Nostalgia je veľká potvora. Vie ťahať medové motúzy popod nos, prinúti vás spomenúť si len na to dobré a zabudnúť na to zlé. Rada vám klame a je ľahké nechať sa zlákať jej volaním. My hráči to robíme často. Trošku horšie je, keď sa nostalgiou nechajú unášať aj samotní vývojári, a to viac ako by sa patrilo. Ak s ňou totiž viete pracovať, môže vzniknúť niečo skvelé, čoho žiarivým príkladom je nový Doom. Ak sa ňou necháte úplne pohltiť, môže to dopadnúť aj inak a rozhodne nie tak idylicky, ako by ste si predstavovali.

Shadow of the Beast pravdepodobne nepatrí medzi tie hry, ktoré vám napadnú ako prvé, keď si spomínate na hranie v starých dobrých časoch. Aj napriek tomu sa rozhodne zaraďuje medzi klasiky. Pôvodná hra vyšla v roku 1989, pôvodne na Amigu, ktorá bola aj u nás populárna. Neskôr sa dočkala aj portov na iné systémy. Do pamätí sa zapísala hlavne vďaka grafike, ktorá bola na tú dobu revolučná a v iných akčných hrách ste obdobnú len tak nevideli. Taktiež vidieť hneď niekoľko úrovní pozadia, ktoré postupne rolovali, bolo niečo nevídané. Okrem toho ale hra aj zabavila, ponúkla štandardnú akciu so zaujímavým príbehom, v ktorého centre bolo krvilačné monštrum.

A to je premisa, ktorej sa drží aj moderná inkarnácia Shadow of the Beast od Heavy Spectrum Entertainment Labs, ktorá vychádza exkluzívne pre PS4. Podobne ako už spomínaný Doom aj toto je skôr nostalgické obzeranie sa do minulosti ako priamy remake, aj keď rovnako ako Doom aj Beast je preplnený jedným odkazom na minulosť za druhým. Niekde hra výrazne kopíruje svojho predchodcu, inde sa ním jemne inšpiruje, no pridáva aj hneď niekoľko noviniek, aby balansovala medzi modernosťou a nostalgiou.

Pamätáte sa ešte na dobu, keď ste sa učili plávať a niekto vás len tak hodil do vody? To je Shadow of the Beast. Vidíte monštrum, ako si ho na vodítku vedie podivná bytosť. Po pár chvíľach preberáte kontrolu nad beštiou s pazúrmi, ktoré by jej aj Wolverine závidel a hra vás po jednom učí princípy akcie, ktorá tu hrá prvé husle. Jednoduchý útok, blok, chytenie nepriateľa, jeho omráčenie a nakoniec aj špeciálne reťazenie útokov pomocou série QTE si osvojíte rýchlo. Kosíte jedného nepriateľa za druhým, zrazu sa na scéne objavuje malé dieťa, ktoré váš majiteľ berie preč. V beštii sa niečo prebudí a hra pomaly beží na plné obrátky.

Z príbehu zatiaľ nič extra nemáte, no vyzerá to dobre. Chcete vedieť, kto je beštia, jej pán a čo to bolo za dieťa. Dobre vyzerá aj akcia, ktorá je pekne krvavá, ale nie samoúčelne. Ak ste hrali pôvodnú hru, vôbec to nie je ako v nej. Aj keď je hra v peknom 3D spracovaní, hráte prakticky tradičnú 2D rolovaciu akciu, no s pekným a moderným feelingom, pričom ale postupujete rovnako členitými (vertikálne aj horizontálne) úrovňami, kde bojujete proti veľmi podobným druhom nepriateľov ako v originálnej verzii. Prvý level je naozaj takým interaktívnym introm a do hry sa skutočne dostávate až po ňom.

A vtedy zisťujete, že moderný Shadow of the Beast je v skutočnosti sociálnym zážitkom s až nečakane hlboko zakomponovanými sociálnymi komponentmi. Váš čas, body a iné veci sa počítajú, pričom neustále vidíte rebríček, ako ste na tom na aktuálnej obťažnosti v tom ktorom leveli. Hra vás tak ihneď porovnáva s celým svetom. Hreje vás pri srdci, keď sa vidíte v prvej stovke, možno si level ešte raz skúsite, keď ste až v druhej polovici tabuľky. A to je len jeden z niekoľkých sociálnych komponentov, ktoré hra ponúka. Neustále totiž chce, aby ste boli pripojení, porovnávali sa s ostatnými hráčmi a nepriamo s nimi komunikovali.

Priamo sa s nikým nedostanete do kontaktu, no aj tak pri hraní stále narážate na ozveny iných hráčov. Nie je to príliš stará škola, ako sa hra tvári, ale funguje to dobre. Hlavne to ale hre pomáha prežiť dlhšiu dobu na vašom disku. Každý sa v rebríčku rád vidí čo najvyššie, každý možno raz za čas rád roztrhá ozvenu iného hráča. A možno sa nájdu aj takí, ktorí iným chcú urobiť radosť a cez svoju hru im pošlú drobný darček.

