Tour de France 2018 je jedinou konzolovou hrou svojho druhu (keďže sesterský Pro Cycling Manager 2018 je titul vychádzajúci len na PC) a teda, bez ohľadu na mimoriadne dôležitú licenciu, je skutočne prakticky jediným simulátorom cestnej cyklistiky. Čiže nemá konkurenciu, niet ju veľmi s čím porovnať a hlavne sa od nej nedá preskočiť k nejakej inej podobne významnej videohre, ak človeku práve Tour de France nevyhovuje.

Nemožnosť vybrať si je pri Tour de France nie dvoj, ale trojsečná zbraň. Na jednej strane je mrzuté, že hra je jedinou voľbou, ak si niekto chce na konzolách zahrať „skutočné“ videoherné cyklistické preteky, na druhej je azda ešte mrzutejšie, že pri hre nakoniec skončia aj tí fanúšikovia Tour de France, čo síce reálne preteky sledujú, fandia im a majú ich radi, ale inak videohrám príliš neholdujú a na tretej, po hre môžu siahnuť aj hráči, čo majú radi menej tradičné hry, ale zase sa absolútne neorientujú vo svete cestnej cyklistiky. Akože Sagana zvládnu, evidujú ho, ako azda každý v týchto končinách, ale vôbec netušia, čo je ten zelený dres zač. A dúhový a žltý a tak ďalej.

Tour de France 2018 je teda hra, ktorá akoby mala slúžiť trom pánom. Hráčom, čo sú zároveň fanúšikmi reálnej Tour de France, čo je asi najpočetnejšia skupina, fanúšikom Tour de France, ktorí si „starú dámu“ chcú zahrať, aby sa dostali ešte bližšie, a hráčom, čo ich síce skutočná tour obchádza, ale majú radi inakšie, náročnejšie, špecifickejšie, menej konvenčné videohry.

A pokiaľ si prvá a tretia skupina naozaj môžu prísť na svoje, keďže Tour de France je výborná cyklistická hra, druhá skupina sa môže ocitnúť v pozícii, že má síce doma oficiálnu videohru svojho obľúbeného športu a svojich obľúbených pretekov, ale príliš si ju neužije, ak jej nebude venovať naozaj dostatok času. Lebo Tour de France je hra, ku ktorej sa nedá sadnúť si len tak na pol hodinku a okamžite sa pri nej vyblázniť v nejakom príležitostnom arkádovom móde určenom čo najširším masám.

Úvodná obrazovka ponúka presne ako vlani desať volieb. Prvou je Race (vlani Tour), druhou rovnako ako vlani Pro Team, treťou Pro Leader, teda nový mód nekorešpondujúci s vlaňajším My Tour, a sedem ďalších volieb úvodnej obrazovky. Training, Challenge, Editor, Options, Manual, Credits a What´s New? zostáva bez formálnej zmeny.

A presne ako vlani, aj tento rok má naozaj zmysel začať pri tréningu, teda pri výuke, ktorá celkom novým hráčom predstaví základné mechanizmy. Na elementárnej úrovni sú mimoriadne jednoduché až primitívne, treba sa sústrediť prakticky na jedinú vec – na optimálne držanie tlačidla „pedálovania“, aby si pretekár, za ktorého hráte, udržiaval konštantný rytmus šliapania do pedálov, ktorý ho udrží v pelotóne a zároveň vyčerpáva tak akurát. Krátkodobo sa môže tlačidlo stlačiť intenzívnejšie, frekvencia sa zvýši, alebo slabšie, pri „závese“ za iného člena pelotónu, nie nevyhnutne tímového kolegu. Pričom absolútne ťažiskovým prvkom hry je taktické rozloženie síl na celú etapu – neustále teda treba sledovať ukazovateľ vyčerpania. Ďalšie tlačidlá slúžia na ovládanie krátkodobejších činností – zmena polohy, šprint, jazda v závese, ovládanie smeru a v ich zvládnutí spočíva základné čaro hrateľnosti Tour de France. Cyklistika je totiž predovšetkým taktika a toto séria Tour de France ukazuje veľmi presvedčivo už niekoľko rokov.

