Nikto z nás vlastne ani len netuší, o čom a aký mal byť projekt Silent Hills. Mali sme len prísľuby dvoch známych mien, sympatického predstaviteľa hlavnej postavy a hrateľný teaser P.T., ktorý dodnes niektorým môže spôsobovať nočné mory. V tajomnom dome sme sa báli otvoriť dvere, lebo sme netušili, čo za nimi na nás čaká. Tento koncept poznáme už roky a v istej miere sa stal základným znakom moderných herných hororov, no tu ho autori atmosféricky dotiahli na vynikajúcu úroveň. A aj tak dlho po zrušení hráči stále trúchlia. No možno by nemuseli. Je tu Layers of Fear od poľských autorov zo štúdia Bloober Team.

Tento horor totiž pôsobí, ako keby Gone Home a P.T. mali tajné dieťa, ktoré odložili niekde v detskom domove. A toto dieťa potom malo záľubu v britskej literatúre a bolo veľmi nadané v maľovaní. Je to ďalší z radu first person hororov, no zároveň je to surrealistická jazda do hlbín vedomia a svedomia. A názov hru dokonale vystihuje. Tak ako maliar nanáša na plátno jednu vrstvu farby za druhou, tak tu musíte čeliť jednej vrstve hororu za druhou, aby ste sa dostali až k podstate toho, čo sa s vašou postavou deje.

A aj potom objavíte len jednu z vrstiev, ktoré hra ponúka. Keď ju budete hrať, čaká vás niečo trochu iné ako mňa. Pozriete sa niekde, kde som sa ja nepozrel. Nenájdete ale napríklad odkaz, ktorý som ja našiel. Záver môžeme (ale nemusíme) vidieť a zažiť rovnaký, no priebeh cesty k nemu môže byť trochu iný. Len na základe takejto malej zmeny totiž môžete zažiť hrôzy, ktoré niekomu inému ušli. No môžete aj z príbehu vedieť o niečo málo viac.

Autori sa utápajú v realizme. Layers of Fear prezentuje svoje dve tváre aj v tom, že je jednak alegóriou na Portrét Doriana Graya, čo bol román s prvkami gotického hororu, no taktiež silnou sociálnou témou o dekadencii viktoriánskej spoločnosti. A taktiež je celá hra výrazne inšpirovaná maľbou z obdobia realizmu. Neprejdete jediný krok, aby steny neboli lemované obrazmi či ste nečelili niečomu, čo na vás pozerá z obrazu. Dokonca herné prostredia sú často štylizované tak, aby vyzerali ako maľba, či už je to atmosféra, svetlo alebo kompozícia.

Staré viktoriánske sídlo pre vás nebude žiadnou novinkou. Vraciate sa domov s tým, že tam máte rozrobenú prácu a musíte ju dokončiť. Dom je prázdny, podlaha vŕzga, tu a tam sa niečo šuchoce, no môžu to byť myši. Riešite prvé hádanky v podobe zamknutých dverí, no dobre viete, že tu niekde leží kľúč, len ho musíte nájsť. Možno cestou nájdete nejaké lístky s odkazmi, možno otvoríte skriňu, z ktorej vypadne hromada prázdnych fliaš, no vtedy ešte netušíte, že to sú prvé kúsky skladačky, ktorú si v hlave budete skladať ešte aj po dohraní hry.

Konečne otvoríte zamknuté dvere, dostanete sa do svojho ateliéru, nájdete plátno, na ktorom chcete zanechať svoje najlepšie dielo. Ako ďaleko ale musíte zájsť, aby ste svoj magnum opus vytvorili? Už od prvých momentov vám je jasné, že tu je niečo v neporiadku. Až postupom času ale zisťujete, aké strašné udalosti sa skrývajú na hernom pozadí. Nemusíte síce odhaliť všetko, no základné črty vám začnú byť čoskoro zrejmé, keďže ich autori pomerne jasne a pravidelne dávkujú. Čo vám ale nenadávkujú, to je samotný koniec. Alebo presnejšie konce. Interpretácia je na vás, no môžete si byť istí, že žiadna z možných alternatív nie je príjemná.

Maľba ako ústredný motív hry vás prenasleduje po celú dobu. Vraciate sa k nej v momentoch, kedy hru ukladáte. Taktiež je to miesto, kde máte chvíľku pokoja od desivých výjavov minulosti alebo fantázie. V tomto ohľade hra trochu pripomína sanatórium v The Evil Within. A rovnako ako v Mikamiho horore, aj tu sa miestnosť postupne mení. Reflektuje váš stav a aj to, čo ste v hre našli a na akú stranu sa prikláňate. A nakoniec je už len na vás, ako sa s touto maľbou vysporiadate. Môžete ju chápať ako možnosť popasovať sa s vlastným vnútrom a čeliť svojim démonom. Niežeby ste im ale nečelili už cestou k záveru.

