Existuje osud horší ako smrť? Nemožnosť zomrieť je na prvý pohľad lákavá predstava, ktorú ale špiní a dehumanizuje kyberpunkový svet hry Nobody Wants to Die. V ňom sa ocitneme v alternatívnom New Yorku roku 2329, kde ľudské telo nie je nič viac než len schránka na prenájom. Ide o miesto, kde sú všetci viazaní žiť pomocou látky zvanej Ichorite. Tá umožňuje presunúť myseľ z jedného tela do druhého po tom, čo pôvodná schránka bola smrteľne poškodená. Toto sa však deje len za predpokladu, že si občan môže dovoliť povinné predplatné. Predplatné, ktorého nezaplatenie môže dotyčného vyjsť rovnako draho ako absencia jeho platenia. Nesmrteľnosť totižto na konci dňa môže mať veľa nepríjemných foriem.

O nesmrteľnosti a jej neblahých formách vedia niečo málo aj hlavné postavy nášho príbehu. Jednou z nich je policajt James Karra, za ktorého v hre hráme. Ten po veľkom škandále s vykoľajeným vlakom a smrťou svojho kolegu je dočasne odstavený zo svojej funkcie. To sa však zmení po tom, čo mu šéf polície dá neoficiálnu príležitosť vyriešiť jednoduchý prípad smrti politika. Môže tak spraviť jedine pod dozorom policajtky Sary Kai. Čo by to však bolo za kyberpunkový príbeh, keby sa daný prípad ešte poriadne neskomplikoval? Nechcem prezradiť priveľa a ďalej len naznačím, že sa v rámci hry rozhodne nepozrieme len na jedno miesto... alebo na jednu mŕtvolu.

Dialógy a celkový dej v hre veľmi pripomína už existujúce diela, ako je výborný Altered Carbon či napríklad český Bod obnovy. Nemusíte sa však báť, že by autori kopírovali svoje predlohy. Celému naratívnemu konceptu dodávajú svoje vlastné unikátne ingrediencie a vychádza im to viac než solídne. Sem-tam sa síce vyskytne zopár menej podarených dialógov či prílišné sypanie informácií, nových mien a detektívnych rozuzlení. No nikdy nešlo o nič vážne a za mňa to vykúpili menšie detaily v hre. Ako napríklad, keď pri Jamesových vnútorných monológoch ako z noirového filmu hra zhora aj zdola dostáva čierne pásy.

Ani hlavné postavy nerobia naratívu hanbu. Sú vykreslené a zahrané veľmi pekne, pričom napríklad James Karra je taký ten typický ľahkovážny noirovský detektív, ktorý neustále porušuje pravidlá a má problémy s alkoholom. Sara Kai je zas policajtka, ktorá hrá vždy podľa pravidiel. Vzniká tam dialógovo pekný dynamický kontrast, ktorý kompenzuje to, že postavy nezažívajú nejaké väčšie charakterové oblúky alebo charakterový vývoj.

To, aký je James policajt, môžete pritom aj vy sami ovplyvňovať cez voľby v dialógoch. Mnohé z nich síce nič extrémneho nemenia a sú skôr len formou vyjadrenia, no zopár z nich ovplyvňuje nielen sled celých scén, ale aj to, ktorý zo štyroch koncov dostanete. Toto je za mňa aj najväčšia slabina celého naratívu. Lebo hoci samotné konce sú dobre spravené, rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú ich výber, mi pripadali často náhodné. Hra sa podľa mňa hrozne nasilu snaží, aby si hráč vysvetlil niektoré veci sám. To však končí tým, že zanecháva mnoho nezodpovedaných otázok, ktoré mohli radšej byť objasnené. Osobne sa mi skrátka takýto štýl rozprávania do detektívnej kyberpunkovej adventúry nehodí.

Čo sa mi do hry naopak extrémne hodilo, bol výber dabingových hercov. Všetci svoje postavy nahovorili úžasne a jediné, čo by som vytkol, je občas nevyladené audio pri niektorých osobách. Treba však doplniť, že audio bolo celkovo spracované skôr priemerne. V rámci postáv by som vytkol aj mimiku. Nie je zlá, ale na dnešné štandardy už pôsobí kostrbato a zastarane.

Príbeh je vyrozprávaný v prestrihových scénach z pohľadu prvej osoby, kde si aj filmoví dizajnéri evidentne dali veľkú námahu, keďže každá scéna počas dialógov bola jednoducho dych berúca. Silný kinematografický smer je badať už v úvode hry, keď otvoríme dvere od auta. Sme presvedčení, že sedíme v normálnom aute, aby sme následne v extrémne plynulom prechode zistili, že letíme nad veľkolepou panorámou budúceho New Yorku.

