Adventúry ako sme ich poznali pred 20 rokmi, už dnes takmer neexistujú. Museli sa vyvinúť, aby si stále udržali publikum, no v konečnom dôsledku je otázne, či im tento vývin pomohol. U hráčov a aj v predajoch bodujú interaktívne filmy od Telltale, ktoré obmedzili hranie a stavajú na (neraz len) ilúzii voľby. Druhý smer zas charakterizuje indie scéna, ktorá v adventúrach stavia hlavne na hororových príbehoch, ktoré neraz dostávajú pixel-art formu a sú skutočnými jednohubkami, ktoré prejdete behom jedného večera. Za hru dáte menej peňazí a tým pádom vám ponúkne menej času, ktorý s ňou strávite.

A asi už viete, že takýmto úvodom mierim k tomu, že je The Long Reach práve zástupcom toho druhého smeru. Na trhu nájdete naozaj veľa titulov, ktoré sú v mnohých ohľadoch podobné tejto hre. Má to však rovnaký dôvod – takéto hororové tituly nemajú možnosť zaujať vizuálnym znázornením násilia, tak nechcú horor spravovať brutálne a krvavo, ale naopak psychologicky, v drobných detailoch, hrou so zvukom a neraz sa zvyknú pohrávať aj s vami, keď sa behom okamihu mení scéna, kde sa práve so svojou postavou nachádzate. Niekde to funguje viac, inde menej a tu sme zhruba niekde na polceste.

Hra pôsobí neraz dosť nesúrodým dojmom, za ktorým síce môžete vidieť úmysel autorov, no nepodarilo sa im ho dotiahnuť tak, aby z toho hra profitovala. Začína vzťahovými problémami a cestou na nákup, kde sa však každodenné zdvorilosti razom menia na masaker a razom sa už ocitáte niekde inde. V koži niekoho iného. Zatiaľ neviete, čo tu robíte a len pomaličky sa zoznamujete s postavami okolo vás. Začínate však tušiť, že tu prebieha nejaký výskum, vy ste jeho súčasťou a keďže toto nie je prvá hra podobného razenia vo vašom živote, tiež je vám zrejmé, že sa to všetko veľmi skoro zmení.

Ani neviete, čo sa stalo, no zrazu sa preberáte, okolo vás to už vyzerá podstatne inak a nevidíte ani nohy navôkol. Teda aspoň chvíľku, kým nevyjdete von a neobjavíte naozaj atypického psa. A ten už vám naznačí, čo sa tu asi deje. Pred vami sú tak dva hlavné ciele. Prvým je zistiť, čo sa tu vlastne stalo a kde sú všetci. Druhým -hlavným je dostať sa von a ideálne nie v igelitovom vreci. Príbeh je jedna z devíz hry, takže viac o ňom neprezradím. V zásade ale platí, že hra je o tom, ako sa v tajnom laboratóriu nevydaril jeden z experimentov.

To samo osebe nie je nič, čo by ste nevideli a nehrali už mnohokrát predtým. Dôležité ale je, ako sa s tým autori pohrali a ako sa vlastne pri hraní hrajú aj s vami. Je tu presah do tém zodpovednosti, keď ľudia skúšajú viac, než na čo reálne majú, no hlavne nastanú momenty, kedy hra začne stierať rozdiely medzi skutočnosťou a halucináciou, takže vám bude pripadať bežné, keď sa v laboratóriu zrazu objaví les. Nemôžete si byť istí dianím okolo seba a ani postavami okolo vás, keďže vy síce možno pomaly upadáte do šialenstva, no tí okolo vás tam môžu byť už dávno. Šok tak nepochádza z odseknutých hláv a rúk, ale z kontrastu medzi tým, čo sa udialo v halucinácii a čo v skutočnosti.

Znie to dobre, hra vtedy naozaj boduje, no aj toto pôsobí trošku nevyužite. Je to silný a zaujímavý motív, no nie je zapracovaný dostatočne integrálne na to, aby celú hru potiahol. Sú to momenty, kedy si jednoducho poviete, že toto naozaj dobre zafungovalo, no nie je to niečo, čo by vás sprevádzalo celou hrou. Rozhodne ale podobné náznaky potešia najmä v podobe menších detailov, ktoré vám hra neservíruje na striebornom podnose, takže si musíte dobre všímať, čo sa deje na scéne. Na druhej strane presne to by ste mali robiť stále, nakoľko riešenie hádaniek neraz stojí a padá na detailoch v prostredí, keďže dôležité interaktívne predmety vás hneď neudrú do nosa.

