Kraje ríše Kian sú rozvrátené vojnou a zotrvávajú v neprestajnom desaťročnom obliehaní, odkedy sa otvorila brána podsvetia známeho ako Great Below a stratené duše mŕtvych zamorili svet živých. Vyčerpané armády Koalície sa preto rozhodli zapečatiť portál v meste Dawn, naviazaný na túto temnú dimenziu. S ostrím kovových čepelí, ničivým pušným prachom a s nehynúcim odhodlaním vyrazila čelom proti bráne sapérka Nor Vanek a jej elitná jednotka drahých priateľov a spoločníkov. Spolu sa predrali zástupmi mŕtvych, roztrúsených naprieč zákopmi a pripravili sa na zhodenie hradieb mesta. Zničením bariéry chrániacej vchod do podsvetia však vypustili do sveta ešte niečo omnoho horšie, a to uväznených bohov, ktorí sa následne rozhodli prerozdeliť si zdevastovanú krajinu medzi sebou a tyranizovať už tak zlomený ľud ešte o čosi viac...

Nor a jej výprava neunikla hnevu bohov tiež, a preto sa po bezkonkurenčnom útoku strážcu brány zobúdza niekde hlboko v neznámej jaskyni, kde stretáva naoko menšieho z bohov, ktorý sa jej predstaví ako Enki. Ten jej odhalí, že akcie Koalície vypustili bohov do sveta ľudí a teror mŕtvych zavládol všade navôkol. Zlomená a stratou priateľov zarmútená Nor sa však odmietne vzdať, a tak sa s prísľubom pomoci Enkiho, esenciálnej aspoň pre čiastočnú šancu na úspech, vydáva napraviť to, čo napáchala. S mágiou boha po boku, sekerou v ruke a kresadlovou pištoľou za opaskom, nastal pre hrdinku čas nielen dobyť zdanlivo nepokoriteľný Dawn, ale aj zabiť ktoréhokoľvek z bohov, ktorý by sa jej pokúsil skrížiť cestu!

Nablýskaný souls-lite mash-up moderných klasík!

V roku 2018 prekvapilo novozélandské štúdio A44 pomaly púčiky rodiaci soulslike žáner svojou štylizovanou soulsovkou, ktorá predstavila dôraz nielen na multiplayer, ale hlavne aj otvorený svet. O necelé štyri roky aktívnej podpory a budovania komunity neskôr odhalili autori svoj nadchádzajúci projekt Flintlock: The Siege of Dawn, ktorý okrem obohatenia o podtitulok bol vzhľadom na odhalené zábery aj informácie nezanedbateľnou evolúciou ich prvej hry Ashen. Na Gamescome v roku 2022 som dostal možnosť sa na hru pozrieť priamo s autormi, ktorí sa vyčerpane dovliekli do Nemecka až z Nového Zélandu a nadšene rozprávali o ich unikátnych nápadoch, rozvíjajúcich soulslike žáner.

Dnes je už po niekoľkých odloženiach titul konečne vydaný a vďaka PC Game Passu som si ho mal možnosť vôbec zahrať. Trailery pre hru boli pompézne, marketingová kampaň pomerne rozsiahla a akékoľvek preview ukážky ma iba viac navnadili na tento unikátny svet so zatúlanými bohmi. Aký je však výsledok?

V skratke, prekvapivo fantasticky realizuje to, čo sme už mali možnosť vidieť v množstve iných titulov. Už v prvých minútach s hrou som označil jej svet za krásny a unikátny zasadením, ktoré kombinuje čerstvý objav kresadlovej vojenskej techniky s efektami nabitou mágiou panteónu bohov, no zároveň aj všetko ostatné za veľmi povedomé. Asi aj preto autori už neoznačujú titul za soulslike, ale za takzvaný souls-lite, teda akúsi rozriedenú verziu ikonických From Software vidoherných mechaník. Souls prvky tu nájdete roztrúsené síce aj naďalej, avšak výrazne viac sa hra zmenila na akčnú adventúru s RPG elementmi a čerpá svoju najväčšiu inšpiráciu najmä z titulov Witcher 3: The Wild Hunt, soft-rebootu God of War a Horizon Zero Dawn. Ku každej inšpirácii však poviem viac v tej časti recenzie, v ktorej sa elementy týchto titulov prejavia.

