Existujú koncepty, pri ktorých si poviete, aké by to bolo skvelé, keby sa z určeného priestoru dostali do reálneho sveta. Alebo naopak. Napríklad niekto by skopíroval skutočné mapy a nechal by vás v nich jazdiť (snaží sa o to napríklad Forza Horizon alebo kedysi Test Drive). Alebo čo tak poriadnu historickú sondu podľa skutočných reálií s encyklopedickými možnosťami (discovery mód v AC: Origins je tu svetlý exemplár)? A keď zvolíte ešte bláznivejšie predstavy? Čo tak z bežnej stolovej hry urobiť čosi skutočné?

Autori Pool Panic zobrali koncept biliardu a rozšírili ho tak, že nehráte na jednom stole, ale v civilnom svete. Napríklad v lese, na stavbe, domovej oblasti atď. Znie to šialene, ale má to obrovský potenciál a najmä herný koncept ráta s tým, že ovládate bielu guľu a tágo, ktorým do nej štucháte. Vo vašom okolí sú ďalšie gule a reálne využité prostredia.

Spočiatku je to celkom jednoduché a hra vás naučí len to, ako sa v reálnom svete bežné herné prvky adaptujú. Napríklad, že čierna guľa musí ísť do diery posledná a farebné putujú  pekne pred ňou. A vaša biela guľa by do diery ani padať nemala. Diery sú vytvorené z rozličných prvkov – čierne kruhy sa zobrazujú v lese ako priepasti, inde ako obyčajná čierna diera a najmä ich pozície bývajú rôznorodé. Nerátajte s tým, že celá mapa bude vždy vyzerať ako zväčšený biliardový stôl a diery sú vždy v rohu alebo na boku. Naopak – môžu sa nachádzať hocikde, nemusí byť ich ani šesť a ich hľadanie, respektíve zapamätanie je prvou hlavnou úlohou v leveli. Prídete a zorientujete sa, kam budú gule padať – niekedy môže byť čierna diera iba jedna, inokedy sú dve, ale na úplne nevhodnom mieste a pod.

Ďalšou výzvou sú samostatné gule. Nerátajte s tým, že čakajú na poriadnu ranu a pekne sa odkotúľajú na zvolené miesto alebo priamo do diery. Niektoré sú pasívne a stačí im dobrý štuchanec a putujú kam treba. No iné sú lenivé a potrebujete ich odpáliť z tesnej blízkosti alebo s využitím inej gule. Zákerné sa vám vysmievajú a odmietajú náraz – vždy vás preskočia, odskočia, kráčajú preč, robia všetko preto, aby sa neposúvali do diery. Tieto gule musíte väčšinou odťuknúť cez inú, pokojnú guľu, takže sa podobne ako na biliardovom stole začnete pokúšať o rôzne bizarné kúsky a kombinácie – niekedy aj dve gule dodať do diery naraz. Napríklad zelené gule v kempingu sú celkom pokojné, ale radi sa schovávajú, napríklad v stane, takže zopár šťuchancov a keď sú vonku, vyhrali ste. Najväčší drzáni odmietajú rany a musíte ich niekedy do diery fyzicky dotlačiť po najmenších krôčkoch. Alebo použiť nejakú premyslenú lesť.

V tom smere sú levely prepojené s hrateľnosťou v kontexte, ale aj aktívnych prvkoch. Spomenutý kemping má napríklad pár dobrých nápadov, ako napríklad gule na strome. Pekne si tam hovejú v konároch a až keď sa strom rozkníše, popadajú dole a už ich môžete spracovať dobrými ranami. Ale sú tu aj hladoši, ktorí sa sami neprihlásia, no keď začnete grilovať párky, nalákate ich na dobroty a kým sú 10-15 sekúnd dole, máte unikátnu šancu umiestniť ich do čiernej diery a páliť tágom naplno.

Čím ste v hre ďalej, tým sú prekážky ťažšie, ľsti náročnejšie a výzvy väčšie. Dlho som si nevedel dať rady s bagrom, ktorý zvieral čiernu guľu (esenciálna na finiš levelu). Až napokon som zistil, že bager má aj aktívne prvky a potrebuje 12-15 rán, kým sa rozpadne, potom už čiernu guľu pustí a víťazstvo je na dosah. Prvých dvadsať levelov zvládnete relatívne rýchlo, no potom sa úroveň obťažnosti náramne zvýši a takmer každý druhý level predstavuje solídne náročné puzzle.

