Keď sa skúsení vývojári rozhodnú vytvoriť hru presne podľa svojho gusta, bez používania mediálnych pravidiel so silným vydavateľom za chrbtom, môže vzniknúť napríklad akčná RPG v bohatom sci-fi svete so silným dôrazom na stealth a výrobu predmetov. Kombinácia, ktorú máloktorý hardcore hráč odmietne. Dupľom, ak titul nie je zviazaný vizuálnym pozlátkom, ale základ hrateľnosti je postavený práve na herných prvkoch.

Napriek tomu, že popis hry Seven: The Days Long Gone môže znieť až neuveriteľne pútavo, je vo finále skôr rozpačitým povzdychnutím. Hľadanie pevnej zeme, ktorá sa neprepadáva, nesnaží sa skombinovať kadečo a hrá sa plynulo, má drive. Seven je mišmaš, ktorý si istotne nájde svoje publikum a nemusí byť ani veľmi početné (hoci v diskusiách bude najhlučnejšie), aby bola hra úspešnou. Masovejší úspech Seven nedosiahne - už len preto, že hardcore hráči dokážu paradoxne odpustiť hre také veci, na ktoré by pri veľkej produkčnej masovke prskali síru od rána do večera. Toto nie je žiadny mainstream a vodenie za ručičku po nalinkovanej trase.

Zlodej Teriel nepatrí medzi typické kladné postavy, no pre jeho ostrý jazyk a cynizmus má obrovskú šancu, aby vás zaujal a prirástol vám k srdcu. Je to výborná postava a konečne nie typicky uhladený hrdina zachraňujúci svet s iskrou v oku, hoci aj na ten svet napokon dôjde. V prológu sa zapletie do nepríjemnej šlamastiky s nepodareným pokusom o ukradnutie tajomného artefaktu. Namiesto toho, aby si užíval niekde na rádioaktívnej pláži (Seven sa odohráva v post-apokalyptickom svete, v ktorom si to ľudia rozdali medzi sebou, potom s démonmi a nie práve na férovku), ho odvlečú na ostrov Peh, ktorý spravuje korporácia Vetrall Empire ako väzenie. Málo? Tak si do toho pridajte známe ingrediencie typu: dystopia, kyberpunk či konšpirácia a odhaľovanie právd minulosti. Peh je nasívny komplex predstavujúci obrovské väzenie, kde končia všetky nekalé živly a cesta z neho von vedie len cez mŕtvolu alebo stráženou vzducholoďou. A mnoho častí padlej civilizácie ako bonus k tomu.

Takže Teriel má problém. Ten sa však ukáže len ako menší štípanec od komára oproti démonovi Artanakovi. Je to jeho nový kamoš, ktorý ho nechce opustiť, všade sa za ním ťahá, neviete sa ho zbaviť, nemajú sa príliš v láske, musíte plniť jeho úlohy. Ste síce zlodej a tichý zabijak, no Artanaka neodstavíte, ide o hlas vo vašej hlave, hologram obývajúci vašu telesnú schránku - skrátka démon, takže schizofrenici medzi nami zažijú radostný pocit déja vu. Nápad s Artanakom chválime, a to z prozaických dôvodov: jednak je to lepšie ako vláčiť so sebou ďalšiu postavu, o ktorú by sme sa nebodaj museli starať alebo sledovať jej nemotorné akcie. A potom Artanak sa s Terielom veľmi nemusí, s noblesou si skáču do úsmevu, komentujú všetko a celý ten príbeh, ktorý príliš mnoho originality nepobral, tak má svojské čaro. A tým sme si odkrútili zápletku a zbytočne dlhú vetu, ktorá musí byť v každej recenzii.

Pretože chce Teriel z ostrova Peh preč, Artanak vie, že musia spolupracovať. A tu nastupuje na scénu tradičný kolotoč zadávania úloh, spoznávania sveta, postupného odomykania jeho častí. Čakajú vás debaty s postavami, zbieranie predmetov, zbraní, predávanie zbytočného haraburdia a je tu aj spomínaná výroba predmetov, potom sa vyberiete hentam za bránu, zabijú vás raz, dva razy a znovu, tak viete, že na túto oblasť ešte nemáte. Možnosti Seven sú až neskutočne megalomanské. Niežeby ste si tu dosku po doske spravili vlastnú chatrč alebo uvarili vianočné pečivo podľa ťažko získaného receptu od strážnika. Len na vás je, čomu sa budete práve venovať a nemusí to byť výhradne príbehová línia, ktorá sa desiatkami hodín posúva vpred, ale nie je tým, čo máte výhradne k dispozícii. Sekundárnych úloh, ktoré vám dodatočne odhaľujú dejovú zápletku a prostredia, je dostatok na to, aby ste v nich strávili ďalšie hodiny a hodiny. Práve prieskumníci si občas od toľkého blaha ucvrknú.

