Pútavo prerozprávať príbeh nie je vôbec jednoduché. Môžete mať v talóne akúkoľvek zaujímavú zápletku, ak ju však nedokážete náležite predať okoliu, všetka snaha vyprchá do stratena. Práve v komorných, avšak silných situáciách plných emócií má nezávislá komunita obrovskú príležitosť ukázať svoju inú, komerciou neskazenú tvár. Lucid Dream je ďalším projektom s posolstvom, ktoré cestou tak trochu vyšumelo do stratena.

Zbytočný balast už pochoval nejednu dobrú myšlienku. A darmo sa pokúšate zaujať dokonalými odkazmi na tragický osud jednotlivca v arogantnej spoločnosti, kde to najpodstatnejšie je usmiať sa a myslieť pozitívne, pretože minulosť už nezmeníte. Dej, nech je odetý do akejkoľvek fantastiky, musí mať v sebe čaro prirodzenej príťažlivosti. Vezmite si napríklad produkciu Wadjet Eye Games (naposledy Unavowed) - dokážu vytvoriť svety vymykajúce sa realite, ale napriek tomu sú uveriteľné a do niekoľkých minút vás má hra omotaných okolo prsta. Vysoko rúbe aj Daedalical hoci mu State of Mind príliš nevyšiel. Vývojári z Dali Games sa s Lucid Dream mohli pokúsiť o niečo podobné. Ale zahltili nás zbytočne nafukovanou zápletkou, ktorá napokon len mätie pridávaním nových a nových absurdných mien postáv, úlohami, kam ešte musíte utekať a hádankami s mimoriadne frustrujúcou hrateľnosťou.

Pritom to začína celkom dobre, teda v rámci možností. Melancholická atmosféra sa na vás nalepí počas prvých minút a nezbavíte sa jej až do úplného záveru, ktorý príde po 5-6 hodinách. Lucy je dievča na vozíku, žije v domácnosti s matkou, ktorá je psychicky úplne na dne. Smrť manžela a dcéra s amnéziou pripútaná doživotne na invalidný vozík boli príliš veľkým sústom. Ak už máte dosť cukríkovo vianočnej nálady s úsmevom na každom kroku, spustite si Lucid Dream. Beznádej, depresia, melanchólia - a to všetko v temných farbách, ktoré nerozjasní ani zapnuté svetlo v útulnej izbičke Lucy.

Áno, život je občas riadne na figu a Lucy preto uteká do svojich snov, aby našla liek na smútok svojej matky a priniesla späť ocka. Matka upadá do ešte väčšej depresie pri vychádzkach na cintorín za svojím mužom a pri momentoch, kedy Lucy opúšťa svoje ľudské telo a stáva sa z nej nereagujúca, chradnúca schránka. Námet je teda celkom fajn. Lucy, v surrealistických svetoch nepotrebuje vozík, preháňa sa bizarnými prostrediami, behá od jednej podivnej kreatúry k druhej, a to všetko aby bolo znovu dobre. Návraty do normálneho sveta sú omnoho trpkejšie, než by sa zdalo.

Napriek tomu, že to má Lucid Dream rozohrané výborne, príbehovo padá tvrdo na ústa. Na niekoľko úrovní rozdelené putovanie strieda prostredia príliš rýchlo, pričom sú rozlohou skromné. A zaujímavé, to áno, každé má niečo do seba. No napokon je vaším cieľom len vyriešiť zopár puzzle, prísť na koniec, kliknúť na postavu, ktorej meno si neviete zapamätať (muž s konármi ako parohami, hlava sochy… a priraďte si k nim mená, ako Metatron, Ironmancer a podobne) a každá z nich vás posiela ďalej. A ďalej. A ďalej, pretože tam, milá Lucy, nájdeš už určite liek na smútok svojej matky, ale zapredaj mi dušu, naivne sa vrhaj do stále šialenejších a fantazmagorickejších snov. Nemusí to dávať logiku, v Lucid Dream je to aj to posledné, čo by ste tu hľadali, avšak aj rozprávanie sa následne mení na nesúvislé bľabotanie plné prázdnych fráz. O čomkoľvek, no zaručene vás to nebude zaujímať.

