UNTIL DAWN |
UNTIL DAWN |
Kedy ste naposledy hrali poctivý horor? Asi to bol Outlast, však? A pred ním pravdepodobne prvá Amnesia. Tak ako tento žáner v istej dobe upadol vo filmovom odvetví, tak aj tvorcovia hier upustili od toho, aby hráčov poriadne vydesili. Nejaké tie first person horory tu boli, no väčšinou ste nezažili ten pocit, keď ste mali zimomriavky ešte dve hodiny po vypnutí hry. Až teraz sa o niečo také pokúša Supermassive Games – štúdio, o ktorom ste doteraz možno ani nepočuli. Pripravte sa však na to, že odteraz už o ňom budete počuť častejšie.
Po sérii portov a skutočne drobných hier sa Supermassive Games vydali náročnou cestou k oveľa väčšej produkcii. Dokonca k takej veľkej, že sa pripravovaný kúsok po prepadnutí The Order: 1886 stáva jednou z najväčších exkluzívnych hier pre konzolu PS4 v tomto roku. Z pôvodného titulu pre Move na PS3 postupne vznikla zaujímavá hra, ktorá opäť experimentuje s filmovými prostriedkami a navyše po ceste vykradla, čo sa len dalo. Nemusí to byť nutne zlé a ako sa ukazuje, má to niečo do seba. Until Dawn vám vyrozpráva príbeh o boji o prežitie, ktorý sa odohrá počas jednej noci. Intenzívny, napínavý a desivý. Hru si rozhodne užijete, je tu však niekoľko „ale“.
Videli ste už niekedy nejaký horor? Akýkoľvek? Ak áno, Until Dawn vám nebude cudzí. Autori scenára totiž stavajú na klasickej premise, pričom ak si domyslíme, že vlastne vytvorili tradičný teen slasher, občas sa až sami strácajú v žánrových trópoch a klišé. Tvorcovia hovoria, že sa inšpirovali klasikami ako Shining a Psycho. Oveľa viac však na povrch vyplávajú črty známych kúskov ako Halloween alebo My Bloody Valentine, no tu a tam do toho autori primiešajú aj niečo ďalšie. Trochu duchariny, trochu Saw. Výsledok nepôsobí originálne, no stále je dostatočne zaujímavý na to, aby ste sa k hre odhodlane posadili.
Kedykoľvek sa partia tínedžerov niekde vyberie, nemôže to skončiť dobre. To je pravidlo žánru. Trvanlivosť členov takejto partie je kratšia ako trvanlivosť benzínkovej bagety na ostrom letnom slnku. A presne o tom je Until Dawn. Pri výročí strašnej tragédie, ktorá pred rokom zmenila osudy každého z 8 mladých ľudí, sa Sam, Ashley, Mike, Josh a ďalší opäť stretávajú, aby sa nielen zabavili, ale si aj navzájom pomohli preniesť sa cez to, čo ich doteraz máta. A aby toho nebolo málo, stretávajú sa opäť na tom istom mieste. Vravíte, že vám to nedáva zmysel? To v podobných filmoch nikdy, no v tom je aj časť ich čara. Na pozadí tragédie a stretnutia sa totiž pomaly rozohráva krvavá hra, pri ktorej mládežníci rozhodne zabudnú na to, čo zažili pred rokom.
Mená sú dôležité. Zapamätajte si ich. Priraďte si ich k tváram. Toto sú totiž ľudia, ktorí vám niekoľko najbližších hodín budú robiť spoločnosť. Taktiež sú to ľudia, ktorých osudy budete mať v rukách a bude záležať len na vás, či sa dožijú svitania alebo skončia rozporcovaní na kusy niekde v okolí osamotenej horskej chaty. Je to osem mladých ľudí. Každý iný, no nikto z nich v tejto hre nie je náhodou. Niektorých si obľúbite, iných začnete nenávidieť. Postavy sú rôznorodé a vy s nimi pracujete. Priamo počas hry totiž neovplyvňujete len ich osud, ale aj vzťahy a charakteristiky. Nikdy neviete, kedy vám naštrbená dôvera zabráni niekomu zachrániť krk.