Nezbierate hojné množstvo predmetov a pre „sysliace" povahy nastane armagedon, pretože pozerať sa môžete do každej debničky, skrine či na stôl a všade nájdete toľko zbytočných predmetov, ktoré vám poslúžia na výmenu či výrobu. Zapratať inventár sa dá behom minútky - dvoch. Časom však zistíte, že sa vám neoplatí prehľadávať všetky zákutia a nosiť so sebou niekoľko rukavíc, s ktorými len bežíte za obchodníkom, aby ste trochu zarobili. Nie je to žiadna zábava a po pár kolách vás prestane baviť. Tak je to s viacerými činnosťami: sú tu, vyskúšate si ich, no časom zapadnú prachom pre monotónnosť. Ani výroba predmetov, v iných tituloch obľúbená činnosť, nepatrí medzi prácu, ktorú by sme vyhľadávali.

Korisť je bohatá, avšak na rozdiel od iných RPG, má jednu dôležitú chybičku krásy. Viete, vždy sme sa potešili, ak napríklad v Diablovi vypadol z potvorky ten krásny luk, či sme našli nádherný prsteň. Tu sú ikony zbraní generické, ich vizuálne prevedenie minimalistické a lepšie veci sa odlišujú jedine tak číslom v štatistikách. Niežeby to vôbec nemotivovalo, avšak pozitívny dojem zo zbierania nového obsahu výrazne pokrivkáva za ostatnou RPG konkurenciou. Ono to ani s tými RPG prvkami nie je také horúce. Hrdina neleveluje, nerozdeľuje si žiadne body do atribútov, jeho akcie robia lepšími len používané predmety. Ešteže môžete získať nové schopnosti a zlepšovať vlastnosti pomocou rôznych čipov. Štatistiky vidíte, no výraznejší vplyv badateľný na spôsobe hrania a prevedenia činností, žiaľ, nepredvádza svoje možnosti až tak viditeľne, ako by sme možno chceli.

Rozhovorov nie je ako v urečnenej adventúre a nik nespustí monológ na pol hodiny, no napriek tomu sa vyrozprávate do sýtosti a hlavne vás to baví. Zahltenie zbytočným textom je nepríjemnou chorobou mnohých hier. V Seven je kvalita dialógov na obstojnej úrovni, ostrov plný nielen odsúdencov nepoužíva práve slušný jazyk a po vulgárnosť nechodí ani jedna z postáv ďaleko. Pozitívne musíme hodnotiť aj český preklad, hoci niektoré frázy môžu znieť trochu krkolomne s otrocky doslovným prekladom. Len málokedy sme sa stretli s odklikávaním nudných dialógov, avšak písaný text mohol byť prehľadnejšie zobrazený vo väčšom okne. Žiadne ukrutne dôležité voľby medzi dobrom a zlom nečakajte, nemusíte sa úzkostlivo rozhodovať. Seven je hrou zo starej školy.

Ako sme už načrtli, primárne je Seven zameraná na stealth. Znamená to, že sa k strážam či nepriateľom môžete prikradnúť zozadu a potichu ich zneškodňovať zo zálohy jedným útokom, vyhýbate sa kamerám, sledujete hliadky a snažíte sa nevyvolať rozruch. Akonáhle sa tak stane, je boj proti jednému, maximálne dvom protivníkom klikaním, kde nerozhoduje príliš vaša schopnosť. Napokon zostane pri jednoduchom klikaní, úskoky a rôzne druhy atakov nemajú príliš veľký zmysel. Súbojový systém je totiž neuveriteľne povrchný a bez vplyvu RPG prvkov aj pomerne zbytočný. Nie je vôbec akčný, zábavný a pre zmätené a nepresné ovládanie a kameru občas frustrujúci. Skrátka stačí klikať a ono to nejako dopadne a vhodnejšie je oháňať sa dýkami so zranením +5 ako holými päsťami. Potom je zbytočné aj to, že sa hra snaží skombinovať parkour Assassin’s Creedu s plne trojrozmerným prostredím, keďže nie vždy vidíte a viete, kam môžete ísť. Ale umožňuje ukladať na nebezpečné miesta pasce a k slovu sa prihlásia aj strelné zbrane.

