Bude Dark and Deep ďalším z rady nezávislých hororov spoliehajúci sa na podmanivé rozprávania a momenty, pri ktorých povoľujú zvierače, pretože na vás vyskočí zaručene ten najstrašidelnejší bubák? Walter Woods sa rozhodol vykračovať po dobre známych chodníčkoch, ale pridal aj čosi vlastného, zaujímavého. Niežeby sme teraz všetci hádzali do koša predobjednávky na druhý Silent Hill, ale dačo temné sa z tejto prvotiny vydolovať rozhodne dá. Prinajhoršom postačí hneď na úvod skonštatovať, že nemáme v rukách brak, na ktorý zabudnete okamžite po jeho dohraní.

Príbeh vás do kolien nedostane a ide o mix už tradične osvedčeného naratívu, ktorý má základy skôr napínavého trileru, než hororu. Hlavný hrdina Samuel Judge to má v hlave trochu dopletené. Ibaže by nie a prelínanie surreálnych bludov a skutočnosti by nebolo iba výplodom jeho ťažko skúšanej mysle. Čo je skutočnosť a čo už nie, odlíšite ťažko, pretože podivný svet ukrýva vo svojich útrobách množstvo bubákov, ktorí vám idú po krku. Hneď na začiatku sa dozviete, že automobilová nehoda s obeťami nie je tým jediným, čo Samuela trápi. Prostredníctvom konšpiračného podcastu, ktorému hrdina samozrejme zaslepene verí, sa zamotá do podvodu. Pracuje totiž ako IT technik, býva stále u maminky a jeho život je všetkým, len nie tým, čo si talentovaná hlava v začiatkoch kariéry vysnívala.

Je to však iba omáčka okolo, o ktorej sa viac dozviete prostredníctvom chatu, správ či zo samotného podcastu. Samuel môže byť pokojne aj vyšportovaný kulturista, ktorého niekto bacil po hlave a teraz sa mu to v nej trochu domotalo. Je to úplne jedno. Podstatným sa stáva samotná prezentácia deja, respektíve vytvorený svet sám o sebe. Vynechajúc marketingové frázy o inšpirácii u Gustave Dorého a jeho umeleckými dielami z 19. storočia, tu máme svet, ktorý minimálne vyzerá zaujímavo. Spája skutočnosť s podivne pokrútenou realitou vytvorenou čiernobielymi líniami – s minimom textúr na objektoch, primárne s čiernobielym šrafovaním. Práve fakt, že imaginárne prostredie pôsobí akoby bez života, dodáva hraniu Dark and Deep špecifické čaro.

Tým najpodstatnejším pri tomto druhu hier je dávkovanie napätia. Pri prostej myšlienke, kde šialený svet s gigantickým hadom neľútostne búši do krutej reality, by bolo vhodné zaujať prostredím. Tu žiaľ Dark and Deep zlyháva na celej čiare. Darmo sa nám tvorca snaží osviežiť putovanie prípadom strateného sendviča. Cesta, ktorú musíte prekonať, je vždy a stále iba hľadaním cesty v akomsi podzemnom labyrinte. Všade skaly a chodby a občas sa to celé pomieša so skutočným prostredím, ale celé to vyzerá až neskutočne mdlo. Pôvodná myšlienka spojenia tajomného sveta a pokrútenej reality, v ktorej hrdinu máta svedomie, sa nestretla s adekvátnou prezentáciou.

Takže áno, robil to jeden človek a aj to tak vyzerá. Horšie však je, že pre odvolávanie sa na umeleckú predlohu, sa akosi zabudlo na samotný level design, ktorý je skromný. Primitívny, nezáživný a neprirodzený. Trojrozmerné prostredie ponúka obrovské množstvo príležitostí, avšak zároveň je aj gilotínou stínajúcou hlavy neskúseným tvorcom. Prostredie je prázdne, s opakujúcimi sa objektami, nulovou fyzikou (teda okrem miest, kde to hra vyžaduje). Všetko je navyše poriadne tmavé, pretože tu na vás vyskakujú bubáci a hady a kadečo, takže sa musíte báť. A v tme to ide najlepšie. Nepodarilo sa. Proste klasika: miesto skromného a menšieho bludiska s vyčančaným okolím sme dostali chodby a haly, v ktorých je... tma.