To, vďaka čomu môžete s postavami prežiť všetko možné, je ich vynikajúce vizuálne spracovanie. Hra beží na modifikovanom Killzone: Shadow Fall engine a postavám bola obzvlášť venovaná dôrazná opatera. Dokážete v nich zreteľne rozoznať hercov, ktorí za nimi stoja. Tváre sú detailné a reálne. Možno je škoda, že sú herci často afektovaní, aby vynikla detailná mimika. Najviac to je vidieť na psychiatrovi, s ktorým sa raz za čas stretnete. Veľmi pekne je však spracované aj prostredie, z ktorého si ale veľa neužijete, keďže je večne ponorené do tmy. Na nejaké neduhy však narazíte aj v oblasti grafiky, pretože niektorým objektom sa nevenovala dostatočná pozornosť. Napríklad niektoré zvieratá sú spracované príšerne, taktiež občas hra trhá, akoby vynechala nejaké snímky. No nie je to veľmi časté.
Obsadenie je v slasheroch kľúčové. Povedzme si úprimne, primárne o tom boli Vreskoty alebo Viem, čo ste robili minulé leto. Jednoducho to musia byť sympatickí mladí herci, ktorí možno nevynikajú výkonom, ale sú šití na mieru svojim postavám. A toto Until Dawn dokonale spĺňa. Hayden Panettiere (Heroes) si strihla úlohu Sam, energickej dievčiny, ktorá chce byť s každým kamarátka. Ako playboy Mike je výborný Brett Dalton (Agents of S.H.I.E.L.D.). Ani Rami Malek (Mr. Robot) sa tu však nestratí. Peter Stormare (Big Lebowski) vám ako psychiater nedá spať. No taktiež ostatní herci odvádzajú kus poctivej roboty a vďaka nim tieto postavy ožívajú.
A tu je prvé ale. Aby ste si hru užili, musíte byť fanúšikmi žánru. Until Dawn totiž ide striktne podľa pravidiel slasherov a už táto osmička priateľov je poskladaná tak, aby prezentovala každý známy archetyp. Hysterka, macho, sexi baba, černoch a tak ďalej. Je vám to povedomé? To preto, lebo je to tak v každom takomto horore. Niektoré situácie sú predvídateľné a správanie postáv je, samozrejme, iracionálne. Žena, ktorá si nevie ani odniesť vlastnú tašku, niekde vidí zabijaka a je pre ňu typické, že sa tam ide sama pozrieť. Podobných príkladov je veľa. Podobne je to aj s pravidlom, že ako prvé zomrie dievča, ktoré prvé ukáže prsia, aj keď tu to nie je také doslovné (a sčasti to závisí na vás). Rovnako ako vo filmoch, aj tu však sex zohráva výraznú úlohu.
Identita zabijaka s maskou je jednou z najsilnejších zbraní titulu a zároveň je na ňu naviazaných niekoľko veľmi pekných príbehových zvratov. No niekde vo vnútri tak trochu budete tušiť, o koho sa jedná, ak ste podobných filmov videli viac. Autori tu totiž taktiež využívajú motívy, ktoré v žánri poznáme už od 70. rokov. Trochu to zachraňuje jeden zo spomínaných zvratov, vďaka čomu hra úplne nepadá do vôd klišé. Ak ste fanúšikmi hororov, väčšinou narazíte na známe prvky a hlavne tá iracionalita chovania je hlúpa, no stále funguje a baví. Ak niečo podobné na filmovom plátne neznesiete, môže to aj tu pre vás predstavovať prekážku.
Rozbeh hry je pomalý. Možno až priveľmi. Ak vezmete do úvahy, že s hrou strávite zhruba 3 temné večery (a inokedy ako za tmy ju predsa hrať nechcete), expozícia zaberie zhruba ten prvý. Pre budovanie napätia to síce nie je najlepšie, no hra si to vykompenzuje neskôr, keď napätú atmosféru budete môcť krájať. Expozícia je taká dlhá pravdepodobne preto, aby vás naučila herné pravidlá. Zoznamujete sa s postavami, prostredím a najmä plynutím deja. Podobne ako vo filmoch, aj tu sa postavy časom (nelogicky) rozdelia. V priebehu hry preberiete úplne všetky, a to buď samostatne alebo v skupinkách. A musíte si sledovať čas. Viacero udalostí sa deje súbežne a zažijete ich z dvoch rôznych pohľadov. Hra je akoby rozdelená do epizód (s epizodickým formátom rozprávania) a intermezzo tvorí už spomínaný psychiater, ktorý však komunikuje priamo s vami ako hráčmi. Postava v kresle je len vašou personifikáciou. Odpovede na otázky a aj všetky voľby sú len a len vaše.
