Mesto sa lenivo rozvaľovalo v snehových perinách. Stromy, strechy domov a pouličné lampy sedeli v bielych čiapočkách a zvedavo pokukovali na oblohu. Z výšky sa k zemi spúšťali stále nové snehové vločky - tisíce, ba určite milióny malých parašutistov. Niektorí pristáli vo vetvách borovíc, ktoré zdobili mestský park, iní si posadali na komíny alebo sa, nezbedníci, vozili na strechách rýchlych áut a cez sklo drzo nakukovali do tvárí vodičov. Mnoho parašutistov pristálo vo vlasoch mamičiek, čo sa pachtili s vianočnými nákupmi alebo na lícach usmievavých študentiek. A tamto jedna dokonca komusi sadla priamo na nos.

Kučeravý chlapec pomykal strapatou hlavou a potom kýchol. Zotrel si z nosa krištáľovú slzičku, ktorá zostala zo snehovej vločky a ďalej sa boril hustými závejmi. Po dlhšej chvíli sa konečne ocitol na chodníku, kde bola snehová pokrývka podstatne menšia. Striasol si z nohavíc chumáče ťažkého snehu a nasledoval dav uponáhľaných ľudí, ktorí smerovali k obchodnému domu. Pretisol sa cez automatické dvere a po krátkom zaváhaní vykročil na pohyblivé schody. Zamieril do oddelenia drogérie. Prechádzal sa pomedzi pulty a kedy-tedy zašmátral vo vrecku nohavíc, kde mu zaštrngotali drobné mince. Napokon, keď našiel to, čo hľadal, vylovil z vrecka drahocenné peniaze a začal počítať. Sťažka vzdychol a parfém z nákupného košíka vrátil na pult.

Roland mal dnes skrátka smolu. V škole dostal pätorku. Tá nenormálna učka im dala pred Vianocami písomku! Potom mu pred nosom ušiel autobus a do ďalšieho sa nedostal, pretože bol preplnený. Keď sa chcel zahrať na počítači The Movies, vypli prúd. V meste chcel kúpiť vianočný darček, ale nemá dosť peňazí... Chlapec si v duchu vypočítaval všetky naschvály toho dňa a kráčal na prízemie. Zavreli sa za ním automatické dvere a opäť sa ocitol vo víre mesta. A zrazu bác! A bol na zemi. Roland sa sťažka postavil a pomstychtivým pohľadom pozrel na lesklý ľad, na ktorom sa pošmykol.

Pomaly sa vliekol večerným mestom a ani nevedel ako, ocitol sa v parku. Rukou si očistil drevenú lavičku a posadil sa. Z oka sa mu vykotúľala slza. Nechcel, aby ho niekto videl plakať, veď chlapi neplačú, ale našťastie tu nebolo nikoho. A predsa, tam v kríkoch sa niečo pohlo... Žeby nejaké zviera? Okamžite, tak ako sa to naučil v Call of Duty 2 a ďalších akčných hrách, zaujal bojové postavenie a pripravil si muníciu. (V praxi to znamená, že vstal z lavičky a spravil si snehovú guľu.) Z kríkov ktosi, alebo čosi vystúpilo a Roland ostal stáť s otvorenými ústami. To sa mu však nevyplatilo, lebo nepriateľ neváhal a zaútočil. Chlapec padol do záveja a začal vypľúvať sneh, ktorým ho zasiahol útočník z kríkov.

