrstvou obrazovky) je postačujúci a poskytuje dostatočnú voľnosť, je až neuveriteľné, čo všetko dokážu autori napratať na displej. Prechod medzi obrazovkami i časťami svetov je plynulý, načítanie dát je tiež celkom dobré. Zvuková stránka dodá fajnovú hudbičku, namiesto dabingu máme stále skôr klasické pípanie postáv.

Paper Mario: TheThousand-Year Door bol v čase vydania hit ako remeň – a silné hodnotenie si zaslúži aj jeho remake. Nie je to typ rozšíreného vydania s extra levelmi či dodatočnými epizódami. A nekoná sa ani kompletná prerábka s brutálne odlišnou grafikou, skôr sa náramne podobá na originál, ale viaceré vylepšenia z neho robia fajnú hernú vecičku na dlhé večery i krátke herné seansy.