A taktiež vám hra predstavuje svoj hlavný prvok – osud. Ten nie je pevne daný a v určitých momentoch ho dokážete ovplyvniť. V dobrom aj zlom. V úvode vám hra možnosť voľby naznačí, no neskôr ju úplne rozvedie. V tomto bode sa Until Dawn inšpiruje teóriou motýlích krídiel. Jedna udalosť v úvode vás môže stáť život v závere. Takto si prejdete 22 kľúčovými bodmi, ktoré sa ďalej vetvia. Komu dáte svetlicu, ktorú nájdete? Nie je to len o tomto rozhodnutí, ale aj o ďalších, ktoré sa v budúcnosti na toto pôvodné nabalia. Výsledkom môže byť život alebo smrť. Občas je možnosť voľby len naoko a ak si náhodou zopakujete danú pasáž, zistíte, že sa nezmenilo vôbec nič alebo len minimálne (ak vám napríklad hra dá na výber cestu, či sa vydáte vpravo alebo vľavo), inokedy vám zas zlé rozhodnutie ochotne hodí priamo do tváre, keď niekto zomrie.
A občas je riešením jednoducho nič nerobiť. Aj na také situácie tu narazíte. Niekedy preto, lebo okolo vás je nebezpečenstvo a vy sa nesmiete ani len pohnúť (čo kontroluje enormne citlivý ovládač), inokedy sa zas len oplatí byť ticho, keďže tak napáchate najmenej škôd. Butterfly effect sa prejavuje v súvislosti s minulými rozhodnutiami. Budúcnosť vám naznačujú totemy, keďže Indiáni sú jedným z nosných motívov príbehu hry. Totemy sa delia sa na 5 druhov: smrť, strata, nebezpečenstvo, šťastie a vedenie. Nachádzate ich „rozhádzané“ po okolí a je len na vás, čo si z nich zoberiete a ktorá budúcnosť sa vyplní. Občas sú indície zrejmé, inokedy vágne a netušíte ani len to, o ktorej postave hovoria.
Keď sa hra rozbehne a všetky kolesá stroja sa uvedú do pohybu, je radosť mať ju pred sebou. Postavy, umiestnenie, temnota okolo vás a čas, ktorý vás tlačí, to všetko hrá do kariet atmosféry. No aj tajomstvá, ktoré postupne odkrývate zbieraním rôznych predmetov. Hora , kde sa dej odohráva, je síce vzdialená a nedostupná, no plná rôznych zákutí, o ktorých v úvode ani netušíte. A tých tajomstiev je tu hneď niekoľko. Nejde len o človeka, ktorý vás naháňa, ale už veľmi skoro vytušíte, že je za všetkým viac, než sa na prvý pohľad zdá. Je to trochu čitateľná situácia, čo je trochu škoda, no baví vás popri boji o holý život nazrieť za roh, či tam nenájdete fotografiu, novinový ústrižok alebo niečo iné z blízkej aj vzdialenej minulosti.
Ďalšie dve veci v rámci hry fungujú výborne pri budovaní atmosféry. Prvou je neistota vašich krokov. Ak sa pri úteku vyberiete rýchlejšou cestou, nemusí to pre vás dopadnúť najlepšie. Pomalšia cesta je však bezpečnejšia. Je až podivuhodné, koľko dvojitých ciest nájdete na jednom kopci. Občas je to naozaj len ilúzia, občas vás môže zachrániť vaša šikovnosť a občas to má naozaj následky. Druhou vecou je neistota sveta okolo vás. Je to všetko vôbec realita? Ak áno, čo tam robí psychiater so záľubou obklopovania sa podivnými vecami? Alebo sa len vy ako hráč zahrávate s osudom postáv a skôr nimi manipulujete ako ich chránite?
