Letná uhorka je niečo, čo hráči už pekných pár rokov nepoznajú. Kedysi to naozaj bolo obdobie troch mesiacov, kedy nič zaujímavé nevyšlo, lebo distribútori v tomto čase na trhu nevideli silu. Doba sa ale mení a aj silné hry môžu vychádzať počas najhorúcejších dní roka. A toto leto bude z hľadiska hier veľmi silné, pričom odštartovalo asi tou najsilnejšou hrou, akou mohlo. Aj keď slovo hra v tomto prípade nie je úplne na mieste. Skôr je to kolekcia, ktorá prináša trojicu hier, desiatky hodín hrania a porciu zábavy, na ktorú niektorí čakali dve dekády.

Zvlášť na Slovensku má vačkovec Crash Bandicoot v srdciach mnohých hráčov špeciálne miesto. Špeciálnejšie než je to inde vo svete. Celá jedna generácia hráčov tu bola totiž odchovaná na jeho preháňaní sa po televíznej obrazovke v rámci súťažnej relácie, kam sa túžil dovolať každý, no len niekomu sa to podarilo. Deň čo deň na nás Crash vyskočil z TV po príchode zo školy. A niektorí rovno po vysielaní zapli konzolou s jednou z trojice hier. Sám si doteraz vybavujem snahu prejsť hru na jeden hlt, lebo priestor na uložené pozície kedysi nebol samozrejmosťou. Ale malo to svoje čaro. Trojku mám dokonca stále v pôvodnej krabicovej edícii a s ďalšími aj digitálne. A prešiel som ju opäť začiatkom tohto roka. A teraz zas.

Tentoraz som už však hru prešiel ako súčasť remastrovanej kolekcie Crash Bandicoot N. Sane Trilogy, ktorú pod Activisionom vytvorili Vicarious Visions (Skylanders) s cieľom zostať verní odkazu Naughty Dog a vytvoriť čo najvernejšiu modernú adaptáciu ich prelomových hier. A museli na to ísť úplne od základov, nemali totiž prístup k pôvodným zdrojákom Crash Bandicoot hier. Nie je tu tak ani riadok pôvodného kódu, nechýba moderná grafika, nanovo nahratá hudba, ba ani nový dabing, na ktorý sa podarilo získať aj niektorých pôvodných hercov, čo ocenia fanúšikovia dve dekády starých skákačiek.

Už úvodná prezentácia trošku vtipne predvádza grafické novoty, ktoré vás tu čakajú. Vicarious Visions sa prezentujú ako stroj. Keď do neho hodíte niečo staré, na druhom konci vyjde niečo nové. Samozrejme, nakoniec z druhej strany vyjde nový Crash, ktorý na hráčov už len ležérne žmurkne. Tým všetkým vás sprevádza známy hlas, ktorý ste kedysi mohli čakať pri tých troch úvodných logách v hre: SCEE, Universal a Naughty Dog. Potom sa pred vami rozprestrie úvodná obrazovka s trojicou rôznorodých prostredí a tiež menu, ktoré vo vás vyvolá dilemu – do ktorej časti sa pustíte najskôr?

Bez ohľadu na vaše rozhodnutie, nech sa teda pustíte do ktorejkoľvek časti hry, môže vás čakať menší šok, ak máte v živej pamäti hranatého hlavného hrdinu a jeho blonďatú sestru. Autori sa s grafikou naozaj veľmi pekne pohrali a nič na pohľad nenasvedčuje  tomu, že by malo ísť o také staré hry. Na nový vzhľad hlavného hrdinu si síce chvíľku budete musieť zvykať (mám dojem, že mu niečo chýba), no spolu s ďalšími postavami vyzerá veľmi dobre. A prostredia sú priam skvelé. Zachovali si pôvodný štýl aj dizajn, opäť hýria farbami, no sú taktiež plné nových detailov a efektov, o ktorých pred 20 rokmi mohli Naughty Dog len snívať. Teraz tak pôsobia ešte živšie a napríklad dážď v stredovekom leveli si budete vyslovene užívať, lebo takto ste Crasha ešte nevideli.