Takýto horor som osobne už dlho nehral. Vlastne vám nejde o krk. Istým spôsobom tu môžete zomrieť, no v týchto prípadoch je to súčasťou herných mechanizmov a nie je to smrť, akú by ste čakali. Taktiež nemusíte bojovať s nepriateľmi, len s vlastnými preludmi a tým, čo pred vás postaví fantázia či delírium. Niekedy je váš maliar vyslovene pod vplyvom halucinácií, inokedy zas hrôzy pred vami vychádzajú zo svedomia. Nebojíte sa teda toho, že by vám priamo niečo hrozilo, ale husiu kožu vám naženie skôr mrazivá atmosféra a neistota z toho, že neviete, čo vás čaká, keď sa otočíte. Doslova.

V mysli vášho maliara toto totiž nie je len také bežné viktoriánske sídlo. Neustále sa mení a nikdy si nemôžete byť istí nielen tým, čo je pred vami, ale aj tým, odkiaľ ste vlastne prišli. V tejto pokrútenej realite prestávajú fungovať fyzikálne zákony a aj keď je cesta vpred často pomerne lineárna len s drobnými skrytými odbočkami, nikdy neviete, čo sa stane. Vojdete do miestnosti, ktorú zrazu zaplaví temnota, obzriete sa a dvere sú preč. Prostredie okolo vás sa nenápadne mení, aj keď ho máte niekde v periférnom videní, no aj tak si to nevšimnete. A čím hlbšie sa dostávate, tým podivnejší, temnejší a abstraktnejší sa svet okolo vás stáva. Škoda len, že si autori možno až príliš často pomáhajú objektami a miestami, ktoré ste v hre už predtým videli. Niektoré chodby sa opakujú, rovnako skrinky sa len duplikujú a majú totožný obsah.

Vonku je neustála búrka, no vidíte z nej len hru svetla a tieňa, ktoré cez okná dopadajú na podlahu a steny. Vyzerá to skvele. Hra stavia skôr na toto ako na lacné ľakačky. Neskôr, samozrejme, príde rad aj na ne, no autori s nimi (aspoň zo začiatku) pracujú veľmi inteligentne. Keď na niečo také prvý raz narazíte, tak tomu vlastne sami a dobrovoľne idete v ústrety. Dobre viete, čo na vás vyskočí, no chcete to vidieť a viete, že tak trochu aj musíte. Ďalšie tri pokusy už ale prebiehajú tak isto, takže nemajú takú silu.

Rovnako aj čo sa týka hádaniek, tak to nie je asi to, na čo ste zvyknutí. Autori sa sústredili na to, aby ste si sami diktovali tempo, no oni vás pri hraní nijako nebrzdili. Môžete všetko skúmať, pozorovať obrazy a podobne, no taktiež sa viete aj rýchlo hnať vpred. Keď sa na scéne objaví problém, či už je to zámka s heslom alebo niečo podobné, riešenie nikdy nie je ďaleko, len sa musíte dobre poobzerať okolo seba. V závere to už, bohužiaľ, autori trochu prestrelili a riešenie niektorých hlavolamov začína byť surrealistické a pokrútené. Layers of Fear nie je zábava založená na hádankách, ale aj napriek tomu, že v závere už uchádzajú trochu mimo, tak hrateľnosť veľmi príjemne dopĺňajú a sú časťou skladačky, ktorá tvorí túto hru.

Čo sa týka grafiky, je jasné, že menší poľský tím nemal šancu priniesť ten najkrajší vizuál a tak sa, pochopiteľne, autori rozhodli skôr pre skromnejší výtvarný štýl. Ako som už v úvode naznačil, funguje na výbornú a nielen emuluje maľbu, no vynikajúco slúži atmosfére. Povedal by som, že ešte viac jej však pomáha zvukový minimalizmus. Ak nie je zvuk vyslovene potrebný, nenájdete ho tu. Počujete svoje kroky, zvuk dverí, keď ich otvárate, aj tie myši. Ale keď je treba, je tu ticho. Inokedy zas plač, nárek. Hudbu si ani nevšimnete, len tušíte, že tam niekde je. Keď ale raz za čas poriadne udrie, nabehnú vám zimomriavky. Kvalitný dabing to už tak akosi prirodzene dopĺňa a nemôžem povedať, že by ma prekvapil.

Layers of Fear je čarovným ponorením do utrápenej a šialenej mysle, ktoré má čo ponúknuť a vie navodiť veľmi dobrú atmosféru. Je to ale veľmi krátka hra. O 2-3 hodiny sa už pozeráte na záverečné titulky. A možno si hru zahráte znova, aby ste skúsili nájsť niečo, čo vám predtým ušlo, no na to autori nevedia hráčov dobre navnadiť a možno si ani neuvedomíte, že tu je ešte niečo viac. Je to taktiež remeselne výborne odvedená práca, ale s niekoľkými nedostatkami (fps dropy na konzole) či ešte stále aj bugmi (nekonečné ukladanie pozície, pri ktorom musíte hru vypnúť). Nájdete tu aj nejaké to klišé, zvlášť čo sa týka práce s témou dieťaťa, v zásade je to ale slušný horor, ktorý vás stále drží v napätí. Ak si ale radi meníte plienky každých 20 minút a pri hádankách sa chcete potiť, nemusí to pre vás byť to pravé.