Milovaná séria Crash Bandicoot si prešla naozaj turbulentnou históriou. Prvé tri časti sa právom stali kultom a dodnes majú čo ponúknuť, čo dokázal ich remake, ktorý síce nedopadol dokonale a ak si mám vybrať, stále si radšej zahrám originálnu dvojku a trojku (ktoré stále mám, trojku dokonca vo viacerých kusoch), ale aj remake má svoje kvality a hlavne oživil záujem o značku po niekoľkých ledva priemerných Crash hrách. Tento oživený záujem sa teraz pretavil do novej štvorky, ktorá nadväzuje priamo na pôvodnú trojicu hier a z hľadiska príbehu prináša aj niektoré dejové zvraty, keďže sa tu hojne cestuje časom a dimenziami.

Zároveň, ak to náhodou neviete, za hrou stojí tím Toys for Bob, ktorý má na konte Skylanders hry a podieľal sa tiež na vývoji remake kolekcií Crasha a Spyra. Nie sú tak síce nováčikmi v žánri a ani pri značke, avšak je badať, že im chýbajú skúsenosti na to, aby priniesli niečo, čo by sa naozaj mohlo volať Crash Bandicoot 4. Podobná situácia tu bola už v roku 2001, kedy vyšla hra Crash Bandicoot: The Wrath of Cortex od Traveller's Tales, čo bola vlastne pôvodná štvorka, no tiež za očakávaniami zaostala a nedotiahla sa na originálnu trilógiu. Čo všetko teda na Crash Bandicoot 4: It's About Time vyšlo a nevyšlo?

Je toho veľa na každej strane a povedal by som, že je fajn, že hra ignoruje všetko po pôvodnej trilógii. Dokonca si z toho na jednom mieste aj umne uťahuje. Aj keď príbeh v takýchto hrách nikdy nie je nejaké výnimočne prepracovaný, tak tu sa s ním autori aspoň pekne pohrali. Neobjavili koleso, nepriniesli prakticky nič nové, ale je to fajn. Crash, jeho sestra Coco a maska Aku Aku si nemôžu užiť ani chvíľku pokoja, lebo aj keď sa na konci trojky zbavili Nea Cortexa a ďalších, tí dlho neváhajú a sú schopní dokonca aj zničiť bariéru medzi dimenziami, aby sa dvojici bandikutov pomstili.

Cortex, N. Tropy, N. Gin a ďalší sú späť s novým plánom, ako ovládnuť svet, takže im v tom musíte opäť zabrániť. V tej tradičnej zostave to ale tentoraz nepôjde a zástup svojich spojencov musíte rozšíriť. Narušenie bariéry medzi dimenziami totiž do sveta vypustilo štvoricu kvantových masiek (to je to slovo, ktoré hry a filmy rady používajú, keď nechcú niečo vysvetľovať). Len spojením týchto masiek dokážete všetko zlé zvrátiť, no najskôr ich musíte nájsť a až potom sa dajú spojiť. Dovtedy vás ale čaká veľa utekania, skákania, zbierania wumpa ovocia, trochu bojovania a hlavne si aspoň na pár chvíľ osvojíte špeciálne schopnosti, ktoré vám masky prepožičajú.

Hra sa delí na 10 ostrovov, respektíve 10 svetov, ktoré sú kvantovo spojené a nachádzajú sa nielen v rôznom období, ale aj na rozdielnych miestach. Každý svet predstavuje vlastné prostredie a narazíte tu tak na unikátnych nepriateľov, možno aj nejakého toho bossa a rôzny počet levelov. Táto hra totiž trochu obmieňa štruktúru. Každý svet automaticky nemá bossa a svety nemajú ani rovnaké počty levelov. Niekde je ich menej, inde zase viac. Minimum je 2, maximum zase 6. Celkovo tu ale nájdete viac ako 40 levelov a z pohľadu na obsah je toto pravdepodobne najväčšia Crash hra doteraz, ktorá vám vydrží na desiatky hodín aj mimo hlavnej príbehovej línii.

