Adventúry v old-school štýle sú tu s nami stále, hoci ich nevychádza hneď niekoľko do mesiaca. Svoju porciu klikania po všetkom možnom si po dobrodružstvách lační hráči určite nájdu. Jedným z nenápadnejších, na Kickstarteri naštartovaných, ale napokon aj do úspešného konca dotiahnutých titulov, je Memoranda. Má všetky atribúty tradičného adventúrenia, ktoré bolo v kurze pred 20 rokmi: zaujímavý príbeh, pútavú (minimálne spočiatku) atmosféru a prostredia, špecifické, vizuálne príťažlivé spracovanie. A nelogické hádanky zbytočne frustrujúce hráča a kúskujúce hrateľnosť.

Môžete mať skvelý vizuál (tu ho svojím spôsobom máme) a hoci aj zápletku inšpirovanú krátkymi príbehmi Haruki Murakamiho. Bude vám to na dve veci (a aj tá druhá je tá, ktorá sa v slušných médiách nespomína), ak sa hrateľnosť potáca medzi očarením a rozčarovaním až frustráciou. Nech majú hardcore fanúšikovia akokoľvek odlišný názor, nelogické hádanky a tým pádom zadrhávajúca plynulosť rozprávania príbehu tento žáner takmer zahubila. Bavia nás príbehy, avšak v momente, kedy musíme spätne skúšať všetko na všetko, po vyriešení jedného rébusu znovu prečesávať prostredie, čože sa to zmenilo, aký aktívny predmet pribudol na obrazovke, blúdiť a kombinovať, znovu a znovu počúvať tie isté frázy, ako to nejde - vtedy, nech je zaujatie pre príbeh na počiatku akokoľvek ohromujúce, sa zábava vytratí a ostanú len spomienky.

Na začiatku nadšenie, potom sklamanie - taká je aj Memoranda. Niežeby sme nemali radi herné výzvy. Ale je niečo iné, ak dostávame po prstoch v Dark Souls a naopak zúfanie v adventúre. Monkey Island bola zábava, ale dnes radšej siahneme po Full Throttle - ak to chcete počuť, v hantírke adventúr z 90. rokov. Memoranda začína dobre a bez debaty si vás získa melancholickou atmosférou. Základom je skôr odkaz na prácu Murakamiho než prachsprosté vykrádanie jeho príbehov. Je to tak lepšie, na druhej strane však treba podotknúť, že niektoré príbehy sú výborné na papieri. Oživené a prerozprávané vo virtuálnej podobe strácajú veľmi skoro dych. Hlavne ak herný scenárista na toho literárneho úprimne nemá.

V prvom rade si musíte uvedomiť, že tentoraz vás čaká výlet do surrealistického sveta. Ten je od toho nášho skutočného, ktorý dá každé ráno poriadnu facku, diametrálne odlišný, hoci sa to po prvých pár minútach nemusí nikomu zdať. Žiadne sci-fi, steampunk, neožívajú tu mytologické potvory či draky. Magický realizmus vkladá do bežného sveta prvky mágie, a to tak decentne, že vám kocúr ako operný spevák, ktorého zaspievanú frekvenciu budete chytať v podobe farebných guľôčok, bude pripadať ako osviežujúci nápad. Mierne rozprávkový nádych možno klame telom, všetko vo svete Memorandy je vážne s miernym nádychom vnútornej depresie a beznádeje.

Ono je to vlastne literárny štýl, ktorý v sebe kombinuje už spomínaný magický realizmus s antropomorfizmom a neustálym hľadaním seba samého - vlastnej identity, svojho miesta v tomto svete - alebo dokonca svojho mena, na ktoré hlavná hrdinka Mizuki zabudla. Amnézia je v hrách príliš častý jav a Memoranda na to ide trochu inak. Mizuki trpí chorobnou nespavosťou a insomnia jej robí zo života peklo. Kto zažil, chápe. Lenže tentoraz to nie je len o tom, že hlavný protagonista nevie zložiť hlavu na vankúš na dlhšie než na pár minút a i ten spánok je plytkejší ako mnohí uvreštaní youtuberi. A to latka nie je nastavená vysoko. Okrem všetkého vyššie spomenutého sa Mizuki zjavuje podivný pirátsky škriatok s ostrým jazykom, ktorého vidí len ona.