Nie až takú dobrú službu atmosfére robí hudba v Until Dawn. Tá štandardne stavia na „ľakačky" s intenzívnymi slákmi (predvídateľné) a temným ambientom vo všetkých ostatných momentoch. Od úvodu je hudba príliš fádna a atmosféru skôr stupňuje samotné dianie a obraz ako zvuk, ktorý by to mal sprevádzať. Pritom horor ako žáner je na toto extrémne citlivý. Ostrým kontrastom je vynikajúca úvodná skladba O Death (tradičná americká), ktorá v hre získala nové aranžmány (s indiánskou tematikou) a o vokály sa stará Amy Van Roekel. Len škoda, že ju v hre počujete len dvakrát. Rozhodne sa však zapíše medzi to najzaujímavejšie, čo v oblasti hudby v hrách tento rok ponúkol.
A máme tu druhé ale, no toto môže byť ešte väčšou prekážkou. V Until Dawn totiž príliš nehráte, skôr sa pozeráte. Akcie tu je minimum, no príde rad aj na ňu. Predovšetkým sa aktívne zapájate do triviálnych činností, ktoré musíte robiť gamepadom. Ak niečo nájdete, musíte to uchopiť a v ruke otočiť tak, aby ste sa na to pozerali. Podobne musíte otvárať dvere, škrtať zápalkami a podobne. Alebo len gamepadom naznačíte svoju voľbu a dialóg prebieha ďalej sám. No a nesmieme zabúdať ani na quick-time eventy, ktorých hra tiež ponúka hojne. Nepomáhajú ani absurdné situácie, keď po konci jednej prestrihovej scény prejdete kúsok cesty, stlačíte tlačidlo a sledujete ďalšiu scénu. To už mohla byť celá situácia spracovaná jednou peknou scénou. Nie je to práve predstava o ideálnej hororovej adventúre a pre mnohých to je prekážkou. Ak vám prekáža, že sa na hru budete viac pozerať ako hrať, nie je Until Dawn pre vás.
Medvediu službu hre robí kamera. Tá sa snaží pôsobiť filmovo. Niekedy jej to ide a ponúkne zaujímavé zábery. Inokedy si myslí, že vie lepšie ako vy sami, čo vlastne chcete vidieť. Výsledkom je, že sa ocitáte v neprehľadnej situácii, kde môžete kamerou len minimálne pohnúť. Spolu s tým je spojené aj kostrbaté ovládanie pri chodení s postavou. Prepne sa vám kamera a zrazu nejdete dopredu, ale dozadu, či sa v priestore o niečo zaseknete alebo úplne stratíte orientáciu. Nie sú to drobnosti a občas dokážu skutočne nahnevať, zvlášť keď sa snažíte niekam trafiť alebo niečo nájsť.
Until Dawn nie je dokonalou hrou a ani nie je hrou pre každého. Ľahko dokáže odradiť a ponúka tradičné žánrové prvky, ktoré už niekomu možno lezú hore krkom. Postavy sú iracionálne, niektoré situácie hlúpe a nelogické, mnoho vecí je jednoducho predvídateľných. Ale ak ste fanúšikmi žánru, choďte do toho. Zabavíte sa, neraz vás zamrazí a nakoniec vo vás hra zanechá dobrý dojem. Ale predovšetkým Supermassive Games ukázali autorom The Order: 1886, ako sa má vytvoriť poriadna filmová hra, ktorá vydrží, zaujme a ešte sa k nej budete chcieť vrátiť kvôli znovuhrateľnosti. Vývojárom ku cti slúži aj 9 krátkych bonusových dokumentov o tvorbe hry, ktoré si postupne odomknete.
RECENZIE HRÁČOV |
9.0
BOSS MARŤAS
15.3.2017
Vývoj hry Until Dawn nebol jednoduchý a bolo otázne či sa hry vôbec dočkáme a ak áno tak ako sa n...prečítať celé
|
9.0
GABK0
26.10.2015
Dámy a páni. Zhasnite svetlá, otočte žalúzie a pripravte si nové spodky. Prichádza Supermassive G...prečítať celé
|
PS4
Vývoj: Sony / Supermassive Games Štýl: Adventúra
| |||
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
|