Kedysi tu s nami boli na každom kroku. Mesiac čo mesiac sme dostávali ďalšiu dávku real-time besnenia, v ktorom stratégia občas okato ustúpila do pozadia pred akčnou hrateľnosťou. Je to už viac než dvadsať rokov. Ale akoby to bolo včera: preháňali sme jednotky v Dark Reign, Earth 2140, Dark Colony, KKND, War Wind, 7th Legion - a úmyselne je to výber tých menej známych. I tak ich je neúrekom. Lenže potom tu boli RTS aj z fantasy prostredia, v ktorom temnú budúcnosť vystriedalo čarovné okúzlenie rozprávkovosťou. Warcraft 2 a aby bolo vymaľované poriadne, Age of Empires poznajú všetci a možno i Rise of Nations, Empire Earth a dosť už, rozmaže sa mi očná linka...

Loria je návrat do minulosti so všetkým, čo k tomu patrí. Môžete sa čudovať, milovať to i nenávidieť, ale to je tak všetko, čo sa s tým dá robiť. Buď tento fakt akceptujete a poľahky sa ponoríte do nostalgicky zabudnutých vôd klikfestov alebo… alebo sa stratíte a na Lorii nenecháte ani nitku suchú. Vyhnúť sa prešľapovaniu z nohy na nohu je náročné, ale treba predsa nabrať odvahu a spraviť to. Loria je izometrická real-time stratégia a (s)prostá kopírka druhého Warcraftu. Dokonca sa vám možno bude zdať, že niektoré jednotky, budovy alebo textúry sú okopírované z kultového predchodcu. Nie je to tak, inšpirácia je však zrejmá. A znovu - buď to prijmete, alebo spustíte (možno tak trochu neadekvátnu) kritiku na vývojársky tím.

Teda tím - za hrou stojí takmer výhradne jeden človek, a to dokonca Slovák. Prižmúriť oko a zabrnkať si na národnú strunu by však bolo trochu nefér. Voči vám i samotnému autorovi. Loria sa na nič nehrá, jej príbeh je prostučký a vlastne už po pár vetách viete, koľká bije. Až vám z toho otrepaného klišé, kedy musíte dať nepriateľskej rase po ústach, nabiehajú vyrážky. Je v podstate jedno, či sa nachádzate na tejto strane mapy alebo na tej druhej. Musíte všetkých zničiť. V strategickej časti to znamená, že si vybudujete základňu, staráte sa o suroviny (zlato ťažíte vo vyčerpateľných doloch, drevo z lesov), staviate nové budovy, verbujete do svojej armády jednotky (rytier máva mečom, lukostrelec šípom, tamto niekto používa mágiu a nechýba ani balista a lietajúce potvorky) a potom sú tu vežičky a hrdinovia. Inak je príbeh o boji ľudí proti hordám diabolského chaosu. Bolo vám to treba?

Keď prežijete prvý nepriateľský nápor, hor sa pozdraviť susedov, takže to všetko označíte. Prekliaty limit na jednotky, no aspoň funguje na dvojklik výber všetkých jednotiek rovnakého typu a tvorba skupín - len škoda, že nie je vizuálne znázornené, koho máme pod ktorou klávesovou skratkou. Motá sa to kade-tade, niektoré jednotky sú rýchlejšie a just tie, čo málo vydržia, takže ustriehnuť to je umenie. Občas sa zaseknú alebo idú trasou, ktorá je síce dlhšia a trvá menej, no ide cez nepriateľské územie. A podobné chuťovky, ktoré nás iritovali i fascinovali pred mnohými rokmi. Ono zostaviť armádu nie je nič náročné, skrátka si to naklikáte, počkáte a ak vydržíte pravidelné návštevy nepriateľsky naladených orkov, goblinov a podobných kamarátov, môžete o to všetko prísť už behom nesledujúcich pár minút. Označiť, presunúť, zaútočiť, opakovať. Pretože treba mať vyváženú armádu, voliť prezieravo ciele a podobné dobre mienené rady, ktoré vám v tom chaose budú na dve veci. Pre dobro veci: ak jednotkám prikážete, aby došli na vybrané miesto, nezoradia sa tupo za sebou, ale na mieste sa preskupia tak, aby kontaktní bojovníci boli vpredu, mágovia vzadu a podobne.

Presne tak. Klasická RTS, ktorú dnes však len tak na zemi nenájdete. Aj preto jej možno také typické problémy pre tento už takmer mŕtvy žáner odpustíme. Dobre, je tu stále druhý StarCraft. Ale tam nemôžete robotníkom rozkázať, aby tamten rúbal drevo, ten išiel postaviť vežu, henten opravil dom. Skrátka fantasy. A už to ide, znovu ste v nostalgickej nirváne. Pritom to je niekedy fakt bordel a náročnosť je nastavená až nepríjemne vysoko. Musíte jednať správne a rýchlo, navyše nepriateľ nie je vždy tupé poleno, hoci niekedy posiela svoje jednotky na istú smrť, inokedy vie ustupovať, útočiť z viacerých strán naraz, efektívne sa brániť, spolieha sa na všetky druhy jednotiek, formuje svoju obranu aj dobre umiestnenými vežami a podobne. Ale ono vlastne stačí, ak na vás tlačí. Ešte sa to aj rýmuje.