Jednotlivé svety sú naozaj pestré a detailnejšie ako kedykoľvek predtým. Levely sú totiž tentoraz naozaj bohaté a plné rôznych detailov, až sa v tom niekedy možno trochu stratíte. Skvelým príkladom je level zasadený akoby do New Orleans počas Mardi Gras. Skáčete ponad zaplnené ulice, na oblohe svietia ohňostroje a prekážky sú tvorené bubnami, hudobníkmi a farebnými plameňmi. K tomu patrí aj nezameniteľná festivalová hudba v jazzovom nádychu a dokonalá atmosféra je na svete. Naozaj sa v tom všetko občas stratíte a zbytočne zomriete, ale vyzerá to perfektne. Podobných levelov tu nájdete ešte niekoľko a budete si ich užívať rovnako. Autori tu tak popustili uzdu svojej fantázie a minimálne z vizuálneho hľadiska sa to vyplatilo.

Zároveň je ale pravdou, že vyššie opísaný level je jeden z mála prípadov skutočnej originality v hre. okrem toho tu narazíte na síce bohaté, ale už dobre známe prostredia, ktoré v konečnom dôsledku pôsobia ako nové variácie na už dávno videné. Je tu klasická džungľa, zasnežené levely, toxické kanály a podobne. Od hry, ktorá sa prezentuje ako štvorka takto známej série by som čakal trošku viac kreativity a nie zobrať iba prostredia, ktoré fungovali v minulosti, a dať im nový nádych. Utekáte pred dinosaurom, jazdíte na polárnom medveďovi a podobne. A to bohužiaľ nie je jediná oblasť, kde to sa autori spoľahli na niečo, čo vytvoril už niekto pred nimi.

Poďme ale ešte raz ku svetom, kde sa mi páči dynamika toho, ako sa rozrastajú o nové levely. Hlavnou líniou môžete ísť vpred len priamočiaro, z levelu do levelu – už teda žiaden výber ak kedysi. Ale do herného sveta vám zároveň pribúdajú bonusové levely a to hneď v dvoch podobách. Prvá predstaví vedľajšie časové línie. Občas hráte level a niečo sa v ňom stane, čo si vaša postava síce všimne, no pokračuje ďalej. V tejto alternatívnej línii si zahráte za inú postavu, ktorá práve toto niečo vyvolá a vy sa pozriete na to, ako sa to vlastne stalo. Môže to byť Tawna, ale pokojne aj Dingodile. Druhá podoba sú VHS kazety, ktoré musíte nachádzať v hlavných leveloch a sprístupnia vám extrémne ťažké výzvy dejovo zasadené pred prvú hru.

Tieto výzvy sú pre fajnšmekrov a masochistov v jednom. Ak sa chcete extrémne potrápiť, tu nájdete presne to, čo hľadáte, pritom nie je vôbec ťažké nájsť samotné VHS kazety, takže sa k levelom dopracujete hravo. Alternatívne levely sa domykajú automaticky, keď dosiahnete určité body v príbehu a zahráte si v nich za iné postavy, ktoré navyše majú iné schopnosti, takže to pekne spestruje hrateľnosť. Tawna má hák, ktorým sa pritiahne na vzdialené objekty, Dingodile má výkonný vysávač a vďaka nemu vie aj plachtiť vzduchom, no a Neo Cortex je síce veľmi otravný, ale má svoj blaster, ktorým dokáže nepriateľov zmeniť na plošiny.

Štandardné levely oproti tomu môžete hrať a Crasha alebo Coco, pričom si medzi postavičkami viete vyberať. Líšia sa prakticky len vzhľadom, ich schopnosti sú úplne totožné, takže si môžete vybrať presne postavičku, ktorá je vám viac sympatická. Hraním si navyše odomykáte aj nové skiny (hlavne za 100% plnenie levelov), takže si ďalej postavičky viete aj mierne upravovať. Klasický skin pre Crasha poteší určite mnohých pamätníkov.