Ďalšia vec, ktorá autorom vyšla bezchybne, je vizuál sveta. Od propagandistických art deco plagátov, cez prekrásne art deco interiéry, až po detailne spracované ulice a megabloky upršaného temného New Yorku. Autori sa pri dizajne sveta a prostredí často ani netajili svojimi inšpiráciami. Vytvorili tak vlastnú verziu nebeského pohľadu plného oblakov ako v Altered Carbone alebo temnejšie depresívne bytovky z Blade Runnera. Mesto svojím art deco vizuálom vám neraz pripomenie aj Rapture z Bioshocku.

Túto audiovizuálnu extázu by nebolo možné zrealizovať nebyť precízneho umeleckého spracovania a technikov v Unreal Engine 5. Ten vykresľuje mesto a jeho kulisy prekrásne. Silná vizuálna fidelita sa prejavuje aj u modelov predmetov a postáv. Občas však bolo vidno, že sa autori snažili krásny vizuál vykompenzovať šetrením na výkone inde. Preto niektoré menej podstatné častice či objekty hráčovi miznú pod nohami, alebo najvzdialenejšie časti scenérií tvoria jednoduché modely a natiahnuté obrázky. Navyše, aby hra bežala dobre, potrebuje mať zapnutý upscaler aj na veľmi výkonných grafických kartách, čo, pochopiteľne, zhoršuje ostrosť obrazu. Našťastie, hra podporuje ako FSR 3, tak aj frame generation od Nvidie. Čo sa týka technického stavu, mala len minimum pádov snímkovania a zosypala sa vždy len v menu a pri jednej zmene nastavení.

Nebudem to tu už ďalej príliš rozoberať a na rovinu poviem, že atmosféru daždivého, výparmi a cigaretami zadymeného a znečisteného retro-futuristického mesta autori zachytili na jednotku. Tomu napomáha aj parádna orchestrálna hudba a fakt, že titul sa nebojí na určitých miestach spomaliť a dať vám čas užiť si rôzne prekrásne panorámy. Toto spomalenie tempa pomáha aj naratívne, napríklad sa mi páčilo, ako vďaka tomu vynikol osobný dialóg medzi Jamesom a Sarou na streche Jamesovho auta nad mestom.

Nobody Wants to Die je walking simulátor na štýl hier ako Observer a Layers of Fear. Aj tu chodíte po zväčša uzavretých priestoroch a preskúmavate interaktívne objekty. Titul však prináša aj ďalšie prvky v podobe vyšetrovacích nástrojov. Konkrétne sú tri. UV lampa umožňuje hľadať skryté stopy pomocou UV žiarenia. X-Ray radar sa používa na vysledovanie vecí, ako je smer projektilov, elektrické vedenia a podobne. Ani jeden z týchto dvoch nástrojov však ničím nevyniká. To už ale úplne neplatí pre zariadenie zvané Reconstructor. To dokáže zrekonštruovať, čo sa presne stalo na mieste činu. Funguje podobne ako Brain Dance minihra v Cyberpunku 2077, kedy pri pretáčaní času dopredu a dozadu hľadáte dôkazy a zisťujete, čo sa vlastne stalo.

Problém je, že hoci vizuálne ide o prekrásne hranie sa s časom, celá mechanika trpí rovnakými problémami, ako aj všetky ostatné, čo sú v hre. Iba veľmi ťažko sa totižto dá pri vyšetrovaní zlyhať, keďže titul veľmi rád vedie hráča za ručičku. Celá hra s vyšetrovaním je vlastne na koľajniciach, kde je len minimálna možnosť sa pomýliť. Toto platí obzvlášť pri minihre, kde vyberáte a priraďujete dôkazy na mind mape. Aj tu vám titul takmer nedovoľuje pri určovaní motívov, dôkazov a ďalších súčastí sa spliesť.

Zmienené mechaniky trpia aj repetitívnosťou, opakujete ich neustále dokola so skoro žiadnou zmenou, výzvou alebo prekážkou. Počas skoro celej hernej doby, ktorá môže mať prekvapivo 6 až 8 hodín, zlyháva v základnom grafe „flowu", výzvy a schopnosti hráča.

Nobody Wants to Die ma vlastne vo výsledku v ničom príliš neprekvapil. To však nutne nie je na škodu. Očakával som totižto silnú, príbehovú kyberpunkovú walking adventúru s jednoduchými prvkami vyšetrovania, skvelou atmosférou a úžasným audiovizuálom, a to som aj dostal. Škoda len určitých naratívnych prešľapov a príliš jednoduchej hrateľnosti. Stále si však myslím, že titul je povinnosťou pre každého fanúšika kyberpunkového média. Obzvlášť pri ideálne nastavenej cenovke 22 eur a na daný žáner so solídnym herným časom. Aj keď vás, bohužiaľ, väčšia časť z neho nebude po stránke hrateľnosti príliš baviť.