Tekken 5, Mortal Kombat: Shaolin Monks a teraz novinka v podobe pokračovania Soul Caliburu... vyzerá to tak, že žáner bojoviek mi už naveky prischol, čo ale neznamená, že by som sa sťažoval. Ba naopak – vo dvojici je spomínaný žáner priam drogovou závislosťou a ak ste to už niekedy skúsili, viete o čom hovorím. Vráťme sa ale späť k dnešnej téme. Popri sérii Tekken sa počas raného obdobia terajšej generácie konzol vykryštalizovala ešte jedna bojovka, ktorá narozdiel od hand-to-hand bojov (ktorými sa vyznačovali Tekkenovky) spoliehala na všakovaké sečné, bodné a rezné zbrane, ktorými ste mali možnosť najrôznejšími spôsobmi brutálne naporcovať protivníkov. A práve vďaka prítomnosti zbraní (a nielen vďaka nim) si hra získala dostatočnú hráčsku obľubu, vďaka ktorej sa dočkala pokračovania, na ktoré po dlhých rokoch nadväzuje práve dnešný diel. Je tu len jedna zásadná otázka: Má Soul Calibur 3 vôbec šancu uspieť na tomto poli, ktorému momentálne neohrozene kraľuje už piaty klon Tekkenu?

Odhliadnuc od toho, že Soul Calibur 3 je prvým dielom série, vydaným exkluzívne pre platformu PS2, fanúšikom bojových gamesiek nebude robiť žiaden problém sa v ňom zorientovať. Úvodné menu zaskočí neprítomnosťou značne rozšíreného módu Arcade a tak v prípade chuti na rýchlu hru sa budete musieť preklikať cez viacero položiek až k možnosti Quick Play, ktorá ako tak uspokojí najobľúbenejšou hernou variantou v poslednom Tekkenovi a preto som bol z jej neprítomnosti u tohto titulu poriadne sklamaný. Moje smutné oči ale náhle rozžiarili ostatné singleplayerové módy, ktorých je vcelku neúrekom a tak ich radšej popíšem v ďalších vetách, aby som náhodou nebol pokarhaný za mega obrovské, super konštrukčné, alfa dekadické súvetie :-). Practice je klasickou nutnosťou bojoviek a neobjavím Ameriku keď poviem, že budú to práve jeho arény, v ktorých si nacvičíte potrebné bojové kombinácie a hmaty. Soul Arena je pre zmenu zábavnou verziou obyčajných súbojov, kde nad zlikvidovaním protivníkov budete musieť aj pre zmenu trošku porozmýšľať. No a pre skúsených, bitkami vychovaných hráčov, je pripravený World Competittion mód, ktorý umožní meranie síl s tými najlepšími z najlepších v rade turnajov a líg, pričom v jeho neprospech hrá nemožnosť savovania počas jednotlivých súťaží, ktorá ma v niektorých prípadoch natoľko dožrala, že som si musel dať povinnú niekoľkohodinovú pauzu, lebo inak by sa konal nefalšovaný big fat kill. Základný kameň hry jedného hráča tvoria Tales of Souls spolu s Chronicles of the Sword a tak sa im teraz trošku pozrieme na čepele.

Príbehy duší, ako znie doslovný preklad prvého menovaného, je klasickou variáciou story módu, dobre známeho z Tekkenu a ponúkne vám sériu bitiek s každým dostupným charakterom, okorenenú o nejaké to príbehové pozadie, tu a tam prezentované klasickými japonskými obrázkami a dialógmi. V skratke sa tento mód môže zdať zaujímavým, ale akonáhle ho pár krát otestujete, až tak príťažlivý vám už nebude pripadať. Hlavný podiel na jeho rozpačitosti má predovšetkým počet hrateľných postáv, škriabajúci sa až k dychberúcemu číslu 30, vďaka ktorému je väčšina čiastkových príbehov takmer navlas rovnaká a po zmlátení niekoľkých klasických bojovníkov na vás vybafne v prevažnej väčšine prípadov aj rovnaký záverečný boss. Ďalšou nevýhodou Tales of Souls je systém stretnutí, ktorý sa hrá len na jedno K.O a keďže väčšina súbojov trvá necelú minútu, väčšinu herného času tak budete tráviť nečinným pozeraním sa na loading screen, ktorý ako na potvoru trvá dlhšie, než spomínané bitky.