Shadow of the Beast totiž pozostáva len zo 7 levelov, pričom je v tomto počte zarátaný aj nemastný-neslaný záverečný súboj s bossom. Každý z levelov predstavuje jeden drobný diel príbehu a aj jednu novú časť sveta, ktorá je úplne iná ako to, čo ste videli predtým. Každá časť sveta má vlastné prostredie, vlastných nepriateľov a často predvádza aj vlastné mechanizmy, či vás učí niektoré novinky. Vizuálne sú zvládnuté skvele a pri púštnej krajine vám padne sánka, pričom si možno spomeniete aj na Dunu. Nie všetko je ale také jagavé ako vizuál hry.

Beast stavia na troch pilieroch: akcia, puzzle a skákanie. A úprimne povedané, škrípe to vo všetkých troch. Akcia je jednoduchá a vizuálne príťažlivá. Používate viac-menej len jedno tlačidlo pre útok a trochu ho kombinujete s blokom a ďalšími prvkami, no aj tak sa na to dobre pozerá. Tu a tam si to spestríte. Ak potrebujete život, skočíte nepriateľovi po krku a jednoducho ho vyciciate. Len je škoda, že sa tento koncept takmer nikam inam neposunie. Prípadne ho aj hra posunie, ale len na moment a už si na nový prvok nikdy potom nespomenie. Takto sa napríklad naučíte hádzať kopije, čo je dobrý nápad, no hra ho už potom nepoužije. Rovnako dopadne delo na vašej ruke.

Hádanky nie sú nejakým výrazným ťažiskom hry, skôr len spestrením. Aj preto sa nemusíte báť, že by vás nimi chceli autori potrápiť. Len sa niekde na moment zastavíte, aby ste ste vyriešili menší problém. Snáď len jeden z levelov pred vás postaví viac hádaniek v rámci prostredia, ktoré ale spočívajú len v otváraní dverí ďalej či jednoduchej hre svetla a tieňov. Je to škoda, niečo výraznejšie by hre pomohlo. Navyše sa opäť opakuje problém s tým, že hra ďalej nerozvinie naznačené možnosti či mechanizmy.

A skákanie je z uvedenej trojice pilierov hry asi najväčšou slabinou. Je nemotorné, pohyb postavy je často ťarbavý a nepresný. Pritom tu narazíte na niekoľko pasáží, kedy by ste potrebovali presný opak, nakoľko potrebujete mať skoky alebo lozenie presne vymerané. Nie príliš príjemné je aj skákanie medzi stenami, po ktorých lozíte pomocou svojich pazúrov. A opäť sa ukazuje problém, že hra nevie hrať podľa vlastných pravidiel. Narazíte na moment, kedy sa môžete slušne zaseknúť, lebo sa neviete pohnúť ďalej. V celej hre dokážete loziť len po stenách a nie po dverách. Práve tie jedny, ktoré sa objavili pred vami vo vybranej pasáži, ale autori spravili také, že po nich musíte vyliezť. Žiadne predtým ani potom už tak nefungujú.

Ďalšie spôsoby interakcie s hráčmi zažívate už priamo počas hry, keď narazíte na ich ozveny. Vtedy máte na výber či sa rozhodnete s nimi niečo robiť, alebo ich budete ignorovať. Ak sa do nich pustíte, môžete hráčovi poslať darček, napríklad elixír, ktorý vás dokáže oživiť. Alebo ho pomocou QTE rozsekáte na kusy a získate Shadow Stone, ktorý zas dokážete využiť v boji. Privolá vám na pomoc dušu nebohého hráča, ktorá sa pustí do nepriateľov.

Zomierať budete pomerne často. Ak máte elixíry, až tak vás to trápiť nemusí. Ak nie, oživí vás len duša, pričom počet takto použitých duší ovplyvní záver, ktorý uvidíte. Ak chcete vidieť niečo lepšie, musíte sa tak do hry pustiť zas. A to je vec, na ktorú sa autori spoliehajú častejšie, ako by ste čakali. Pri biednej dĺžke hry je znovuhrateľnosť tým, čo vás pri nej udrží o niečo dlhšie. Z príbehu sa pri prvom hraní nedozviete nič. Herné postavy hovoria rôznymi rečami a pre každú si musíte samostatne zakúpiť titulky za nazbierané body. Taktiež príbehové odbočky musíte nájsť v leveloch a potom si ich prehrať z menu. Problémom je, že vy by ste si hru aj radi opäť zahrali. Už len kvôli tomu, aby ste sa dozvedeli, kto sa skrýva za beštiou. Ale nechcete si ju zahrať kvôli tomu, aby ste ju vlastne hrali. Už vás druhý raz neláka.

Zo Shadow of the Beast cítiť závan nostalgie, no osloví aj niektorými modernými prvkami. Jednotlivé aspekty papierovo neznejú zle, no keď sa to celé hodí do mixéra a stlačíte tlačidlo, výsledný mix nechutí práve najlepšie. Síce na to jedno prejdenie zabaví, no hra by práve po ňom mala vytiahnuť tromfy a to sa nedeje. Poteší ale pridaná hodnota v podobe emulovanej pôvodnej verzie z roku 1989, možnosť hrať novú hru so soundtrackom z tej starej, rovnako tu nájdete aj iné historické odkazy a bonusy. Fanúšikov si hra nájde, no bude to ťažšie.