Ako asi viete, nedávno sme mali možnosť nazrieť za dvere pražského štúdia Warhorse, kde sme sa pozreli na to, ako sa pripravuje stredoveká RPG Kingdom Come: Deliverance. Už v našej reportáži sme vám sľúbili, že prinesieme hromadu ďalších informácií o hre a sľúbili sme aj rozhovor. Na naše otázky nám odpovedala trojica Dan Vávra (umelecký vedúci), Tobias Stolz-Zwilling (PR manager) a Viktor Bocan (hlavný dizajnér). Kvôli rozsahu rozhovoru sme však boli nútení rozdeliť ho na dve časti, pričom dnes vám prinášame časť prvú, v ktorej sme vyspovedali Dana Vávru. Rozhovor s Viktorom Bocanom o zbraniach a súbojoch v hre bude nasledovať o týždeň.

Kingdom Come: Deliverance je stredoveká RPG bez fantasy prvkov. Sami o nej hovoríte ako o „dungeons without dragons“, nechýba vám však občas niečo z takýchto prvkov a mechanizmov?

Ani nie. Tam je akurát problém, (aj keď to nie je dôsledok toho, že to nie je fantasy, ale že sa to snažíme spraviť reálne) že tam nie je možnosť mať kedykoľvek, s kýmkoľvek a akokoľvek konflikt. Pokiaľ sa chceme držať nejakej rozumnej miery, jednoducho človeka, keď ide po mape, nemôže každých 100 metrov niekto prepadnúť, pretože to je jednoducho blbosť. Sami sme si občas hovorili  - a niežeby to vadilo nám, ale aby nevadilo niektorým typom ľudí, že je tam napríklad málo súbojov. Teraz tu je síce otázka, čo je to málo. Ja si myslím, že prakticky v každom queste je okrem iného aj nejaké násilné riešenie, takže si nemyslím, že by toho bolo málo. Ale pre ľudí, ktorí sú zvyknutí pobehovať po mape a neustále vraždiť, to môže byť trochu prekvapenie. Ale dúfam, že skôr pozitívne.

Ešte sa vrátim k realizmu hry. Keďže nechcete riešiť fantasy prvky, ako sa pasujete s oblasťami, ako je alchýmia, nápoje lásky a podobne?

Tak to boli pomerne normálne veci, ktoré v tej dobe boli. Robili sa takéto nápoje, niektoré fungovali, iné zase nie a úplne rovnako to funguje aj u nás. Možno tam máme trochu nadsadenia, rovnako ako v strieľačkách sú lekárničky, ktoré liečia a v skutočnosti to neexistuje a nikto nehovorí, že to je fantasy. Tak aj u nás budú nápoje, ktoré niečo spravili a niečo ovplyvnia, pričom v skutočnosti by to možno takto fungovalo, ale nie tak rýchlo a takýmto spôsobom. Áno, môže existovať nápoj, ktorý človeku zdvihne staminu. V zásade v skutočnosti zdvíha staminu napríklad hroznový cukor alebo nejaké energetické nápoje, takže niečo také si tam hráč môže vytvoriť, ibaže to bude o dosť účinnejšie ako energeťák. Principiálne je to ale stále reálna vec.

Tobias: Dôležité je, že my v žiadnom prípade nerobíme stredovekú simuláciu. My robíme hru, ktorá sa snaží byť čo najviac realistická a čo najkvalitnejšou RPG. Občas veľmi rýchlo zistíme, že to bez tých kompromisov nejde. Tie sú väčšinou technické. Niečo sme nerobili, pretože by to bolo strašne ťažké, ale inokedy je to aj z ohľadu hrateľnosti a zábavy. Je to hra, tak aby hráč nezomrel, pretože sa niekde poškriabal a tak. Takže tie nápoje sú také kompromisy, ktoré sme spravili, ale aj tak sa to snažíme podať v nejakej forme, aby to bolo akceptovateľné.

Máte už nejakú predstavu o tom, ako by v hre mohlo vyzerať, ak by sa hráč rozhodol zabíjať vo veľkom NPC? Bude tam nejaké varovanie, prípadne možnosť, že by bol odsúdený na smrť?