Keď budete ďalej postupovať jednotlivými hrami, budete objavovať čoraz viac nielen z ich vizuálnych krás, ale aj tých zvukových. Hudba pôvodnej trilógie bola vždy chytľavá a keď ste ju už začuli, len ťažko ste ju vedeli dostať z hlavy. Hovorím napríklad o hlavnej znelke z trojky. Podľa hudby ste vedeli identifikovať aj levely. A práve hudba sa nemenila, len upravila. Je nanovo nahratá, takže je kvalitnejšia, ako bolo pôvodné audio. Navyše ponúka trošku upravené aranžmány, no stále znie skvele. K dabingu som sa už vyjadril skôr. Je ale skvelé počuť opäť staré známe hlasy, aj keď už znejú trošku inak. Ako Neo Cortex sa vracia herec Lex Lang, ktorý postave prepožičal hlas v neskorších častiach, čo je trošku škoda. Je síce dobrý, ale Clancy Brown znel lepšie.

Je náročné hodnotiť N.Sane trilógiu ako celok. Aj keď sú všetky 3 hry veľmi podobné a v niektorých aspektoch sú dokonca rovnaké, je medzi nimi aj veľa rozdielov, ktoré ich v závislosti od konkrétnych bodov ťahajú vyššie, či nižšie. Je medzi nimi vidieť poriadny kus roboty, no aj evolúcie, ako sa postupne odstraňovali chyby, vylepšovali herné mechanizmy, pridávali novinky a vylaďovala hrateľnosť do tej podoby, na ktorú všetci spomíname najradšej. Nostalgia však vie byť poriadna potvora a pamäť je zas milosrdná a rada nás nechá zabudnúť na to zlé. A aj keď trilógia ako kolekcia funguje veľmi dobre, keď to rozmeníme na drobné, nájde sa mnoho vecí, kde to škrípe.

Nezačnem od hier, ale z opačného konca. Remastery, remake a podobné nové vydania starších hier nie sú ničím novým. A zvykli sme si pri tých lepších z nich aj na bonusy, ktoré rozšíria zážitok pre nováčikov a potešia pamätníkov. Či už je to možnosť prepnúť sa na pôvodný vizuál, komentár tvorcov, nálož konceptov, oddelený soundtrack, alebo iná podoba služby pre fanúšikov. Aj Crash trilógia by si aspoň niečo z toho zaslúžila, no, bohužiaľ, tu nič také nie je, čo je obrovská škoda.

Zato herného obsahu je to požehnane - trojica hier, každá s desiatkami levelov, s mnohými bossmi, so skrytými úrovňami a aj bonusovými pasážami. Kým to všetko objavíte, strávite s hrou pekných pár týždňov, prípadne mesiacov. A ak to už všetko poznáte naspamäť, môžete sa opäť pokúsiť prekonať samých seba, veď stále je v čom. Hry totiž obsahujú aj časovky, ktoré vám umožňujú prekonávať stanovené latky a posúvať ich vyššie. Po novom sa navyše môžete porovnávať aj s hráčmi zo sveta vďaka online tabuľkám. A za prejdenie levelov v stanovenom čase získate aj gemy, ktoré vám môžu sprístupniť už spomínané skryté úrovne.

Obsahu je teda veľa, problém je, že nie všetok baví rovnako. A ako asi čakáte, najviac problémov je s jednotkou. Všetky tri hry sú tunelové 3D skákačky, kde idete ako na tobogáne s občasnými 2.5D pasážami, na čom nie je nič zlé. No jednotka ako taká nezostarla práve najlepšie. Položila základy, ktoré autori vylepšovali a je to vidieť. Hráte tak moderne vyzerajúcu hru, pri ktorej fakt cítite, že je 20 rokov stará a hodili by sa jej opravy. Autori kolekcie nezasahovali do mechanizmov a ani do kamery a podobných aspektov. To spolu s lietajúcou obťažnosťou a nezábavnými pasážami spôsobuje, že s jednotkou strávite najmenej času.

