Vyšetrovanie vraždy sme tu už mali a ak by sme poctivo zalovili v pamäti, možno by sa našlo aj retrospektívne rozprávanie z pozície obhajoby pred súdom. No Bohemian Killing stavia na inú kartu: čo ak sme ten ohavný zločin skutočne spáchali a jediným cieľom hráča je to, aby dôkazy zmietol zo stola a pokúsil sa dostať na slobodu napriek krvavým rukám?

Myšlienka celkom zaujímavá, prevedenie však - ako to už pri nezávislých projektoch býva - pokrivkáva, niekedy viac než mierne. Môžeme hodiť za hlavu to, že vrahom i obeťou sú rómski protagonisti (odtiaľ názov hry) a pri skromnejšom prerozprávaní príbehu zasadeného do prostredia steampunkového Paríža z konca 19. storočia oželieme aj inak zaujímavé a pútavé prostredie. Čo nám potom vlastne ale ostane? To je presne tá otázka, pri ktorej hrateľnosť škrípe viac ako dvere na susedovej záhradke.

Bohemian Killing nerobí žiadne ústupky a nenecháva nič zahmlené: ste vrahom, svedkovia poukazujú na jasné stopy, ktoré korešpondujú s presným časom - a je teda len na vás, čomu prisúdite to, že vás niekto videl vchádzať do hotelu zakrvaveného. Môžete sa vyhovoriť na tvrdú bitku v miestnej putike a nik vám nebude mať za zlé mrhanie najvzácnejšou tekutinou. Ono práve v období, do ktorého je hra situovaná, by väčšina videla rómov čo najďalej od svojho obydlia. Musíte sledovať čas a na každý dôkaz mať poruke argument. Dôležité je poctivé čítanie dialógov, ktoré sú síce napísané kvalitne a kvetnato, no niekedy nás riadky možno nudili trochu viac, než by bolo potrebné. A keby toho bolo málo, jedným zo spôsobov ako uniknúť gilotíne, je spraviť zo seba blázna.

Ako sa to teda hrá? V úlohe Alfreda Ethona, umelca na voľnej nohe, stojíte pred súdom a počúvate obvinenie z vraždy Marie Capet a veľmi dobre viete, že ste ju zavraždili. Práve s dýkou v ruke roztáčate krvavé koleso osudu. Prvé hranie bude z vašej strany zrejme krátke a chaotické. Sú vám predostreté fakty - kedy, kde a v akom stave vás videli svedkovia. Následne dostanete šancu retrospektívne prerozprávať svoju verziu. Teda čo ste kedy robili, spochybňujete dôkazy alebo obyčajným klamstvom prekrúcate výpovede svedkov vo svoj prospech. Takže chodíte a Alfred všetko komentuje. Pozriete sa na plagát, tak postava povie, že sa pozeráte na plagát. Pokúšate sa naštartovať auto, dočkáte sa zhodného komentára. Občas to až lezie na nervy.

To všetko z pohľadu vlastných očí, prechádzate sa po pomerne obmedzenom priestore, neustále sledujete svoje príručné hodinky, aby všetko sedelo a bolo tip-top. Prvých pár pokusov to asi tak nebude. Hrateľnosť je založená na voľnosti a vašich rozhodnutiach, ktoré menia cestu k vyvrcholeniu. Záverov je hneď niekoľko a honba za dokonalým zločinom si vyžiada mnoho reštartov. Ono totiž samotná sloboda znie lákavo na papieri, v skutočnosti je ale inak pútavá zápletka v tejto podobe príliš rozťahaná. Koncept otvorenosti má svoje čaro, avšak viac by sme sa potešili tomu, keby sa na významných bodoch príbeh spojil a hra vyhodnotila činnosti, ktoré sme v danom akte vykonali. Takto tápete, skúšate a znovu opakujete všetko to, čo ste už počuli, videli a hrali minule.

Nenasleduje frustrácia, prichádza okamžite nuda. Nech ide o prípad akokoľvek zamotaný a s rôznymi spôsobmi smerovania, začnete opakovať rovnaké postupy, odklikávate dobre známe dialógy, neprekvapí váš nič a viete, čo bude nasledovať. Navyše sa hra vôbec netvári prístupne: počiatočné tápanie spôsobí, že ak sa chcete do deja ponoriť, musíte ho niekoľkokrát spustiť znovu. Nie najvhodnejšie je riešenie posúvania času. Ak chcete, aby všetko sedelo v časovej postupnosti prezentovanej svedkami, musíte vykonať mnoho nezmyselne zbytočných činností: čítanie novín, popíjanie šampanského, sprchovanie, ďalšie čítanie novín - prvýkrát zábava, opakovane budete zúriť, prečo nikomu nenapadlo nechať na hráčovi, či si nemá postava čítať tie noviny vo zvolenom čase.

Dobrý nápad nezávislého vývojára teda chválime, ale zároveň nebudeme zbytočne vynášať do nebies to, čo nás začalo priskoro nudiť. To, že hra beží na Unity, jej zabezpečuje na statických obrázkoch dostatočne lákavý zjav, no keď sa dá hra do pohybu, absencia animácií postáv vás veľmi rýchlo usadí. Spracovanie dobového Paríža z roku 1894 je príjemné na pohľad, no znovu platí myšlienka uvedená vyššie: nič sa v tomto svete vlastne nehýbe a svet tak pôsobí mŕtvo. Ak by šlo o umelecký zámer, ostal nepochopený. Radšej by sme sa presúvali “mystovsky” z jednej obrazovky do druhej po vopred pripravených trasách, na určitých miestach pozerali okolo seba, ako nechali všetko na klasickú FPS ovládaciu schému. Navyše je pohyb pomalý a občas hra spôsobí problém a prehodí vám ovládanie.

Dobová hudba a aspoň mierne nadpriemerný dabing už nie je ani na indie scéne ojedinelým zjavom. Avšak komu sa bude chcieť znovu a znovu počúvať tie isté hlášky, je záhadou. Bohemian Killing sa stáva jasným dôkazom toho, že niekedy je originálny prístup tak trochu na ťarchu, ak ostanete len pri zaujímavom nápade, no neokrešete ho do pútavejšej podoby. Detektívky sú už z princípu zaujímavé pre ich precízne spracovanie zápletky s nečakaným vyvrcholením. Tu viete všetko dopredu a len hľadáte stopy, ktoré by vás zbavili viny pred súdom. Ak sa tak stane, už možno hlavu nepoložíte na gilotínu, avšak čo tak ešte hodiť zločin na niekoho iného? Na to, aby to fungovalo, potrebujeme však aj trochu lineárnosti a taktiež viac prípadov, ktoré by sme mohli retrospektívnym hraním prežiť z iného pohľadu. Bohemian Killing je pravým opakom adventúr od Telltale - k dobru veci to nie je.

Napriek tomu, že sa vývojársky tím snaží postupne sprístupňovať Bohemian Killing pridávaním nových indícií a možností, opravou drobných chybičiek, stále si myslíme, že nápad sa dal uchopiť trochu pevnejšie. Ak by sa tak stalo, nelineárne rozprávanie formou adventúrenia by bezpochyby malo svojho kráľa. No niekedy treba trochu viac: zamerať sa na to, čo robí hru zábavnou. Opakovanie postupu za nemalý peniaz to rozhodne nie je.