- O-óó! Prepáč to som nechcel. Si OK?
Roland pučil oči a neodpovedal.
- Pýtam sa, či si v poriadku? Vieš, videl som, že máš v ruke snehovú guľu, tak som vypálil prvý. Naozaj som nechcel do úst.
- Hmm, to nič ja len, že som ešte nevidel... také čudo.
- Čudo? To akože mám byť ja? Čo je na mne čudné?
Roland si prezeral mužíka, ktorý mu siahal sotva po pás, zato nos mal ako poriadne prerastenú uhorku. Odetý bol v zelenom kabátiku a na hlave mal čiapku s veľkým bielym brmbolcom.
- No ty celý, vyzeráš ako goblin z World of Warcraft
- Čože? Ja a goblin? Ty si nikdy nevidel vianočného škriatka? No iste tá dnešná mládež! Čo vás v tej škole učia!?
- Vianočný škriatok? A čo robí taký vianočný škriatok?
-  To by bolo nadlho pozri si to na internete!
-  Na internete? Ty vieš, čo je internet?
-  Iste, čo si myslíš, že my na severnom póle sme 100 rokov za opicami? Každý deň si pozerám maily a občas si zahrám Battlefield 2, ale mám vysoký ping, takže občas mi to padá.
-  Kúl ! (Cool) Niekedy by sme si mohli zahrať spolu.
-  Jasná vec, kamoš! A prečo tu vlastne sedíš taký opustený?
-  Nič sa mi nedarí. Všetko je nanič.
-  Pre jednu guľu z písomky sa svet nezrúti. Po Vianociach to opravíš.
-  Hmm?
-   A kvôli autobusu sa tiež netráp, aspoň si ušetril peniaze za lístok.
-   Ale...
-   A najkrajší darček je taký, ktorý sám vyrobíš. Nemusí to byť drahá vec, stačí keď ho niekomu dáš zo srdca.
-  Ako to všetko vieš? Ako vieš, čo sa mi stalo?
-  Oh, naša PIS-ka pracuje dôkladne.
-   PIS-ka?
-   Polárna Informačná Služba.
-   Ty ma sleduješ?
-   No, som Vianočný škriatok a môj džob je urobiť počas Vianoc čo najviac ľudí šťastnými. Takže sledujem, komu by som mohol pomôcť. Často sa cítiš osamelý?
-  No, niekedy chodím na internetový pokec alebo hrám multiplayer po sieti. Niektorí kamoši sú celkom fajn...
-  Ale chýba ti skutočný, živý kamarát. Počítač je fajn, môžeš sa s ním zabaviť a spríjemní ti voľný čas, ale netreba zabúdať na skutočný svet.
-  Ja neviem, nemám žiadneho takého priateľa... A ty tiež o chvíľu odídeš, však?
-  Musím, ale môžeme si spolu postaviť snehuliaka, alebo sa zahrať na schovávačku.
-  Schovávačku? To je hlúposť, radšej by som si zahral nového Quake. Nemáš pre mňa nejakú videohru? Vravel si, že robíš ľudí šťastnými.
-  Toto by si chcel? Prepáč, nemám... A ak nejdeš hrať schovávačku, odchádzam.
-  Teda ty si! No dobre.
-  Ok, zavri oči a počítaj do 20.

Roland sa oprel o starú borovicu a začal rýchlo počítať. Potom sa obzrel ku kríkom, kde predtým stál Vianočný škriatok. Zaškeril sa. Ten škriatok je ale hlúpy! V snehu je jasne vidieť stopy, takže toho  smiešneho chlapíka rýchlo nájde. Niekoľko minút so sklonenou hlavou sledoval odtlačky drobných nôh, ale škriatka stále nenašiel. A potom - Bum! Roland do čohosi narazil a rozpleštil sa na zemi ako žaba. Pohládzal si hrču na hlave a hádal, čo sa stalo. Blízko neho, v snehu spozoroval hnedovlasé dievča, ako si hladká čelo.

-  Ja... nechcel som. Ja som len... môj škria... Bolí to?
-   Oh to nič, bola to moja chyba. Hrala som sa na skrývačku so svojim kamošom, sledovala som stopy a pozerala som do snehu. Neviem, kde zmizol.
Pozrela na Rolanda a usmiala sa a chlapcovi sa veľmi zapáčili jej jamky na lícach. 
-  Ja som Roland a Ty?
-   Anabela.
-   Podaj mi ruku Anabela, pomôžem ti vstať. 
-  Ďakujem.
-   Prečo si prišla do parku?
-   Hrala som sa na počítači solitaire, ale potom vypli prúd. Tak som šla do mesta, trochu sa prejsť a potom...
 
Vianočný škriatok sa kolísal na vetve starej borovice a spokojne sa usmieval. Pozeral sa na      kučeravého chlapca a tmavovlasé dievča, ktorí sa zhovárali len kúsok od jeho stromu. Držali sa za ruky a smiali.