Hra rozdelená do tematických svetov pekne využíva svetovú mapu, kde ukazovateľ jasne napovedá hráčovi, koľko levelov zdolal v danej tematike a koľko ich ešte ostáva. A nič vás nenapajedí viac ako posledný zostávajúci level, ktorý nie a nie nájsť. Lenže aj to je súčasť hravého Pool Panic a prístupu ku hráčovi – nechce všetko naservírovať automaticky - ani riešenia levelov, ani ich hľadanie. To, že vám padne vhod ako sa počet absolvovaných levelov zvyšuje, to je jasné.

Pool Panic štartuje zvláštnym spôsobom, keď absolvujete prvý level-dva a pod povrchom zvýši akási štruktúra a svieti tam nejaké číslo. Vtedy zistíte, že tam tróni počet levelov, ktoré treba ešte zdolať takým spôsobom, že z majáku na svetovej mape (zobrazuje level) sa po úspešnom zdolaní do štruktúry posiela signál a vďaka tomu sa zvyšuje. Vašou úlohou je makať na tom, aby vyšla zo zeme.

Komu by bolo málo, ten zistí, že nemusí prejsť hru tak, že zdolá každý level, pošle signál, nájde všetky úrovne, zmastí ich a voilá, chcem vidieť záverečné titulky. Levely majú totiž kritériá, ktoré sa nenápadne zobrazujú v ľavom hornom rohu – a každý level si pýta aj repete, kým ich nesplníte. Napríklad aby nepadla biela guľa nikdy do diery! Alebo počet ťahov, na ktoré treba prejsť level (to je asi inšpirácia z golfu, kde sa hrá na par). Máte tu aj stanovený počet gúľ, čo by mali padnúť do dier (no niektoré levely sa dajú absolvovať aj s nižším počtom – toto kritérium sa dá pritom jasne sledovať na pravej strane obrazovky, kde sú gule zobrazené). A napokon ten najväčší kaliber výzvy: zdolať level na čas – toto sa už dostávame do hraníc miernej utópie, pri ťažších leveloch chcete rozmlátiť ovládač z neprispôsobivých gúľ, čo odmietajú akýkoľvek váš trik dostať ich do pohybu. Reálna rada pre všetkých: na čas sa vykašlite, na počty ťahov neskôr tiež a zaoberajte sa najmä počtom gúľ, to je aj realistický cieľ.

Recenzovaná verzia na Switch vyzerá dobre, jemne štylizovaná grafika sa dá zvládnuť, na displeji sa ukáže všetko potrebné. Kľúčové je v tomto smere ovládanie, na ktoré si treba trošku zvykať, najmä na systém mierenia bielej gule a správne nasmerovanie tága (občas totiž mierite o 180 stupňov inak ako chcete). Osvojiť si treba aj silu úderu. Samotný smer a prácu s uhlom gúľ sa učíte rýchlo a indikácia sa výborne ukazuje – ak máte z reálneho biliardu aj dobrý odhad v oku, ste pripravení.

Pool Panic má skvelý námet, jeho pretavenie do hernej verzie biliardu v reálnom svete má veľký potenciál a spočiatku ho napĺňa. No v momentoch, keď sa chce začať rýpať v trpezlivosti hráča a nasadí ťažšie zvládnuteľné puzzle, bude strácať entuziazmus nejeden záujemca. Fantázia autorov bude kompenzovaná čoraz nižším percentom úspešnosti a mnohí hráči neprídu ani do polovice. Zatiaľ čo úvod s hrou ma úplne nenadchol, potom prišla fáza vychutnávania si každého levelu (má ideálnu dĺžku – dáte si jednu-dve partie na dobrú noc či ráno), no koniec recenzovania sa nesie v rovine kritiky aj ťažších chvíľ. Lebo autori možno prepásli príležitosť sprístupniť hru oveľa väčšiemu publiku a nielen tým, čo si idú raz za čas do krčmy či klubu zahrať.