The Magic Circle je čiernobiela, celshadingová videoherná podivnosť, ktorá síce v konečnom dôsledku nie je ani čiernobiela, ani celshadingová, ani podivnosť, ale predstiera to tak dokonale, že nakoniec je vlastne celkom jedno, že ide o až relatívne konvenčnú adventúru, len zabalenú do hávu nezávislej videohernej udalosti, o ktorej jednoducho treba vedieť.

Autori hry, Stephen Alexander, Jordan Thomas a Kain Shin, sa totiž predtým, ako sa vrhli na dráhu nezávislých tvorcov, venovali vývoju veľkých AAA titulov. V PR materiáloch podporujúcich The Magic Circle sa spomína BioShock, Dishonored, či Thief: Deadly Shadow, treba však poznamenať, že spomenutí páni aktuálne fungujúci pod vlastnou značkou Question Games nepôsobili v tých najvyšších, z hľadiska autorstva hry definujúcich pozíciách, ale boli jednými z mnohých kreatívcov pracujúcich vo vývojárskych tímoch.

Vývojári z Question Games sú také kolieska z veľkého súkolia, čo sa rozhodli skúsiť to na vlastnú päsť. Výborne, určite odborníci na slovo vzatí, ale že by ich odchod z veľkej hry do nezávislých vôd otriasol videoherným priemyslom, to zas nie. A dôležité je to preto, že samotný koncept The Magic Circle sa snaží vzbudiť dojem, že ide o akýsi truc podnik - pracovali sme pre veľké korporácie, teraz sme sa osamostatnili, tak vám ukážeme, ako sa to má robiť a popritom si ešte budeme robiť srandu. Z hier, z videoherných klišé, z vývojárov samotných, z marketingových postupov, z veľkohubých vyhlásení, z okázalých plánov a nesplnených sľubov a tak ďalej. Všetko veci, ktoré ocenia nie sviatoční hráči, ktorým ide v prvom rade o priamočiaru zábavu, ale fanúšikovia, zasvätenci a znalci.

The Magic Cirle preto môže vyzerať ohavne, umelecký koncept znesie všetko. Napokon akože nejde o normálnu hru, ale o remake dvadsať rokov starej textovky, ktorej vývoj sa producentom vymkol z rúk a je na hráčovi, aby to dal do poriadku. Preto v The Magic Circle hráte za testera a preto je azda to vôbec najzaujímavejšie naozaj výborný humor spojený nie so samotnou hrateľnosťou, ale s dialógmi, dabingom a tak vôbec, jednoducho s textovou rovinou hry. Takže ak by sme napísali, že humor v The Magic Circle je skrz-naskrz literárny, bolo by to vlastne až nepríjemne presné. Následkom toho platí, že bez náležitej angličtiny môže byť hranie The Magic Circle až zúfalým adventúrnym utrpením. Alebo sandboxovým, ono ani toto totiž nie je celkom jasné. The Magic Circle je totiž koridorovka, v ktorej sa vlastne riešia rébusy, len sa to tvári, že ide o sandbox a hráč skúša, čo všetko mu hra dovolí a čo nie.

Samotný začiatok The Magic Circle je veľkolepý, začne sa v chatrči, hráč sa sotva stačí zorientovať, vyjde von, tam zúri požiar, telá napichnuté na kopijach sú jasným signálom, že sa tu udiala veľká tragédia. Jedine dve vznášajúce sa oči, červené a modré, božstvá, ktoré sa celkom bez chochmesu dohadujú, čo treba robiť, naznačujú, že tentokrát to bude trocha inak. Dosť inak. Nevadí, pokračujeme v prieskume, splníme nejaké úlohy, jednoducho začíname hrať a kým sa to poriadne rozbehne, objavia sa záverečné titulky. Akože normálny koniec, pričom práve v tomto momente hra začína.

No, hra. Začína testovanie, ktorého ambíciou je nájsť v tom všetkom akýsi zmysel. Náš tester je totiž čosi ako rozhodca medzi dvomi neustále spolu polemizujúcimi vývojármi, ktorí sú v hre permanentne prítomní – to červené a modré oko, tie božstvá, to sú oni. Ich ambície vytvoriť veľkolepú hru boli zjavne obrovské, avšak je jasné, že každý mal celkom inú predstavu. Nezhodnú sa prakticky v ničom, náš tester, našťastie, vďaka programu, do ktorého má prístup, môže The Magic Circle prispôsobovať podľa vlastných predstáv, čo v praxi vyzerá tak, že si vlastne vyberá z prednastavených možností.

Inak sú herné činnosti vlastne pomerne obmedzené, hľadá sa správna cesta, bojuje sa, zbierajú sa body, väčšinu malých, nedôležitých nepriateľov má tester možnosť preprogramovať na pomocníkov a kto pri tom vydrží až do konca a naozaj rozumie, môže sa kráľovsky baviť. Alebo sa bude zožierať nudou.

The Magic Circle je totiž hra, ktorá predpokladá, že základnou motiváciou potenciálneho hráča je zvedavosť. Pritom platí, že niektoré aktivity sú naozaj veľmi zábavné. Vyfarbovanie prostredia napríklad môže tak trošku asociovať Okami, v konečnom dôsledku ale platí, že kto chce konvenčnú videohernú zábavu, i keď v netradičnom podaní, ten sa jej vlastne nedočká. The Magic Circle totiž ponúka nekonvenčnú zábavu, konvenčné sú len neduhy – v prípade The Magic Circle je to predovšetkým repetitívnosť. Po takých dvoch hodinách, keď hra na hráča vybafne všetky tromfy, začne sa totiž až nepríjemne opakovať.

Ale koľko ľudí, toľko chutí, zatratiť The Magic Circle určite nemožno, naopak, viem si predstaviť, že ak by som od videohier očakával neočakávané, The Magic Circle by ma skutočne nadchlo. A mimoriadne vtipné je to tak či tak, len neviem, či je to dosť. The Magic Circle je jednoducho videohra, ktorú by mal skúsiť azda každý, zároveň je však ale nad slnko jasnejšie, že to nie je hra pre každého.