Seven toho prehajdákalo viac. Interface nie je mätúci, ku všetkému sa doklikáte, len zobrazenie predmetov je zbytočne minimalistické. Horšie je to s presnosťou a nasmerovaním hrdinu či už pri súbojoch, alebo parkoure. Hra je navyše nekompromisná, neodpúšťa a aj jednoduchý boj sa môže zvrtnúť, keď vám protivník zasadí niekoľko smrteľných rán po sebe a môžete nahrávať poslednú uloženú pozíciu. A tak je to tu so všetkým, nie aby ste bojovali s nepriateľmi, ale musíte zbrojiť proti hre. Akonáhle sa skrčíte, nepriateľ vás v okamihu lokalizuje, niekedy vás zas nevidí, hoci by mal a nereaguje. Protivníci stáli, keďže sme stáli aj my, navyše sa radi zasekávajú. Kamera zneviditeľňuje steny a sú tu objekty, čo zavadzajú v izometrickom výhľade. Prehľadnosť? No iste, o predmety sa zasekávate a niekedy netušíte, kam vlastne máte a môžete skočiť, čo pri možnosti loezenia cez prekážky a behaní po rímsach naštve.

Vyzerá to potom vtipne: potichu zlikvidujete jedného zo strážcov, oblečiete si jeho uniformu a ostatní vás nechajú na pokoji, len sa nesmiete v ich blízkosti zdržiavať dlhšie ako niekoľko sekúnd. Chápeme, že sa ani v prestrojení nemôžete pokúšať otvárať zamknuté dvere, ale prečo nás zakaždým kamera v okamihu identifikovala? Celé to pôsobí strojene a pohodlnému hraniu nepomáha ani špeciálne videnie, v ktorom sledujete farebne zvýraznených nepriateľov, ich smer pohľadu a môžete čas v tomto móde aj urýchliť. Po celý čas hrania nám Seven nenechalo voľnú ruku, ale zväzovalo nezmyselnými voľbami. Áno, takto je to hardcore a bolo to kedysi, no neznamená to, že je to zábava aj dnes. Odmena za splnenú úlohu pre nás nebola v podobe predmetov či otvorenia nových miest, ale fakt, že to konečne máme za sebou.

Ani úlohy neboli extrémne zaujímavé a jedná sa o tradičné choď tam a dones tamto, prípadne buchni toho, potom sa vráť. Celé to je nalinkované, otvorený svet neponúka žiadne možnosti, ako to skúsiť inak, no aspoň si môžete vyberať, kam pôjdete. Ciest je tu na desiatky hodín. Netreba ísť stále s príbehom dopredu, cestou nájdete kopec nevyužiteľného bordelu (načo tu potom je a prečo by ste ho mali zbierať?), pretrpíte plytké bitky alebo sa snažíte aspoň trochu zakrádať sa, no nebaví vás to, pretože hrateľnosť pôsobí príliš strojovo. Subjektívne videnie zábavnosti neoklamete a možno nie je férové inak zaujímavú hru potopiť do priemeru len preto, že má autor recenzie práve tento pocit. A nepomôže tomu ani vyberanie vreciek (ne)poctivých občanov Pehu či sledovanie mnohých príbehových línií zápletky a skúmanie obrovského sveta v otvorenej hrateľnosti.

Nie je to fér. Ale prečo to nespraviť, ak dnes nájdeme na každý prst desať titulov, ktoré vás bavia, ponúkajú okamžitú zábavu bez toho, aby ste hodiny a hodiny búšili do tela autora projektu, ktorý to myslel dobre? Lenže Seven: The Days Long Gone nie je ani dobrá a plnohodnotná RPG, ani uspokojivá akcia, tobôž nie férový stealth. Trpí chybami, ktoré stále spôsobujú pád hry, technické spracovanie je absolútne nevyladené, neoptimalizované a pri všetkej úcte aj obyčajné na to, aby sme ostali ohúrení. Umelá inteligencia protivníkov funguje po prvé zaseknutie sa alebo ak sa začnete niekam škriabať, avšak stačí trochu náročnejšia scéna a frame dropy nemilo prekvapia. Príbeh o spojení mágie a technologickej spoločnosti otvára mnoho ciest, na ktorých sa môžete príliš rýchlo stratiť.

Otázkou teda ostáva, prečo by sme drahocenný čas mali venovať Seven: The Days Long Gone, ak tu máme z RPG titulov omnoho viac adeptov na desiatky hodín zábavy. Ak je tu Divinity: Original Sin 2, Wasteland 2, Tornment a mnoho ďalších, ak sa chceme držať izometrického pohľadu. Tvorcovia z Fool’s Theory mali mnoho nápadov a boli dobré, to fakt áno. Avšak kvantita im na úkor kvality prerástla cez hlavu. Mnoho obsahu je tu zbytočne, respektíve len preto, aby sa ukázalo, že tu je toľko možností a vecí, že sa v tom nejeden hráč utopí. Je to ohromná škoda, pretože Seven: The Days Long Gone je zaujímavým projektom. V prípade, že dokážete zatnúť zuby a hľadať kompromisy, otvorí sa pred vami obrovský svet na preskúmanie a budete vrnieť blahom. Daň za prižmúrenie očí je však príliš veľká, a preto sme sa rozhodli radšej vás varovať. Ak na to máte odvahu a láka vás to, je to čistá deviatka. Ale je to hra pre všetkých?