Prostredia v jednotke nie sú také rôznorodé a variabilné ako pri nasledovníkoch. No čo je najhoršie, samotné hranie nie je až také zábavné a pri hraní to dosť kolíše. Niekde sa bavíte, inokedy si želáte, nech je aktuálny level už na konci. Ani dizajnom úrovne už hra dnes neosloví a často recykluje rovnaké prvky. To isté platí pre bossov, ktorým už z dnešného hľadiska chýbajú nápady, a tak sa nimi chcete len pretĺcť, respektíve prekrúcať a preskákať. Čo sa týka obťažnosti, aj tá dosť kolíše, no hra dokáže poskytnúť slušnú výzvu, takže si na nej pochutia tí, ktorí sa chcú aj poriadne potrápiť. Nepriamo náročnosti pomáha aj často nešťastne umiestnená kamera za Crashom, vďaka ktorej sa horšie vníma hĺbka prostredia, čo na zábave taktiež nepridáva.

Dvojka je už iná káva. Rozširuje príbeh Crasha ako pokusného vačkovca, z ktorého Dr. Neo Cortex spravil svojho úhlavného nepriateľa. Viditeľnejšiu úlohu už má aj Crashova sestra Coco a na scéne je opäť drevená maska Aku Aku (nie, fakt sa nevolá Umbakarna). Hra priniesla koncept kruhových warp roomov, z ktorých idete do ktorejkoľvek misie na aktuálnom poschodí. Ak sa vám teda v jednej nedarí, môžete ísť do ďalšej a prejsť tú. Na každom poschodí nakoniec čelíte bossovi a po jeho porazení idete vyššie. Oproti ostrovom drobná zmena v celkovom koncepte, no hre to takto sadne oveľa viac. Do toho sú navyše namiešané drobné scénky s Cortexom a ďalšími, ktorí k vám hovoria v podobe hologramu a hra tak buduje silnejší príbeh, ktorý síce nie je dôležitý, ale taktiež jej veľmi pristane.

Dvojka je už viditeľne zábavnejšia a stále z veľkej časti veľmi dobre funguje. Lepšie pracuje s kamerou, ktorá má nastavené vhodnejšie uhly. Taktiež prináša zaujímavejšie levely a tiež prostredia, no ešte to nie je úplne ono. Mnoho z nich je ladených buď do ľadového, alebo do zeleného prostredia. Rozhodne sa ale hrá lepšie a aj sa pri nej viac bavíte, taktiež ponúka viac skrytých miest a cestičiek a lepšie motivuje k tomu, aby ste to všetko skúmali a odhaľovali. Nápaditejší sú tiež bossovia a obťažnosť je lepšie vyvážená, čo však neznamená, že by hra mala byť jednoduchšia. Stále vás potrápi, no zároveň motivuje, aby ste ju nevypínali ani vtedy, keď sa vám nedarí.

Naughty Dog sa každou časťou učili a to najlepšie priniesli v trojke. Crash Bandicoot: Warped je najlepším dôvodom, prečo ísť do tejto kolekcie. Hra prišla s najlepšími nápadmi, stále sa hrá veľmi dobre, a dokonca pôsobí sviežo ako úplne čerstvý titul. Pokračuje v príbehu tam, kde skončila dvojka, no tentoraz dvojicu hrdinov pošle na dobrodružstvo naprieč časom. To z herného hľadiska prináša hromadu rôznorodých levelov. Máte tu stredovek, budúcnosť, podmorské levely, Egypt, arabský svet a mnohé ďalšie. Každé prostredie prechádza niekoľkými zmenami v ďalších leveloch. Napríklad v stredoveku tak zažijete 3 levely, každý ďalší je väčší, zaujímavejší a aj náročnejší.

Aj tu to však trošku škrípe. Trojka v rámci svojej veľkej pestrosti ponúka aj levely v dopravných prostriedkoch, ktoré nie sú také zábavné, ako by ste si želali. Našťastie ich nie je veľa a vodný skúter sa ešte dá zniesť, no lietadlá sú len taký priemer (a, našťastie, nikdy dlho netrvajú) a motokáry sú vyslovene otrava. Každý level opäť ponúka časové výzvy, výzvu na vyzbieranie všetkých krabíc a tu a tam nájdete aj skryté diamanty, ku ktorým sa však len tak ľahko nedostanete. Kľúčové ale je, že hra vás opäť neustále drží v kresle motivovaných ísť ďalej a užívať si ju. Je však z celej trojice najjednoduchšia. Už na konci druhého sveta budete mať na krku 50 životov navyše a ak nepoľavíte v zbieraní wumpa ovocia (nie, to v hre naozaj nie sú jablká), životy vám hravo budú ďalej pribúdať.