Zápletka, ktorá sa pred vami postupne otvára, vás pohltí, ako sa to kedysi podarilo s odhaľovaním sveta The Longest Journey. Avšak tam, kde príbeh April gradoval, sa Mizuki začne potácať medzi miernym záujmom a nudou. Príbeh je kúskovaný medzi niekoľko postáv, ktoré sa objavia, dajú vám úlohu, kde zadanie je až príliš vágne, takže len skúšate, čo sa kde objaví. Hra vám málo napovie a je to rozhodne škoda, pretože naznačovať v často bizarnom prostredí nestačí. Nepomáha to hlavne v prípadoch, kedy netušíte, čo sa od vás vlastne očakáva a kde máte pátrať aspoň po malej pomoci. Rady v niektorých hádankách pomáhajú - a to tak výrazne, že bez nich sme sa často stratili.

Ak máte hraciu skrinku otvoriť naklikaním kombinácie podľa kníh na poličke v knižnici (a to hracia skrinka obsahuje písmená, takže najprv sa z nich snažíte zostaviť slovo alebo vetu), netrkne vás to hneď. Spätne možno prídete na to, že ak by ste sa trochu trápili, možno by ste na to prišli. A možno nie, s logikou to však nemá mnoho spoločného. Taktiež je tu zadanie dvojmiestneho kódu na klávesnici v bruchu plyšového macíka, pričom kód mu vidíte ako odraz v očiach - to znamená nejaká biela šmuha, ktorú sme považovali za grafický efekt. Alebo sa niektorým postavám musíte prihovoriť viackrát. Vždy je však hádanka zbytočne neprístupná.

Tieto malé drobnosti dokážu skomplikovať priechod plynulej hratešnosti a ničia atmosféru. Dokonca až tak, že sa zápletka začne roztekať na kolomaž. Dialógy, ktoré ste pôvodne hltali, sa stanú rozvláčne, fádne, plné zbytočných a nezaujímavých myšlienok. Tak ako keď máte niekoho počúvať, ale všetko vám to ide jedným uchom dnu a druhým von. Chýba tu vyslovene silný charakter - a to nie jeden, ale viac, ktoré by utiahli síce nie zlú, ale len priemernú zápletku a posunuli ju na vyšší level. Nepodarí sa to žiadnej, ani snovým sekvenciám, ani vojakovi z minulosti. Stále vás budú mátať neviditeľné predmety ukryté v hmle (pochválime aspoň možnosť zobraziť si všetky aktivity stlačením F), hľadanie toho, čo vlastne máte robiť. Hra vám to neuľahčuje, predmet po nesprávnom použití zmizne z vašich rúk a znovu musíte ísť do inventára, Mizuki sa presúva príšerne pomaly a podobne.

V čom teda tkvie to kúzlo hry? Netušíme, možno je to spracovaním, ktoré vôbec nepôsobí umelo, ale nádherná, maľovaná podoba dá každej obrazovke špecifický nádych. Ale všetko je tu prázdne, akoby len kulisy okolo vás. Rovnako nevýrazné a bez emócií ako Mizuki. Umelecké smerovanie celého konceptu robí hru zbytočne chladnou. Potom vám aj samotná hrdinka pripadá ako bizarná postavička, ktorá chce hrať smutnú a melancholickú úlohu stoj čo stoj. Dabing je síce čo sa prednesu týka chvályhodný, no celkovo zapadá do desivej šedivosti. Ťažko opísateľné pocity, kedy sa len pozeráte, ako všetko plynie (alebo sa zasekáva a vy hru zúrivo vypínate, pretože netušíte, čo po vás tá šialenosť chce), sledujete dianie akoby spoza okna. Nič sa vás osobne netýka a nič vás nespraví šťastnými.

Memoranda je možno zbytočne ťažkým sústom. Vôbec to tak nemuselo byť, ale vyvojári si sami vybrali cestu, ktorá je tŕnistá, čo sa hrateľnosti týka. Obťažná až frustrujúca náročnosť pramení z nedostatku vývojárskych skúseností. Podobne príbeh, rozvíjanie zápletky a celkovo akékoľvek emócie. Nech je literárna predloha akokoľvek fascinujúca pre čitateľov, hra má predovšetkým baviť. Memoranda sa o to ani nesnaží. Ak do nej chcete preniknúť, tvrdohlavo sa bráni a škodoradostne sa pýta, či skutočne nemáte na práci nič iné, ako sledovať nudné bľabotanie melancholickej priemernosti.