Je jednoduché po niektorých hrách okamžite skočiť a ani k tomu nepotrebujete veľa. Príkladom môžem byť aj ja. O City of Brass som sa zvlášť nezaujímal, no v momente, keď som si prečítal, že je to hra od autorov Bioshocku, stačil už len letmý pohľad na videá, aby som si vydupal hru na recenziu. Sila Bioshock značky je ohromujúca aj napriek tomu, že sme sa už 5 rokov nedočkali novej hry v sérii a je otázne, či ešte nejaká príde. Pôvodný tím už neexistuje a ľudia z neho sa presunuli do iných štúdií. Stále sa však oplatí vytiahnuť značku, aby strhla pozornosť na nový titul. Aj keď s takýmto titulom Bioshock nemá veľa spoločné.

V prípade City of Brass je to vlastne len FPS perspektíva. Ak by ste čakali, že sa do hry prenieslo aj niečo iné zo známej série, ste na omyle. Napríklad premisa ale vôbec neznie zle, ba práve naopak. Je to akási moderná verzia rozprávok 1000 a 1 noci, kde preberiete úlohu dobrodruha, ktorý objaví tajomné mesto uprostred púšte. To v sebe skrýva nespočetné množstvo pokladov, ktoré môžu byť vaše, avšak má to „drobný“ háčik. Môžete si do sýta naplniť vrecká, no musíte zároveň poraziť zlých džinov, ktorí tieto poklady strážia. A ako asi čakáte, dajú vám poriadne zabrať.

Znie to zaujímavo. Znie to exoticky. Len škoda, že nič z toho autori nevedeli využiť v rámci akejkoľvek hernej narácie. Čakajú vás tu dve príbehové animácie a vlastne sú to aj jediné dve príbehové zložky v hre. Jedna je hneď v úvode a videli ste ju pravdepodobne v traileroch, kde mesto vyrastie z piesku a vy sa vydávate pred jeho bránu so zbraňami v rukách. Druhá je zas úplne na konci, keď porazíte džinov, získate poklady a mesto zase zmizne v piesku. Teoreticky vám niečo málo o histórii mesta a jeho obyvateľoch povie ešte aj tutoriál, no je obrovská škoda, že sa autori nepokúšali využiť potenciál takého nápaditého zasadenia. Zjavne to však ani nechceli, lebo sa to nehodí ku konceptu, ktorý si pre hru vytvorili.

Nie je to bežná FPS, nie je to FPS zo starej školy, nie je to ani príbehová hra. Je to hra o prekonávaní samých seba, čo je ešte dôležitejšie ako prekonať nepriateľov. City of Brass totiž zapadá do modernej rogue-lite dungeon crawler škatule, takže mnohé veci hádže za hlavu na úkor toho, aby ste sa k hre stále mohli vracať a vždy dostať odlišný herný zážitok. Otázne však je, či to samo osebe stačí, keď hre chýba mnoho vecí, ktoré práve hrateľnosti a dojmu pomáhajú, či už je to „ručný“ level design, alebo príbehový posun.

Hru totiž (takmer) vždy začínate od úplného začiatku. Ocitáte sa pred bránou mesta, vstupujete do prvej úrovne a vždy je vygenerovaná inak. Rovnako ako každá iná v hre, ktorých je tu dvanásť a za nimi nasleduje ešte samostatný súboj s bossmi v trinástej. Zostáva vždy len druh počasia a denná doba. Môžete tiež naraziť na podobné miestnosti a nádvoria, no vždy je to v rámci úrovne usporiadané inak. Niekedy je cesta k cieľu jednoduchšia. Inokedy náročnejšia. Taktiež môže byť dlhšia alebo kratšia.

Vždy je to len o náhode a tom, ako vám hra vystavia úrovne. A to je trochu problém. Vaše jednotlivé prechádzania hrou tak budú veľmi rozdielne a neraz veľmi nevyvážené. A taktiež niekedy narazíte na naozaj zaujímavo vystavanú úroveň, no inokedy to zas bude čistá nuda. Toto nie je top-down akcia ako Gungeon alebo Isaac, kde sa dá podobným problémom jednoduchšie vyhnúť vďaka dizajnu hry. Vo FPS štýle si chyby v dizajne levelov uvedomíte viac. Zvlášť v prípade, že to nie je len o miestnostiach, ale aj o exteriéroch. Tam tu a tam narazíte na nezmysel z hľadiska architektúry, no hlavne je to veľmi repetitívne. Áno, niektoré prechádzania naprieč hrou budú zábavné, iné už menej, no nikdy neviete, čo je pred vami a ako to bude fungovať.

Pritom samotné prostredia nevyzerajú vôbec zle a každá úroveň vám predstaví trošku rozdielne, pričom po každých troch úrovniach sa dočkáte aj výraznejšej obmeny ako v prostredí, tak aj v možnostiach. Pribúdajú hlavne nové pasce, ktoré hra tiež generuje náhodne a neraz ich skryje tak, že po dvoch nehodách môžete začať odznova, lebo takto to ďaleko nedotiahnete. Pasce sú však nápadité a môžete sa v nich zbaviť aj nepriateľov. Buď ich tam nalákate, alebo ich tam pritiahnete, či strčíte. To však neplatí o bossoch, ktorých nájdete vždy na rovnakých plošinách (aj keď vždy inde), no poradiť si s nimi nie je až také náročné, ak sa tu a tam niekde skryjete mimo miesta súboja.