My sme skôr zvažovali, že by tam bol hardcore mód, v ktorom to bude tak, že by ten hráč potom hru jednoducho rozbil. Povedali by sme mu, nech si robí, čo chce, ale je možné, že hru nebude môcť dohrať. Ja si myslím, že už to bolo v nejakých starých RPGčkách, kde hráčovi vypísalo „teraz su zabil niekoho, koho si nemal a už  sa to nedá dohrať“. Niečo také by sme tam mohli spraviť, ale toto je v zásade neriešiteľný problém, keďže buď to človek spraví takto, alebo to bude viac previazané, ale nič medzi tým sa prakticky nedá spraviť.

Predpokladám, že už aj vďaka alfe máte spätnú väzbu aj zo zahraničia. Ako sa ľuďom pozdáva dobové zasadenie, ale aj lokalita, kde sa hra odohráva, keďže nie je príliš blízka západnému trhu? Ako to vidia v krajinách, ktoré sú úplne iné, ako napríklad Británia a podobne?

Nemyslím, že je až taká totálne iná. Napríklad si nemyslím, že by to bolo iné v Británii. V Amerike je to iné, nemajú tú históriu, ale môžu ju poznať a zdá sa, že je to úplne rovnaké, ako keby to bolo z Nemecka. V Škandinávii je trochu iná príroda, Nórsko vyzerá inak ako Čechy, ale v zásade si myslím, že to prostredie každý nejako pozná a chápe. A s týmto naozaj nemáme žiadny problém. Problém môže byť s tým príbehom samotným. Realistická hra môže byť naozaj iná, ako ľudia čakajú, ale zatiaľ si myslím, že to je všetko v zásade v pohode. V alfe je to tak, že je tam provizórny dabing, veľa vecí tam chýba, takže ten obraz, ktorý si z toho človek spraví,  je iný, než má byť vo finálnej hre. Teraz nám ľudia napríklad avizovali, že sa im nepáči, ako sú napísané dialógy, ale ja si myslím, že to je tým, že sú to rozhovory medzi dvojicou a v nie veľmi dobrom podaní. Takže dialógy sa nepáčia, lebo sú zle zahrané a hovoria to stále tí istí dvaja ľudia. Preto je ťažké teraz odhadnúť, čo sme urobili zle, ale zatiaľ sú tie reakcie pomerne dobré. Ja si myslím, že na to, aké sú tie questy zatiaľ triviálne a nemajú žiadne zasadenie do dlhodobejšieho príbehu, tak sú tie reakcie dobré.

Tobias: Pri odozve od medzinárodných médií a hráčov som nikdy nestretol nikoho, kto by sa sťažoval na českú hru alebo český dej. Myslím si, že Česi ešte vnímajú, že to je hra z tohto kraja, ale už od Nemecka a ďalej do celého sveta to vnímajú ako európsku stredovekú hru. A podľa mňa im nezáleží na tom, kde to je, ale skôr o ňu majú záujem, lebo je to niečo, čo ešte nepoznajú. Francúzska revolúcia, svetové vojny, všetko sme už niekde videli, takto majú ľudia záujem o stredovekú kultúru a taktiež o niečo, čo ešte nikdy nepočuli. Svätá ríša rímska im čosi hovorí, ale nevedia, že Čechy boli najdôležitejšou časťou v nej.

Opäť Dan: Ono je tu aj taká klasická česká zaprdenosť, ktorú najviac šíria ľudia, ktorí by mohli byť trochu chytrejší. Máme tu skript doktora, ktorý si ten scenár má prečítať, aby nám povedal, či tam nie je niečo zlé. A on by si chcel o tej histórii niečo naštudovať, aby mal nejaké referencie. Ono o tom ale nič nie je. Musíme ísť na Amazon, aby sme mu našli nejaké knižky o 15. storočí v Čechách, o husitoch, ktoré si môže prečítať, ale nie je jednoducho nič. Sú nejaké dve historické knižky, potom nejaké odborné články, ale knižka, ktorá by sa dala nejakou zábavnou formou prečítať, nie je. Nie je preložený ani Jirásek, nie je preložené nič. Knižky o husitoch, čo tu máme,  sú často z 50., 60. rokov, koľkokrát z 19. storočia ako Jirásek a tak. Niektoré sú napísané za komunistov, je to taká propaganda, ale všetky romány z tej doby nie sú preložené.