Divoký hon, tentokrát však na bohov

Dobrodružstvo spájajúce charizmatickú protagonistku a jej spoločníka z vyššej úrovne existencie sa začína práve v úvode spomenutej jaskyni, ktorá formou tutoriálu naučí hráčov všetko nielen o ovládaní arzenálu Nor, ale aj o schopnostiach Enkiho. Súbojový systém je pre Flintlock dominantou a práve tu sa prejaví spomínaný Zaklínač, najmä v agresivite šľahania s oceľou a navigácii počas súbojov. V súbojoch, ale aj pri obyčajnej navigácii po svete a platformovaní postava lieta ako zmyslov zbavená, má extrémne dlhú brzdnú dráhu a podobne akoby neresponzívny pocit budete mať takmer z každej akcie v hre. Minimálne ja som si na ovládanie, animácie a hitboxy chvíľu zvykal, avšak v momente, keď som pochopil, čo presne hra odo mňa chcela, zrazu celý systém uspokojivo klikol. A až vtedy som si spoľahlivo uvedomil, že brutálne agresívne a parádne animované súboje sú vďaka perfektne telegrafovaným útokom veľmi návykové a zároveň hlavnou prednosťou hry.

Nakoľko však Flintlock označujú autori už iba za souls-lite, prvkov typických pre souls hry je tu pomenej. Nor bude mať limitované elixíry dopĺňajúce život, ktoré sa vždy podobne ako estus z Dark Souls doplnia po smrti. Zároveň smrť znamená respawn pri poslednom aktivovanom oltári z magnetovca, kde si môžete aj aktivovať schopnosti zo stromu talentov (to sa, mimochodom, dá aj priamo v inventári), oddýchnutím doplniť minuté zdroje a zároveň respawnúť tak aj všetkých porazených nepriateľov, okrem bossoov, prirodzene. Autori nás od nervov ušetrili absenciou výdrže, takže kombá pre rozsekanie nepriateľov ani beh nespotrebovávajú žiadny zdroj. Naďalej si však ponechali systém duší reprezentovaný tentokrát reputáciou, za ktorú si zakúpite kozmetické kusy brnenia (v hre neexistuje ani systém záťaže = fashionsouls), schopnosti, vylepšíte zbrane a prirodzene ich po smrti strácate, ak sa teda nedostanete bez zomretia k miestu vášho posledného skonu, kde si svoju výbavu zozbierate.

Nor dostane do vienka iba hŕstku zbraní, avšak vždy bude môcť v ruke držať práve dve. Prvou ikonickou zbraňou je pre vojačku sekera, ale narazíte aj na kladivo alebo sekáčik. Druhú ruku bude zas zdobiť nejaká tá kresadlová pištoľ  s individuálnym počtom guliek, automaticky dopĺňajúcim sa podľa efektivity vašich útokov. Pri efektivite útokov ešte chvíľu zostanem práve kvôli percentuálnemu násobiču reputácie, vďaka ktorému dostávate viac bodov za kombá, zmenu zbraní, využívanie Enkiho útokov, avšak to iba do momentu, dokiaľ vás nik nezasiahne. Ak sa tak stane, všetky body strácate a je potrebné začať šetriť reputáciu na nejakom inom nepriateľovi. Mechanika tak pekne motivuje k čistému súboju a efektívnej eliminácii, čo ide ruka v ruke s rýchlou a brutálnou sekvenciou sekov a výstrelov.

Samostatnou kapitolou by mohol byť aj spoločník Enki, ktorý by sa dal veľmi efektívne označiť za takého Atreusa pre Nor. Jedným útočným tlačidlom ovládaný spoločník, ktorý odomykaním schopností v jeho separátnom strome silnie a stáva sa tak užitočnejším. Enki nabíja základnými útokmi u nepriateľov špeciálny fialový ukazovateľ, po ktorého naplnení sa stane otvorený pre silný devastujúci útok od Nor, teda niečo ako stagger. Jeho útoky majú istý cooldown a časom nabijú aj extrémne silnú špeciálnu schopnosť, ktorých v priebehu hrania získate hneď niekoľko. Zároveň Enki dostane možnosť manipulovať nad hlavou špeciálnymi kryštálmi, ktoré pasívne rozšíria jeho útoky a schopnosti. Avšak najzábavnejšia Enkiho schopnosť je možnosť využívať portály pre rýchly presun medzi rozsiahlymi priestormi. Enki na chvíľu pohltí Nor a spolu svištia vzduchom od portálu k portálu a takto ľahko prekonajú nielen horizontálne, ale aj vertikálne rozdiely na mapách. Plus mechanika je ideálnym riešením na efektívny presun od posledného oltáru po smrti.