Plusom je, že ak nepriateľ padne, úspešný panák získa skúsenosti a ak ich má dosť, poskočí o úroveň vyššie a dáva silnejšie rany. Taktiež sa tu motajú hrdinovia: taký panák má energie omnoho viac, levelovaním mu zvyšujete jednu zo štyroch vlastností (kto ich uhádne, má u mňa medovník) a vylepšíte jednu z viacerých schopností, ako poriadny švih mečom, magická podpora, pasívne bonusy a podobné chuťovky. Misky váh sa priklonia na vašu stranu vtedy, ak ich budete efektívne využívať, podporovať ostatné jednotky a nenecháte ich len v zálohe. Ak padnú, je možné ich oživiť. Vždy je navyše lepšie vytiahnuť do boja so skúsenými harcovníkmi, ktorí zvládnu aj presilu. Okrem toho sa raz za čas objavia aj pasáže v štýle Diabla. Nie, nie sú extrémne zábavné a hoci majú hrdinovia inventár, je to skôr na škodu veci - podobne ako pred rokmi, i teraz sú tieto pasáže skôr prstom pichnutým hlboko v... krku.

V čom je teda problém? Hrateľnosť ako spred 20 rokov sme si už prebrali na začiatku. Musíte to všetko brať ako formu zábavy a ak pristúpite na tieto pravidlá hry, stále tu ostane nepríjemná pachuť. Počítač podvádza (túto výhovorku sa nedá nemilovať, no proti tej kremíkovej beštii niekedy nemáte šancu), kliká ako besný a lepšie zvláda ten chaos. Aj to berieme, no náročnosť je možno prestrelená trochu viac, než by mala byť. Azda aj z dôvodu, že nás čaká len 8 úrovní za stranu tých dobrých a až potom sa vám odomkne svet zelenej a fialovej krvi s rovnakým počtom misií. Ale vlastne sú to len preskinované jednotky kladných hrdinov. Ono to síce trvá nejakú tú hodinku, kým zvládnete prvú kampaň, ale stále je to málo. Sakramentsky málo aj z dôvodu, že mapy vlastne nie sú ničím extra zaujímavé, vlastne taký slabý priemer a už i to veselo brnkáme nie na jednu strunu. Málo máp, pomerne málo jednotiek, budov a ich vylepšení.

Isteže, je tu skirmish s piatimi mapami, nedávnym patchom (verzia 1.1.1) bol uvoľnený editor máp, takže sa dá niečo vytvoriť aj cez Workshop. Zopár máp uzrelo svetlo sveta, no je ich príšerne málo a zväčša sú… skrátka žiadne zázraky, ktoré by si zaslúžili dlhšiu zmienku, než táto veta. Technické spracovanie vzhľadom na obmedzené zdroje vývojárov nebudeme kritizovať, účel to plní a jedine toho zasekávania a motania sa jednotiek mohlo byť menej a prostredie pestrejšie a bohatšie na objekty. Ale to nebol ani Warcraft 2. Ono to je celé také dobové, vrátane patetického dabingu.

Ranou pod pás je absencia multiplayeru. Vzhľadom na slabučkú kampaň to bolí dvojnásobne. Podpora viacerých hráčov podľa slov vývojára možno časom príde, bude záležať od ohlasov hráčov a predaných kusov. Nedá sa nesúhlasiť, lepšie než sa trápiť dlhšie a napokon to možno zabaliť s nevybalansovaným blenom, no multiplayer k RTS jednoducho patrí. Ten, kto zažil rodinné zápolenie po nedeľnom obede či kamarátske ťaženia na strednej či výške, vie koľká bije. A chýba to. Ohromná škoda a nevyužitý potenciál ešte možno bude napravený, avšak aktuálny stav je, žiaľ, obsahovo pomerne žalostný. Napriek tomu vidieť svetielko nádeje, keďže hra sa neustále upravuje, naposledy pribudla napríklad možnosť využívania služieb obchodníka vo voľnej hre či nastavenie rýchlosti.

Loria je kopírka druhého Warcraftu. Dobre, tam automaticky mágovia nekúzlili. Tu nemusíte klikať na ikony a nelevelovalo vám tam nič, no berte to ako nutnú podmienku, aby sa vám Loria mohla zapáčiť. Mierne prehnaná cena kazí inak príjemné nostalgické spomínanie a trochu prepísknutá náročnosť môže odradiť zvedavých nováčikov. Ale čert to ber, ak nájdete Loriu v zľave, obsahovo narastie, určite sa na ňu pozrite. Závan fantasy RTS z druhej polovice 90.rokov je príjemným vetríkom, ktorý dokáže byť niekedy zatuchnutý, ale aj osviežujúci zároveň.