Je to vlastne ťažko uveriteľná vec, ale Tour de France je neuveriteľne návyková záležitosť, ktorá povyšuje stereotyp na základný prvok budovania napätia v hre. Atmosféra pretekov totiž dokáže hráča strhnúť natoľko, že si jednoducho výdrž neustráži, príliš skoro minie pomocné gély, ktoré si cyklista vezie zo sebou a môže ich použiť na krátkodobé zvýšenie výkonu, ale keď sa minú, ostane napospas svojim schopnostiam, a tak skončí hlboko v poli porazených, alebo kvôli vyčerpaniu jednoducho nepríde do cieľa v časovom limite.

A to je ďalšia namotávka. Tour de France je neuveriteľne dlhá hra v tom zmysle, že jedna videoherná etapa trvá takmer toľko reálneho času, ako etapa skutočná. V priebehu etáp sa, samozrejme, dá posúvať čas dopredu, ale keďže hráč v tých pasážach nemá svojho pretekára pod kontrolou, nie je to najšťastnejšie riešenie, ako si hru „skrátiť“.

Tour de France 2018 je titul postavený na mimoriadne silnom koncepte a, žiaľ, toto je i veľký neduh. Na herných mechanizmoch Tour de France totiž niet veľmi čo meniť, dajú sa optimalizovať a presne to sa aj rok od roka pri vydaní novej hry deje, avšak dramatické zmeny sa očakávať nedajú. A vývojári akoby si toho boli vedomí, a tak sa ani príliš nesnažia hru vylepšiť povedzme graficky. Teda je to pekné, pastva pre oči, ale mohlo by to byť krajšie. Podobne je to s hrou viacerých hráčov, ktorú TDF podporuje, vynikajúce je napríklad kooperatívne hranie, ale aj to už sme v minulých ročníkoch Tour de France videli. Najvýraznejšou novinkou aktuálneho ročníka je mód Team Leader, kariérny mód, ktorý hráčovi umožňuje vytvoriť si vlastného pretekára a hrať za neho.

Tour de France je v istom zmysle absurdný „simulátor“ najslávnejších cyklistických pretekov. Už tradične sa neobmedzuje len na ne a umožňuje hráčom zahrať si aj iné preteky, ťažisko však zostáva na titulných pretekoch. Ale späť k tej absurdnosti. Je v podstate možno až trochu zvrátené predstierať, že držanie jedného tlačidla znamená činnosť podobnú bicyklovaniu, podobnosť tu totiž nie je žiadna. Držanie tlačidla nie je a nemôže byť pedálovanie. Už keby ho bolo len treba rytmicky stláčať, nie držať, bolo by to azda príbuznejšie, napriek tomu ale platí, že Tour de France dokáže hráča namotať a zaháčkovať ako máloktorá iná hra. Nedeje sa to pravidelne, ba dokonca, pripúšťam, možno je to celkom zriedkavé, avšak ak sa to stane, Tour de France sa môže stať videoherným zážitkom, o ktorom sa nedá hovoriť inak ako v superlatívoch, hoci je mi jasné, že niekoho iného by Tour de France mohla až zúfalo nudiť. 

V hre sa v konečnom dôsledku naozaj len drží jedno tlačidlo, páčkou mierne pohybuje doprava a doľava a občas sa stlačí čosi ďalšie, aby si na svoje prišli aj iné prsty. A predsa je to v istom zmysle geniálny koncept, ktorý mení nudu na neuveriteľné napätie. A tie finálové špurty, bože, normálne ma bolia nohy, hoci pri tom len hodiny a hodiny, desiatky hodín a za tie roky asi aj stovky posedávam a hýbem tak maximálne štyrmi prstami. A to ma skutočná Tour de France v televízore vôbec, ale naozaj vôbec a ani trochu nebaví, nudím sa vlastne aj pri zostrihoch večer v správach. 

Takže tak, v mainstreame asi Tour de France nemá príliš veľký potenciál, napriek mimoriadne silnej značke. Avšak ako hra, ktorú si hráč sám vyberie, lebo ho akosi láka a priťahuje, ponúka videohrený zážitok, čo sa nedá opísať, to sa musí iba zažiť. Nevraví sa také čosi aj o skutočnej Tour?