Spomínaný strom schopností reprezentujú v hre tri prepletené trojuholníky, ktoré postupne ako prevrátenú pyramídu odomykáte za body reputácie. Jeden je dedikovaný rozvoju Enkiho schopností, kedy časom útočí na nepriateľov automaticky, má viacero možných útokov alebo pasívne odláka pozornosť na seba. Ďalší patrí zas strelným zbraniam Nor a ten posledný je pre útoky na blízko. Zvýšite si tak efektivitu sekania, počet guliek, efektivitu elixírov života, naučíte sa odrážať guľky (v hre sa totižto nachádza aj pomerne kostrbaté blokovanie a parry, ktoré som v priebehu celého hrania využil iba v tutoriáli) a tak ďalej. Schopností je veľa a, našťastie, každá z nich je užitočná, nenarazíte na tie typické „zvyšuje efektivitu o jedno percento“.

Veľká zámena božstiev

Krátka ochutnávka príbehu ktorú som predstavil v úvode, sa stane nosným základom pre celé putovanie s Nor a Enkim, no a žiaľ, okrem toho žiadne ďalšie veľké množstvo expozície navyše nedostaneme. Nechápte ma zle, epický úvod obliehania Dawnu, celá kinematograficky pôsobivá akcia a šťavnaté prepojenie sveta podobného obdobiu prvej svetovej vojny s bájnou ríšou bohov a mŕtvych je jednoducho fantasticky nalaďujúce na epické dobrodružstvo. Avšak za hranicami vysoko rozpočtového úvodu a záveru je celá hra uprostred akosi opomenutá. Prestrihové scény sa v nej takmer vôbec nenachádzajú a väčšina deja je prerozprávaná iba formou dialógov medzi dvoma hlavnými postavami. Prechodom medzi regiónmi sveta dostanete pekne nakreslené prestrihy s krátkymi monológmi, no to je tak všetko. Svet ma zaujal a chcel som ho skrátka viac!

Okrem toho však Nor postupne prechádzaním hry oslobodzuje a mobilizuje aj členov výpravy, ktorú strážca brány podsvetia rozmetal v úvode. Táto výprava sa vždy stretne pri táboráku a postaví kemp slúžiaci ako taký väčší bonfire checkpoint, kde sa zároveň každý nový člen stáva stanicou pre vylepšovanie špecifického kusu výbavy. Niekto hrá na gitare, s iným si zase zahráte hazardnú hru Sebo (to sa dá aj na viacerých miestach po svete), vždy má pre hrdinku niekto nejaký monológ a každá takáto interakcia mi z nejakého dôvodu pripomínala potulky Metro hrami, čo mi vyvolávalo úsmev na tvári. Aj keď je hra pomerne lineárna z hľadiska progresu v príbehu, narazíte občas aj na vedľajšie misie a menšie odbočky z hlavnej cesty, ktoré si menej pozorný hráč nevšimne. No a práve v nich sa skrývajú tie najkrajšie momenty hry.

Vedľajší príbeh s hľadaním lieku pre jedného z členov výpravy ma napriek tomu, že som naň narazil úplnou náhodou a na postave mi dovtedy veľmi nezáležalo, celkom úspešne dojal a predstava ochudobnenia môjho kempu o jednu zo živých duší bola tak trochu srdcervúca. Najviac času však ale strávite s neustále po boku hrdinky stojacim Enkim, teda touto magickou operenou líškou, ktorá okrem luxusného dizajnu disponuje aj pomerne lahodne zamatovým hlasom. Vzťah medzi ním a Nor mi veľmi pripomínal akúsi AliExpress verziu vzťahu Krata s Atreom z nového God of War. Vyvíjal sa, prechádzal na základe príbehu zmenami a jeden od druhého sa čosi v závere aj naučili. Vtipné však bolo sledovať najmä vzájomné nechápanie kultúr a hľadanie rozdielov medzi ich svetmi, ktoré, napriek svojej zdanlivej nezlučiteľnosti, dokázali oni dvaja spojiť v niečo nové a zaujímavé. Nie je to rozhodne perfektné, ale hra má svoje skutočne svetlé momenty.

Dych berúci horizont posiaty (ne)mŕtvymi

Enki a Nor sa však vydávajú na dlhú púť do Dawnu nie pre prehĺbenie medziľudsko-božských vzťahov, ale pre zastavenie z reťazí utrhnutých armád mŕtvych a zdanlivo neskrotných bohov. Variácia týchto hrozieb nie je práve najväčšia, no pre tieto pomerne drobné svety to bolo dostačujúce. Základné veľmi slabé zombie indivíduá doplnia na modro žiariaci a v blyšťavej zbroji odetí rytieri, prerastené tarantuly a zmutované polomŕtve trolie tvory. V skratke, variácií je dostatok a kreatívne dizajny autorom nechýbajú. Horšie sú na tom, myslím, bohovia, ktorých v hre vôbec nie je veľa, nie sú nejako nároční a ani ich dizajny nesiahajú ďalej ako postava v peknom nablýskanom brnení alebo hrozivá veľká obluda. Bohov, ktorí majú byť ústrednou hrozbou pre celý titul, zrátate na jednej ruke a ostatní sú manifestovaní iba ako horda nepriateľov pokope či glorifikovaný radový vojak. A to je vzhľadom na ostatné kvality titulu škoda...