Aj tu je však trochu problém v tom, že z hľadiska hrateľnosti nenarazíte na veľa nového. Bossovia? Stojíte proti tým istým, s ktorými ste bojovali už mnohokrát, takže v tejto oblasti veľa originality nenájdete. To isté platí aj pre hrateľnosť, skáčete, točíte sa, plazíte sa, jednoducho klasika, ktorá sa vôbec nezmenila. Teda aspoň nie v drvivej väčšine herných levelov. Nové prvky by ste snáď vedeli spočítať na prstoch rúk a to počítam aj také drobnosti, ako napríklad nový druh debničky. Nie je to pre vás ako hráčov nutne zlé, ale možno by ste ocenili aj viac sviežich nápadov.

Tie sú v hre prakticky takmer úplne obmedzené len na masky a schopnosti, ktoré vám prepožičajú. Aku Aku poznáte – jedna vám umožní prežiť jeden zásah nepriateľa alebo prostredia, dve dva zásahy a tri vám dajú dočasnú nezraniteľnosť. Zaujímavejšie sú ale ďalšie štyri. Jedna vám umožňuje prepínať medzi vecami, ktoré sa nachádzajú v inej dimenzii. Napríklad skáčete medzi plošinami a vhodne si ich musíte prepínať tak, aby sa vám zjavili rovno pod nohami. Druhá vám zas dá väčšiu silu pri točení a tiež dvojskok, ktorý vás dostane poriadne ďaleko. Tretia dokáže dočasne spomaliť čas. No a štvrtá zas mení gravitáciu, tak môžete behať aj po strope. Hra pred vás postupne dáva čoraz náročnejšie situácie, kedy musíte tieto schopnosti využívať. Napríklad behať po lietajúcich pílach počas spomalenia času. No a v závere ich už budete musieť aj kombinovať jednu za druhou.

Bez problémov by som prežil, že autori nepriniesli výraznejšie novinky do jadra hrateľnosti, recyklovali nepriateľov aj bossov a len minimálne rozšírili herné prostredia. Už ale nie som stotožnený so zmenami v dizajne levelov. Tie sú teraz oveľa dlhšie, komplikovanejšie a hlavne náročnejšie. Náročnosť samotná nie je problém. Náročné sú Donkey Kong hry, no vedia tiež perfektne motivovať k postupu hrou. Tu to ak bohužiaľ nie je. Niektoré levely sú vyslovene nudné, iné vás frustrujú tým, že je náročnosť navyšovaná umelo. Napríklad tak, že fixná kamera za postavou pred dôležitým skokom prejde objektom v popredí, takže nevidíte, kam idete. A pre vás to znamená pád a cestu od posledného checkpointu.

Navyše tu náročnosť neraz veľmi kolíše. Niektoré levely prejdete hravo, pri iných začnete hru nenávidieť, lebo nezomierate kvôli vlastným chybám, ale kvôli nezmyslom v level dizajne, kamere, alebo dokonca horšie zvládnutej hĺbke prostredia, ktorá vám veľmi sťažuje orientáciu hlavne pri skokoch. Autori sa to snažia kompenzovať tým, že majú postavy pod nohami žltý krúžok, čím vlastne priznávajú, že túto oblasť hry nezvládli, no tento krúžok sa nedá vždy ideálne vidieť. A navyše sa pi hraní potrebujete sústrediť na iné veci, nie krúžok pod nohami.

Každý chmuľo dokáže spraviť náročné levely, dokonca aj ja, len mi dajte Super Mario Maker 2 a dostatok času. To nie je umenie. Umenie je spraviť zábavné levely a v tejto hre je podľa mňa priveľa príkladov toho, že to jednoducho nevyšlo. Som si istý, že v Toys for Bob je na seba niekto náramne pyšný, že vytvoril level, kde hráči zomrú aj 100x, ale kde je v tom zábava? Je to tu veľmi nevyvážené, dokonca aj niektorých bossov, prejdete s prstom v nose, povedal by som aj, že niektoré VHS levely sú jednoduchšie ako niektoré základné. A to by mal byť endgame obsah. Takáto nevyváženosť nebudí dobrý dojem.