Aspoň to teda bude dobre vyzerať, tých zopár dialógov a bizarných postavičiek človek lačný po trochu inej hre pretrpí. Lenže Lucid Dream ako 2D adventúra mierne zakopáva aj po stránke hrateľnosti. Hádanky sú buď pomerne jednoduché, doklikáte sa k nim už len preto, že predmetov v inventári máte vždy len zopár a aktívnych miest nie je príliš mnoho. Alebo sú to „logické” rébusy, často však postavené na náhodnom skúšaní. To, že polohu krídel sovy máte zobrazenú na začiatku v miniatúrnej podobe na stĺpe na začiatku úrovne a nevenujete jej pozornosť, aby ste o niekoľko obrazoviek ďalej škriabuc sa na hlave premýšľali, čo tu, preboha, máte robiť, je adventúrna klasika a beriem to všetkými desiatimi.

Ale nájdenie kombinácie aktivovania ôsmich nášľapných kameňov v správnom poradí už prebieha systémom pokus-omyl. Je to zábava - možno tak prvýkrát. Alebo orgie s portálmi, ktoré sa vám otvárajú po rôznych kombináciách prepnutia konkrétnej páky. Na výber je osem portálov vo dvojici na jednej plošine a už to ide. Skúšate, skúšate, skúšate. A prídete na to. Len výsledkom trápenia sa nie je radosť zo zvládnutia problému, ale vydýchnutie si, že máte konečne tú koninu z krku. Pôvodné nadšenie upadá, avšak vždy sa naštartuje presunutím sa do nového prostredia, ktoré dokáže znovu vyvolať záujem. Minimálne na pár minút, kým znovu nespadnete do rovnakého balastu frustrujúcej nudy. Často trvá dlhšie zistiť, čo od vás vlastne hra chce, než samotné vyriešenie úlohy. S výnimkou otrepaných hlavolamov, ktoré sú aj kvôli ovládaniu spracované nemotorne.

Vystačíte si s myšou, kurzor sa aktívne mení a ak sa zamotáte, dostanete podľa vybranej obťažnosti na samom začiatku hrania aj nápovedu, respektíve návrh riešenia. Čiastočne nerozumné rozhodnutie limitovania pomoci pre hráča na samotnom začiatku sa týka aj aktívnych predmetov. Nejde pritom o nutnú podmienku používania rád, ale len možnosť. Pri hraní už tradične nie je problém prehliadnuť niekoľko malých predmetov. Ešteže sa blúdenie obmedzuje len na niekoľko obrazoviek. Point & click systém však nefunguje úplne presne a občas je náročnejšie trafiť kurzorom na konkrétne miesto alebo aby postava išla tam, kam chcete a svojím telom nezavadzala. Niektoré aktívne zóny sú mierne nepresné, ale to všetko spraví prechádzanie kurzorom po celej obrazovke.

Technické spracovanie má svojský štýl a k bizarnému rozprávaniu sa vynikajúco hodí. Nemusíte šomrať ani na pixel-art, všetko je detailne nakreslené, len často neživé. Horšie sú na tom animácie pohybov v minimalistickej forme. Lucid Dream neobsahuje žiadny dabing, všetky rozhovory sa odohrávajú výhradne v textovej forme. O to viac sa o atmosféru stará hudobná vložka budujúca pochmúrnu atmosféru. Jednoduché melódie sa dokážu vryť pod kožu a už len ústredný motív s klavírom je dostatočne chytľavý. Výber hlavnej hrdinky ako dieťaťa - navyše na vozíku, po nepríjemnej udalosti v rodine a následnými výletmi do svetov plných bizarnej fantázie (a nezabudnite, drogy sú zlé), je spoločne s hudobnými motívmi presne tým, čo vás pri hraní drží.

Ale inak je Lucid Dream obyčajnou 2D point & click adventúrou, ktorá prezentuje trochu strašidelný, trochu šialený, ale, žiaľ, často zbytočne sa utápajúci príbeh v snahe ohúriť. A výsledkom je pravý opak. V zľave je Lucid Dream kúskom, na ktorý sa oplatí zamerať pozornosť, no nemožno od neho čakať nič viac než zábavu na jedno-dve popoludnia. O pár týždňov si na príbeh dievčatka, ktoré chce pomôcť svojej matke z depresie, ani nespomeniete. Nepomôže ani morálne ponaučenie - vyústenie toho, že možno ani samotní vývojári netušili, čo chcú vlastne touto šialenosťou povedať a záver nezvládli. Aj ja mám jedno pre nich: menej je niekedy viac.