Kde sa však nešetrilo a rozhodne preto nebudete mať dôvod na sťažnosti, je Kian, resp. jeho jednotlivé tri regióny, ktorými sú Three Peaks, Wanderer’s Rest, Dawn. Každý je akýmsi semi-otvoreným svetom s pomerne lineárnym priechodom, no narazíte vždy aj na vedľajšie uličky a skryté poklady vo forme reputácie navyše či nejakého toho kusu brnenia. Každý svet ukončíte porazením hlavného boha pre daný región a následne sa aj spolu s celým kempom posuniete zase ďalej. Pre ľudí mieriacich na 100% alebo sentimentálnych hráčov je fajn spomenúť, že prvý spoločník Nor menom Baz je vždy ochotný pocestovať s vami aj do predchádzajúcich lokácií. Samotné tri svety sú veľmi biodiverzne unikátne a z hľadiska vegetácie aj scenérií sa nie je rozhodne na čo sťažovať.

Prvé kroky pripomínajú zasnežené hory z Horizonu, ďalej preskúmate vyprahnutú pustatinu typického westernu a nakoniec čaká hráčov aj pompézny Dawn s jeho pôsobivou architektúrou. Častokrát narazíte vo svete aj na podivné kryštálové štruktúry akoby infikujúce svet a kadejaké pozostatku nejakej tej nadprirodzenosti. Hlavným ťahákom boli pre marketing zamorené mestá a dediny, ktoré po oslobodení opäť dostanú život. Aj keď sa tento aspekt môže zdať ako akási variácia mechaniky z Rise of the Ronin, tu to funguje o čosi slabšie. Dedinu oslobodíte vždy iba jedným jediným spôsobom, a to zabitím vodcu výtržníckeho gangu. Čo spôsobuje v kombinácii s faktom, že vlastne všetky tieto osídlené oblasti sa takmer vždy nachádzajú na hlavnej trase príbehovej linky, že akákoľvek nuansa tejto mechaniky sa absolútne vytráca.

Oslobodenie dedín však ale vždy stojí za to, minimálne preto, že sa vám tak odomkne centrum, v ktorom sídli najluxusnejšie nadizajnovaná kreatúra z celej hry, a to šesťruká veštica, ktorá pomocou jedného páru rúk ovláda svoju hlavu a náramne tak pripomína napríklad aj bossa Divine Beast z nedávnej expanzie Elden Ringu. Plus vždy vám venuje jeden život dopĺňajúci elixír navyše, takže sa pri oslobodzovaní okrem repetitívnosti, nudnosti a nezáživnosti takmer nie je na čo sťažovať. A nakoľko som už vymenoval toľko záporov týkajúcich sa unikátneho aspektu, ktorý mal hre priniesť originalitu a ozvláštnenie od typických soulsoviek (mimochodom, radšej som vynechal fakt, že v hre sa nachádzajú maximálne tak 4 modely obyvateľov a akákoľvek ilúzia fungujúcich miest sa tak úplne vytráca), prejdem radšej k niečomu pozitívnejšiemu.

O soundtrack k hre sa po práci na Ashen opäť postaral e.hillman, ktorého majstrovské dielo zamierilo rovno do môjho playlistu. Nádherne atmosférické skladby definujúce charakter každej lokácie vznikli v spolupráci s talentovaným národným šampiónom v hraní na tepaný cimbal Joshuom Messickom a naopak skladby pre každého boha predstavujú to najlepšie zo spojenia orchestra a ťažkej techno-elektronickej hudby, ktorá dáva každému súboju výrazne väčší charakter komplexnými melódiami, povyšujúcimi zaostávajúci dizajn. Príjemným aspektom celého titulu je však okrem luxusnej hudby, miestami dych berúceho vizuálu a parádneho súbojového systému najmä zmysel pre detail. Ten si povšimnete práve na takých idle animáciách, keď sa Vanek pohupuje na mieste, pospevuje si pieseň alebo prosto vypiskuje. No a, samozrejme, nemôžem nespomenúť rozkošne pochrapkávajúceho si Enkiho na oltári pri každom oddýchnutí pre doplnenie zásob.