Možno aj vy patríte medzi tých, ktorých si pred dvomi rokmi podmanila drobná matematická podivnosť Divide by Sheep. Hra síce nepatrí medzi tie najznámejšie, no hráčov si získala. Trvalo to dva roky a ukrajinsko-ruská dvojica Viktor Solodilov a Denis Novikov priniesla svoju novú hru, ktorá je však úplne iná, no opäť má veľké ambície ponúknuť niečo nevídané a chytľavé. Phantom Trigger sa síce v poslednej dobe pohyboval pod radarom, no ak ste na hru niekde narazili pred jej vydaním, vedela zaujať netradičným grafickým spracovaním.

Spracovanie v sebe kombinuje hneď niekoľko prvkov. Sú tu odkazy na videoherné retro v podobe pixel-art stvárnenia, no aj kultúrne retro. Hra je totiž prepchatá bohatou neónovou estetikou, ktorá tu má hneď niekoľko účelov a tým hlavným je, že určuje dichotómiu herných svetov. Chrono Trigger sa totiž neodohráva len v jednom, ale v dvoch. A kým ten prvý je podobný tomu nášmu, len sa skladá z dosť veľkých pixelov, ten druhý v sebe kombinuje temnú fantastiku a práve odkazy na 80. roky. Či už je to použitá farebná paleta, alebo napríklad nepriatelia s hlavami v podobe CRT monitorov.

Rovnako špecificky je spracovaná aj hudba, ktorá má však dve tváre. Tá jedna je naozaj štýlová. Hra bohato využíva retro hudobné motívy. Nájdete tu aj drobné odkazy na velikánov filmovej hudby z obdobia 80. rokov, ako napríklad Carpentera, no nie až tak výrazné ako napríklad v Brigadorovi. A tá druhá tvár je práve o spomínanej nevýraznosti. Recenzovali sme Switch verziu, no PC verzia pravdepodobne nebude iná. Hra pri zapnutí odporúča, aby ste ju hrali so slúchadlami, lebo vtedy si zvuk najviac užijete. A je to pravda. Bez nich totiž veľmi zaniká. Zvukový mix by mohol veľmi pomôcť atmosfére, no nakoniec stojí a padá na tom, v akej situácii hru hráte.

A je až pozoruhodné, ako tieto dva odstavce venované audiovizuálnym kvalitám hry dokážu obsiahnuť vlastne celkový dojem z hry. Trošku tým síce predbieham, ale koniec koncov to vidíte už na čísle hore. Kým niektorými prvkami si vás hra získa, iné sú strašne nevýrazné a ťahajú celkový dojem dole. Konečný výsledok je tak silne ovplyvnený tým, čo na hrách preferujete a cez aké nedostatky sa dokážete jednoduchšie preniesť. Ak vám ide o nápad, príbeh alebo jedinečnosť, odnesiete si z hry viac. Ak vám ale pôjde hlavne o jej akčné alebo RPG zložky, musíte sa dopredu pripraviť na čiastočné sklamanie.

Phantom Trigger to v sebe všetko kombinuje – neónovú rýchlu akciu s unikátnym príbehom na pozadí a vrstvu RPG prvkov na popredí. Je to vlastne ako dvojplánové kódovanie v postmoderne. Prvý plán je ten povrchnejší, v ktorom trojicou zbraní kosíte stovky nepriateľov, postupujete naprieč zložitými prostrediami a nakoniec čelíte niekoľkým náročným bossom, pričom hra vás veľmi rada trestá už na nižšej z dvoch úrovní obťažnosti. Budete bojovať a zomierať, len aby ste sa dostali ďalej. Potom je tu ale druhý plán, skôr skrytý pod povrchom, ktorý vám rozpovie Stanov príbeh.

Stan je obyčajný chlapík zo strednej triedy, ktorý si žije svoj fádny život v manželstve, z ktorého vyprchala láska a v práci, ktorá ho nenapĺňa. Stereotyp každodenného bytia mu však jedného dňa naruší nečakaná udalosť, ktorá na povrch vytiahne tiene minulosti, no povie vám veľa hlavne o postave samotnej a jej vnútornom svete. Autori sa tu nehrajú na nejaké filozofické dielo a aj keď sa dotýkajú niekoľkých náročnejších tém, pred vás ich postavia priamočiaro. Hneď viete, čomu Stan čelí a aká je paralela medzi skutočným a fantastickým svetom.

