Herný dizajnér Éric Chahi sa rád hra na boha. Niežeby som mu v tom chcel brániť, to vôbec nie. Je to len zjavne fakt o tejto francúzskej hernej legende. Na druhej strane na to má plné právo a keď už nie na boha, tak aspoň na nejakého menšieho bôžika by sa hrať pokojne mohol už len kvôli tomu, aké parádne hry nám kedysi priniesol. Má toho na konte síce viac, no stačí menovať dve hry – Another World a Heart of Darkness. Po nich si dal na nejakú dobu pauzu a vrátil sa už s tým hraním na boha v titule From Dust od Ubisoftu z roku 2011. Nasledovala ďalšia pauza a teraz je späť s novou hrou.

Jeho hry sú unikátne, nápadité a nedajú sa interpretovať len v jednej rovine. Novinka Paper Beast na tom nie je inak. Je tu síce čiastočne spoločná téma s hraním sa na boha ako vo From Dust, no Paper Beast si razí cestu herným svetom. Už len tým, že oproti predchádzajúcim pomerne konvenčným hrám sa sústredí na stále relatívne niche perifériu – virtuálnu realitu. A aby toho nebolo málo, aj na tomto malom VR trhu sa zameriava exkluzívne len na jednu platformu – PSVR. A tam sa zameriava jednak na alegórie, ale tiež na tému big data, ktorú Chahi uchopil naozaj netradičným spôsobom. Dalo by sa takto pokračovať donekonečna, ako si sám v niche vybral ešte viac okrajové prvky.

Hra a ani recenzia ale nie je o tom. Alebo možno aj hej, lebo sa hneď takto v úvode dozviete, že ak máte zo všetkých hier najradšej Call of Duty a z netradičných tém aj prvkov máte husiu kožu, toto nie je úplne hra pre vás. Vyžíva sa v tom, že necháva hráča tápať, samého objavovať, ale aj interpretovať veci pred ním. Čakáte, že vám hra vysvetlí, čo je to vlastne pred vami a čo s tým máte robiť? Ste na zlej adrese. Neženie vás vpred nejaký ukazovateľ na mape, za ktorým sa naháňate. Ženie vás vpred vaša zvedavosť, lebo chcete vedieť, čo sa skrýva za červeným závesom. A možno nakoniec ani nevadí, ak sa na jednom divnom mieste za jednej divnej situácie pozeráte na záverečné titulky a neviete, o čom to vlastne celé bolo.

Táto hra je o sebe samej, o jej dizajnérovi, no rovnako tiež o vás. Chcete žáner? Dajme tomu, že to je puzzle adventúra z first person perspektívy vo virtuálnej realite, v ktorej sa stanete postavou skúmajúcou podivnú simuláciu. Alebo že by to nebola simulácia? Prípadne by som ju žánrovo možno zaradil aj ako surrealistický simulátor obskurnej fauny a flóry vo svete vytvorenom z papiera a dát. Vyberte si, čo sa vám viac hodí, no ak si tie dve veci spojíte, získate pravdepodobne najlepší obraz o škatuľke, kam hra patrí. K tomu si pripočítajte procedurálne správanie NPC a dokonalý guláš je hotový.

Chutí trochu divne. Ako keď si na podivnom alternatívnom trhu dáte indický vegánsky „guláš“ zo stánku, ktorý smrdí tak trochu ako ten podivný chalan zo strednej, ktorý s malým zeleným sáčkom v ruke chodil cez prestávky fajčiť za roh školy. Teda chutí divne, ale nie zle. Len to musíte vedieť stráviť. Veď už len úplný začiatok hry vás postaví doprostred nejakej „párty“ plnej balónov a konfiet za sprievodu J-ROCK hudby (znalcom žánru sa ospravedlňujem, ja to len odhadujem). No je tu ten červený záves, tak sa chcete pozrieť zaň a zrazu...

...a zrazu ste na nejakej zvláštnej púšti. Pod nohami piesok, nad hlavou mraky tvorené číslami. V pozadí sú nejaké skaly a k vám sa blíži naozaj trochu desivé a poriadne netradičné zviera. Žiadna koža, žiadne svaly, je to len akoby hromada kostí, ktoré sú ale z papiera. O pár chvíľ sa k vám priplazí aj nejaký hmyz, ktorý je zas trošku otravný. Nemáte ani poňatia, čo máte robiť, tak sa pozriete na vaše ruky. V nich máte Dualshock, prípadne dvojicu Move ovládačov (hra podporuje obe možnosti ovládania) a zrazu sa vám rovno pred očami zobrazia tlačidlá a čo robia. Je to príjemná mechanika. Popis tlačidiel vidíte len vtedy, keď si ovládače dáte pred nos.