Bohužiaľ, hre nepomáha ani jej akcia. Podobné hry sú často založené na množstve zbraní, napríklad ten Gungeon. City of Brass vám dáva do jednej ruky bič a do druhej meč. V priebehu hry nájdete rôzne obmeny týchto zbraní, vždy je to ale nejaký bič a niečo na sekanie. Rozdiely v zbraniach snáď ani nevnímate. Nejaké štatistiky by sa líšiť síce mali, no hra to neprezentuje dobre a chýba v tomto ohľade akýkoľvek dojem progresu. Máte dojem, že sa síce zmenil model (ak si to vôbec všimnete), ale stále bojujete rovnako. Bič je zaujímavý aspoň tým, že ním viete dočasne ochromiť nepriateľov úderom do nôh, taktiež si ich viete pritiahnuť, no a tiež sa aj presúvať prostredníctvom vysoko zavesených obručí.

Reštartovať hru po niekoľkých nehodách môžete preto, že sa tu v zásade nedá nabrať stratený život. V úrovniach nájdete niekoľko druhov džinov. Modrí sú obchodníci a môžete si tam kúpiť zbrane alebo brnenia a magické predmety. Ale aj tam platí to isté čo pre zbrane. Jednoducho nech si na seba dáte čokoľvek, nebadáte rozdiely v mnohých prípadoch. Časom si obľúbite niektoré predmety a aj funkcie (spawnovanie spolubojovníkov, vypnutie pascí), ale väčšinou sa na ne vykašlete a nazbierané mince miniete radšej na niečo užitočné. Napríklad doplnenie toho jedného srdiečka, lebo viac vám v hre nikto nedá. Zelení džinovia vás ochraňujú na svojom území, červení na vás zase útočia (kým ich nepodplatíte). Ukladanie pozície tu prakticky nenájdete, no po porazení bossa v každej tretej úrovni si odomknete portál na začiatok tej ďalšej, okrem finálneho súboja, ku ktorému sa musíte presekať z desiatej úrovne.

Zaujímavá je variabilita nepriateľov, ktorá je celkom dobrá, až na to, že pri náhodnom generovaní nevie dobre vyniknúť. Tých typov je tu ale relatívne dosť a aj keď časom pobežíte už len pomedzi nich za šípkou, ktorá ukazuje cieľ, prvé strety s nimi sú fajn. Je tu napríklad kamenná socha, ktorá na vás okamžite zaútočí vtedy, keď sa jej otočíte chrbtom. Inšpirácia kultovým britským sci-fi seriálom je asi len náhodná. Nepriatelia sú vždy sprevádzaní zvukmi, aby ste ich lokalizovali a prípadne pred nimi utiekli. Ak chcete bojovať, môžete využiť aj prvky z prostredia, napríklad rôzne bomby a lampáše. Na niektorých nepriateľov to je dokonca potrebné.

Hre ešte niekoľko ďalších vecí podráža kolená. Autori vytvorili takmer parkourový spôsob pohybu, kedy naprieč úrovňami môžete utekať, šmýkať sa (aby vás netrafili šípy z pascí) a hojdať sa z plošiny na plošinu vďaka biču. Len to nie je príliš presné. Aspoň na konzole nie a pôsobí to veľmi ťarbavo bez ohľadu na nastavenia. Čiastočne asi aj kvôli nie práve najlepším a najpresnejším hitboxom. Navyše som tu narazil aj na úplne katastrofálny bug, kedy si postava myslela, že sa stále kĺže, čo veľmi deformovalo pohyb a prakticky som nedokázal vyjsť hore po schodoch. Nedialo sa to často, no aj tie dva výskyty boli dosť na to, aby som od zlosti vypol konzolu.

A pritom by ste sa tak radi nechali unášať čarom City of Brass. Hra vyzerá veľmi pekne. Hra veľmi pekne aj znie a ten jej exotický svet je niečo, o čom by ste sa radi dozvedeli aj viac. No žiadna taká možnosť tu nie je. A aj zábava je diskutabilná, keďže z veľkej časti závisí na tom, čo vám hra vygeneruje. Musím však pochváliť široké možnosti dokonale si prispôsobiť zážitok vďaka sérii požehnaní a prekliatí, ktoré si môžete ľubovoľne kombinovať a hru si zjednodušiť, či naopak spraviť z nej väčšiu výzvu. Dokážete si tu tak ušiť prakticky hrateľnosť na mieru. Bohužiaľ, ani to nenapraví pachuť z niektorých herných prvkov, či už je to nepodarené ovládanie, repetitívnosť, nudné súboje, bugy a iné neduhy. Ešte aj finálny súboj je sklamaním a hra ponúka jeden z najmenej zaujímavých záverov v poslednej dobe. Možno neskôr, v zľave a po opravách to bude fajn, zatiaľ len pre hardcore fanúšikov žánru, ktorým sa o Isaacovi už aj sníva a chceli by niečo nové, ale v parádnej grafike a FPS štýle.