Čo sa týka rozhrania a hrania, The Long Reach výraznejšie nevybočuje z koľají, ktoré sú v tomto žánri známe desaťročia. Máte inventár, doň zbierate rôzne predmety a tie potom vhodne vyťahujete a použijete tam, kde je treba. Aj na konzolách je inventár organizovaný veľmi rozumne – pohodlne sa doň dostanete a pohodlne s ním pracujete. Rozdiel je, že postavou pohybujete priamo a nie klikaním, pričom dôležitým prvkom je tu beh. Neraz totiž budete bežať o svoj holý život a dokonca sú na tomto princípe založené aj dve „hádanky“. Najmä pri tej prvej vám bude jasné riešenie, len prevedenie bude škrípať.

V prostredí sa totiž pohybujú aj nepriatelia, ktorí sa vás snažia zabiť a je dosť pravdepodobné, že sa im to neraz podarí, ak si nedáte pozor a zbadajú vás. Našťastie, hra ponúka pomerne husto rozmiestnené checkpointy, aby ste vždy opakovali len minimum z nej. Často ani útek nič nerieši a musíte sa pred nepriateľmi skrývať, na čo tu slúžia rôzne skrinky a iné podobné miesta. Kroky nepriateľov navyše hra naznačuje zvukovým ukazovateľom, takže aj popod dvere vidíte, že by ste ich teraz nemali otvárať, ak zase nechcete hľadať skrýšu.

Dialógy a puzzle sú dvomi piliermi adventúr a aj v týchto oblastiach The Long Reach niečo chýba. Dialógy síce slušne posúvajú dej vpred a nechýba v nich aj drobná dávky cynického humoru, no aj keď sa neraz tvária tak, že vám dávajú možnosť niečo preskúmať inak, či reagovať inak, až na jeden konkrétny prípad v závere sa vždy dostanete na to isté miesto. A aj ten jeden prípad vás zavedie maximálne do slepej uličky, ak volíte zlé odpovede. Aj hádanky, bohužiaľ, neraz skĺznu k obligátnemu postupu pokus-omyl. Niektoré ponúkajú pekné logické riešenie, pri iných si musíte všímať detaily, pri ďalších zas budete používať všetko poruke, kým nenájdete to správne riešenie. Hlavne pri handheldovom hraní na Switchi oceníte, že hra interaktívne miesta a predmety zvýrazní žltým podsvietením.

A asi posledným nedostatkom hry je jej dĺžka a tempo, pričom na druhej strane je náročné povedať, či by ste chceli viac. Prejdete ju totiž za nejaké dve hodiny a to je naozaj veľmi málo. Z toho veľkú časť strávite chodením medzi trojicou podobne vyzerajúcich poschodí laboratórií a až potom vytiahnete päty niekam von, pričom sa nakoniec aj tak vrátite do rovnakých chodieb. Z dvoch hodín tak trávite slušnú porciu času stále na tých istých miestach, čo budí dojem, že sa hra aj napriek dĺžke len vlečie.

Naopak musím pochváliť grafiku, kde autori odviedli dobrú prácu a z minima dostali veľmi veľa. Pixel-art hre sadol a ako som už uviedol, nebránil autorom v tom, aby do hry priniesli aj množstvo detailov. Animácie sú tiež veľmi slušné. No ak tu niečo naozaj vyniká, je to zvukový dizajn a hudba. Nenájdete tu síce dabing, no zato naozaj parádne aranžovanú mrazivú hudbu, ktorá skvele buduje atmosféru a dokonca by som odporúčal hrať so slúchadlami na ušiach, aby ste si čo najlepšie užili niektoré vynikajúce momenty.

Od The Long Reach si nesmiete sľubovať veľa. Je tu slušný potenciál, sú tu veci, ktoré vás chytia, no taktiež veci, kde to škrípe a často budete pri hraní cítiť, že by sa z hry dalo dostať viac hneď v niekoľkých oblastiach. Navyše zamrzí naozaj biedna dĺžka, ktorá ani nie je ideálne využitá. Ak si toto všetko spočítate a do rovnice tiež pridáte cenu 15 eur (na všetkých platformách), výsledkom je známka len 6,5. Pri nižšej cene by ste tie nedostatky ľahšie prehliadli, takto je to takmer nemožné. Na Switchi boli tiež pomerne dlhé nahrávacie časy, čo však pri takejto hre nedáva zmysel.