Dobre teda, už viete, ako sa to asi ovláda, ale čo máte robiť? Nasledujete to zviera a dúfate, že vás niekam zavedie. Stačí len pár krokov (hra neobsahuje plynulý pohyb, ale teleportáciu)a spoznávate ďalšie súčasti papierovej fauny. Tieto by som možno prirovnal k srnkám, alebo niečomu podobnému. Skúmate tieto nové božie stvorenia, pozorujete ich a možno sa s nim snažíte ani veľmi nekomunikovať, keď tu zrazu musíte čeliť nebezpečnej smršti. Hneď prvá nemá tvár vás zachráni, dostávate sa do jaskyne a v nej stretávate ďalšieho papierového živočícha a zisťujete, že je život v tomto podivnom svete naozaj pestrý.

Nie je to len o zvieratách, ale aj o rastlinách. Majú rôzne vlastnosti a schopnosti, ktoré musíte vedieť využiť, aby ste sa dostali ďalej. nie všetko je tu však mierumilovné, keďže tu narazíte aj na predátorov. Pred nimi zas musíte chrániť „papierožravce“. Naučíte sa, ako si tu zasvietiť, ako niečo zmraziť, ako niečo zohriať, ako niečo pripútať a hlavne budete stále niečo nosiť tam a späť. Je tu sedem kapitol, lietate medzi nimi v balóne a hlavne riešite jednu hádanku za druhou, pričom sa vám pred očami odbíja jedna surrealistická scéna za druhou.

To surrealistické je skvelé. Vážne. To hádankové už tak veľmi nie. Hra je nápaditá, krásna, podmanivá, no zároveň svojou náplňou pomerne plytká. Potrebujete dostať „srnky“ k stromu, no v ceste vám stoja predátori? Len ich prenesiete. Potrebujete stádo dostať na vrchol, no svah je zo skla, takže sa šmýkajú dole? Posypte ho hlinou. Tie hádanky ani nie sú logické, nepotrápia vás, prakticky od vás vyžadujú len nejakú elementárnu činnosť. Tých naozaj nápaditých úloh tu veľa nie je. Prevláda tu forma nad obsahom a aj keď nemôžem povedať, že by Paper Beast bola z hľadiska hrateľnosti zlou hrou, stále to mohlo byť podstatne lepšie.

Som ale rád, že sa Chahi preniesol cez fázu surrealistického VR tech dema a ide ďalej ako mnohé iné hry, ktoré ponúknu hodinu hrania a koniec. Paper Beast vám v kampani zaberie 4-5 hodín, čo nie je veľa, ale je to nad VR štandard. Okrem príbehu tu však nájdete aj Sandbox režim, do ktorého si odomykáte obsah v priebehu hrania. Stanete sa tu bohom, ktorý formuje svet, osídľuje ho faunov a flórou, prípadne im robí zle a sleduje to všetko. Síce tu oceníte to procedurálne správanie AI, ktorá naozaj parádne reaguje na vzniknuté situácie, no po nejakých dvoch vyskúšaniach sa už k nemu nebudete musieť vrátiť. Akosi v ňom nie je nič okrem sledovania reakcií AI na vami vytvorené podmienky.

Graficky je to veľmi pekné. Je to low-poly a, čo si budeme hovoriť, PSVR nepatrí medzi technicky najdokonalejšie zariadenia, aj trochu dosť zubaté a rozmazané, ale stále veľmi pekné. Nápaditá a veľmi príjemná štylizácia tak prekonáva technologické limity. Jednoducho zhrnuté: hra vyzerá parádne. A ešte lepšie znie. Síce sa spolieha hlavne na ambientné zvuky, ktorými koniec koncov tvorí aj soundtrack, no prináša naozaj skvelé spracovanie priestoru a vášho umiestnenia v ňom. Hra je priamo dizajnovaná na hranie so slúchadlami na ušiach a po zvukovej stránke si ju tak parádne užijete.

Je veľmi veľa vecí, ktoré sa mi na Paper Beast páčia. Tie veci sa však nebudú páčiť dnešnému hráčovi v strednom prúde. Je to kus alternatívneho umenia v galérii, nad ktorým 99% ľudí mávne rukou ako nad škaredou machuľou. Len je škoda, že ten krásny surrealizmus, príjemný vizuál, skvelé audio a dokorán otvorené dvere pre vlastné interpretácie nie sú podporené aj lepšie dotiahnutou hrateľnosťou, ktorá by to celé potiahla ešte vyššie. Nie je to zlé, no zároveň to nie je niečo, čo by ste ešte nevideli. A možno by to ani tak nekričalo, keby kontrast medzi nápaditosťou herného konceptu a obyčajnosťou hrateľnosti nebol taký veľký.