Ani historické knihy sa tomu nejako významne nevenujú, že by si človek kúpil knihu o husitoch v angličtine. Niečo málo je, ale nie je to tak, že by sme prišli na Amazon a povedali tu máš 10 kníh a prečítaj si ich. Nakoniec sme mu dali Husitskú trilógiu od Vávru, čo sú fajn filmy, ale sú strašne retro, môžeme mu dať poľských Križiakov a Markétu Lazarovú, aby si vytvoril aspoň trochu obraz o tom, ako tu ten stredovek vypadal a to je všetko. A keď niekto hovorí, že to na tom západe nepoznajú, tak to nepoznajú, pretože sme hlúpi a vôbec sa tým nechválime a druhá vec je, že tu bola železná opona a tie veci na západe nevychádzali. Nemali sme kultúrnu výmenu so západom. A to je dôvod, prečo nikto nepozná husitské vojny. Nie preto, že to nikoho nezaujíma, ale nikto to nikomu neukázal. V skutočnosti to nie je žiadny problém, keď to teraz robíme, nikomu to nevadí. To je len taká česká paranoja, že na vás nikto nie je zvedavý - to mi celý život niekto hovoril a je to úplná blbosť. Ak človek nie je idiot a niečo kvalitné vytvorí, tak vôbec nezáleží na tom, odkiaľ je.

Čo sa týka samotného príbehu, budú tam nejaké paralely, kde sa bude dať povedať, že sú tam spoločné body s Mafiou? Ani nie konkrétne, ale skôr náladou alebo nápadmi?

Ten prístup je asi podobný. Aj v tej Mafii to bolo o tom, že sme sa to snažili vytvoriť skôr realisticky, nie ako klasickú akčnú vec. A veľa vecí sme tým pádom riešili štýlom, ako by sa to mohlo stať, či to už nie je cez čiaru, či sa ľudia správajú normálne, ale v zásade je ten príbeh dosť iný. Ešte to píšeme, takže tam veľa vecí pribudne, ale povedal by som, že to je taký historický román. Povedal by som, že mnohým hráčom sa na Mafii páčila taká existenciálna časť, kde ľudia riešili, prečo to vlastne robia, priateľstvo a podobne. Doteraz mi ľudia hovoria hlášky, ktoré sa im páčili. Toho tu bude napríklad menej. Možno tam ešte niečo vložíme, ale je to naozaj skôr história, exkurzia do minulosti so zaujímavým príbehom, takže je to posunuté niekde inde. Snažím sa, aby sa ľudia chovali normálne, motivácia a tak tam je, takže uvidíme. Navyše to nepíšem sám, tých malých príbehov tam budú mraky, nepíšem ich všetky ja. V skutočnosti už píšem menšinu, takže je o dosť ťažšie udržať jednotnú centrálnu ideu. Mafia bola síce tiež dlhá, ale bol to relatívne kompaktný príbeh, zatiaľ čo tu je to desaťkrát väčšie a rozľahlejšie, lebo je to RPG.

Počítate už teraz s viacerými zakončeniami toho osobného príbehu hrdinu?

Ani veľmi nie. Sú už teraz nejaké variácie, ale nijaké zásadné. V zásade si človek môže vyberať cestu, akou sa k týmto veciam dostane, pričom je tam vždy naozaj veľa variantov, ale väčšinou to vedie k rovnakým výsledkom. Naozaj v rámci riešenia nejakého problému, ktorý môže byť aj veľký, si môžem vybrať, či niekoho zabijem alebo ho nechám žiť a či sa niekam dostanem násilím alebo pokojnou cestou. Toto je naozaj nelineárne, ale v konečnom dôsledku, keď musím niekoho poraziť, nielen kvôli hre, ale aj súvislostiam, nemôžem ho len tak pustiť. Rozdiel je v tom, ako sa k víťazstvu dostanem. Je tu aj miesto, kde môžem vyhrať a prehrať a ak prehrám, má to iný následok, ale aj tak niekedy neskôr nakoniec musím vyhrať. Cieľom tej hry je vyhrať ju.

Ďakujem za rozhovor.