Riadnu bombu na solar dostala aj hrateľnosť. V tmavých a vizuálne nepríťažlivých a prevedením nudných lokáciách sa preto bude skákať po miznúcich plošinách. Pretože je to zábava, hlavne ak je pohyb spomalený. Či? Budú sa nastavovať lasery tak, aby odhalili cestu skrz smrtiacu hmlu. Alebo je prostredníctvom zrkadiel nutné nájsť miesta úchytu, aby ste sa mohli vyštverať po skale. Nuda na entú. To, čo má pôsobiť strašidelne, iba zbytočne ruší. Pred obrovským hadom musíte uniknúť tak, že aktivujete plošinu, tá vás vynesie smerom nahor, tu preskočíte do tunelu, v ktorom sú zas zátarasy v podobe krabíc, takže musíte jednu po druhej odhadzovať, aby ste sa dostali ďalej a keď sa už niekam ďalej dostanete, vbehnete do haly, neviete čo máte robiť, tak pobehujete dokola a potom teda vstúpite na podivný obrazec. Nahrávanie, je tu ďalšia časť. Prečo? Načo? Začo? Druhý pokus: pokúsil som sa ukryť v chodbe mimo trasu hada. A čo sa nestalo? Bez čohokoľvek sa hra reštartovala, pretože som do časového limitu neprekročil neviditeľnú hranicu. A to, že had sa ani len neobjavil v mojej blízkosti, je ten najmenší problém.

Takto by sme mohli pokračovať ďalej, Dark and Deep takmer nič nevysvetľuje: rozhodnete sa ukradnúť dôležité dáta zo serveru? Tak musíte behať v stupídnom bludisku. Ale tak stupídnom, že po 30 minútach takmer letela klávesnica chodbou. A tie bezdrôtové teda letia ďaleko. Nemáte prehľad kam čo vedie, časový spínač obmedzí svetlo na niekoľko sekúnd, zatiaľ čo musíte prebehnúť k ďalšiemu spínaču. Inak tápete v tme. Zopakujte si to mnohokrát. Zábava za všetky drobné. Alebo nastavujete lasery a keďže netušíte kam ich máte nastaviť, poriadne sa nabeháte. Alebo skôr nachodíte. Pohyb ako v pudingu, pretože tak je to napínavé.

Nespomínajúc ukladanie pozície, ktoré síce prebieha už tradične formou checkpointov, no ich rozmiestnenie si zaslúži metál. S dodatkom: takto sa to nemá robiť. Vzhľadom na to, že nápoveda mnoho neprezradí, skúšate čo, kde a ako. Padáte, zomierate, žerie vás dačo vo vode, žerie vás dačo v hmle a podobne. Po smrti a nútenom reštarte musíte nemalý čas kráčať k problému a znovu riešite, čo máte vlastne spraviť. Trojica kapitol rozdelená na množstvo krátkych úsekov vám v čistom čase zaberú tak 3 hodinky, ale reálne strávite s hrou minimálne dvojnásobnú dobu, keďže tápete. A ešte raz: v tmavom prostredí, ktoré brnká na umeleckú strunu.

Dark and Deep nie je zlým projektom. Príbeh ujde, myšlienka s odlišným spracovaním taktiež a zopár nápadov poteší (zrkadlom odhaľujete tajné predmety, rámom obrazu zas likvidujete bubákov), ale je tu veľmi rýchlo nastupujúca monotónnosť a opakovanie rovnakých postupov, len v inak tmavom prostredí. Ktoré je navyše také zúfalo prázdne – a čo je ešte horšie – také neoriginálne, neosobné, nevyvolávajúce žiadne emócie. Nič svetoborné a zlatý priemer. Nie je to až tak zlé, ale žiadny ohurujúci zážitok nečakajte. Je jednoduché nechať sa strhnúť priaznivou indie samohanou. Pretože to robil jeden človek. A čerpal od Dorého. No a? Ako hra nič moc, ako príbeh taktiež nič moc, ako walking simulator dupľom. Tmavé nič moc.