To však nič nemení na tom, že sú to všetko zaujímavé nápady, ktoré sa v hrách často neobjavujú a rozhodne príbeh spoločne s jeho podaním a skákaním medzi svetmi patrí medzi tie prvky hry, ktoré si vás získajú a kvôli ktorým sa k nej budete vracať. Dosť sa tu toho navyše odvíja od toho, ako sami budete hrať. V rámci hrania sa totiž viete prepracovať k jednému zo štyroch rôznych koncov, nakoľko pred vás hra sama na niektorých miestach stavia niekoľko rôznych dialógových možností, ktoré prezentujú váš postoj k určitým situáciám.

Na herné svety nazeráte zo značne upraveného izometrického pohľadu. Akoby ste súčasne vnímali svet zhora a postavy zboku. Vďaka tomu máte dobrú kontrolu nad svojou postavou, no tiež dobrý prehľad o dianí okolo vás. A často sa tam toho deje viac, než by ste si želali. Nepriatelia sú prakticky stále v presile a o tom, či dobre zasiahnete, často rozhoduje jediný krok, takže čo najlepší prehľad je dôležitý. Zástup nepriateľov sa postupne rozširuje a pribúdajú stále ďalší, ktoré na vás útočia trošku inak. Niektorí dokonca po smrti kladú pasce, iní zas útočia aj na veľké vzdialenosti.

V boji využívate bič, ktorý ale nemá veľký účinok. Preto častejšie siahnete po meči a neskôr aj po rukavici. Každá zo zbraní zároveň predstavuje element. Občas narazíte na nepriateľov, na ktorých funguje napríklad len meč, takže musíte v boji použiť ten. Samotné zbrane sa zlepšujú častejším používaním, no taktiež môžete nájsť miesta, kde jednorázovo získate nádielku skúsenostných bodov pre ne. Problém je, že tento progres absolútne nevnímate. Dokonca aj kombá sú len fádne trojkombinácie bez nejakých chytľavých efektov. Súbojový systém tak pôsobí veľmi plocho a povrchne a rozhodne nie je tou vecou, ktorá by vás tu držala.

Sú tu situácie, a nie je ich málo, kedy vás hra uzavrie do ohnivej pasce, z ktorej sa dostanete až vtedy, keď zničíte všetkých nepriateľov. Inak si ale veľmi skoro uvedomíte, že nie je hanbou z boja utiecť. Prešmyknutie (alebo skôr teleportovanie) je kľúčovou schopnosťou a pomôže vám vyhnúť sa bojom, keď máte málo života, keďže ten sa výraznejšie dopĺňa až na checkpointoch. Spestrením sú ojedinelé logické hádanky, ktoré tiež neraz riešite zbraňami, no aj reflexmi a pamäťou. Bohužiaľ, ani súboje s bossmi si vás nezískajú. Pritom v nich je potenciál a baví vás odhaľovať taktiku, ktorú musíte na nepriateľa použiť, avšak často vám ich slabiny pripadajú až príliš prvoplánové. Akoby autori len nasilu chceli súboj spraviť netradičným.

Hru späť hore ťahajú ďalšie možnosti, ktoré ponúka. Nepatrí medzi najdlhšie, no viac koncov zaručuje aspoň nejakú znovuhrateľnosť a cena je zodpovedajúca kratšej hernej dobe. Navyše sa môžete pustiť do Arena režimu, ktorého názov hovorí sám za seba a asi viete, čo v ňom môžete čakať. No čo je najlepšie, ako samotný príbeh, tak aj Arény môžete hrať v lokálnej kooperácii dvaja na jednom zariadení. Výhodou je, že hra vtedy nie je jednoduchšia, keďže zdieľate jeden život, no môžete sa baviť a trápiť vo dvojici.

Je škoda, že autori nedotiahli všetky aspekty Phantom Triggeru rovnako dobre ako vizuál a príbeh. Rozhodne to nie je hra, pri ktorej by ste sa nebavili, alebo by ste ju mali prehliadať, no nie je to ani hra, ktorá vás ihneď chytí, ak túžite po akcii. Súboje sa stanú repetitívne, no bude vás baviť odhaľovať ďalšie nové svety a nepriateľov, ktorých skrývajú. Bude vás baviť výzva, ktorú hra rozhodne ponúka a občas vás bude baviť aj hľadanie možností, ako sa súbojom skôr vyhnúť. Bude vás tiež baviť hranie v kooperácii a keď príbeh dohráte, tak aj arény. Len keby tie súboje a zbrane priniesli viac sviežich nápadov.