Azda jediným pádnym argumentom, prečo vôbec tento mód hrať, je kopec zaujímavých odomykateľných bonusov, zahrňujúcich okrem nových hmatov aj viacero bonusových handier na oblečenie a predovšetkým tajných bojovníkov, ktorí rozhodne za tie patálie stoja. Teraz sa ale vráťme k Chronicles of the Sword. Ten totiž predstavuje unikátnu kombináciu Soul Caliburáckych bitiek s nutnosťou plánovania, nie nepodobnou tej, videnej v klasických RTSkách. Pod vašu kontrolu sa dostane sada bojovníkov, ktorými sa pohybujete po bojovej mape a po dosiahnutí nepriateľa či nepriateľskej základne nastáva klasický súboj, kde na základe jeho výsledkov buď požadovaný artikel získate (nový charakter do vašej armády, nová základňa atď.) alebo o vášho hrdinu prídete. Opäť tu ale nastáva nevyužitie potenciálu, predovšetkým vďaka rozpačitej story-line a dlhým loadingom, ktoré budete zažívať až nechutne často a verte mi, že po takej hodinke budete natoľko znechutení, že si to radšej s niekym rozdáte na férovku, než aby ste mali čakať na ďalší boj. V súvislosti s Chornicles of the Sword je spätá jedna zaujímavá novinka, a síce možnosť vytvoriť si svoj unikátny charakter.

Pri prvom pohľade budete z tejto možnosti nadšení, ale verte mi, nie je to až také terno. Síce si môžete vytvoriť bojovníka priam od piky, ale na jeho skonštruovanie budete musieť zvoliť jednu z dostupných šablón, ktoré determinuje jeho škálu použiteľných zbraní a bojových kômb. Po skompletizovaní jeho entity nasleduje testovacie kolo a čuduj sa svete, novo vytvorený hrdina natoľko splýva s davom, že je sto krát lepšie vybrať si z prednastavenej ponuky, ako sa touto možnosťou zapodievať, obzvlášť keď je výsledok iba priemerný. Samotný výber bojovníkov je až neskutočne pestrý a aj keď polovica z nich je v úvode hry zablokovaná, z toľkého množstva si už skutočne vyberie každý. A aby ten zoznam nebol náhodou malý, autori do nového dielu pridali aj trojicu kompletne nových postáv, menovite svalnatého Zasalamela, útlu Tiru a geishu Setsuku, ktorá dokáže protivníkom pripraviť takú zábavu, že na to do smrti nezabudnú. S trochou obáv som v krátkosti otestoval každú postavičku a musím povedať, že autori odviedli obrovský kus práce na vyváženosti a optimalizácii, vďaka ktorej nie je ani jeden bojovník zvýhodnený a teda každý má rovnaké šance na víťazstvo. Každá postava ovláda iný bojový štýl, iné kombá a iné zbrane, takže na kompletné dokončenie hry si radšej zoberte poriadnu dovolenku, pretože inak môže ľahko dôjsť k pracovnému úrazu z dôvodu nevyspatosti a únavy.

Ako sa to ale všetko hrá? Počas bojov máte okrem blokovania k dispozícii horizontálny a vertikálny sek a navrch ešte aj parádny kopanec. Samozrejme, že vzájomným kombinovaním všetkých vyššie menovaných akcií docielite prevedenie určitého komba, ale vtip je v tom, že bez účinného blokovania si ani len neškrtnete. Pritom protivník útočí zo všetkých možných smerov, takže až pozorným sledovaním jeho pohybov prídete na vhodné riešenie, vedúce k vášmu vydretému víťazstvu. Navyše až na niekoľko spoločných hmatov má každá postava v zálohe svojou unikátnu sadu kômb, takže možností, ako skoliť oponenta je priam neúrekom. Okrem štandardných hmatov sa postupom času prepracujete k čoraz údernejším kombináciám, ktoré nielenže rozbijú protivníkov blok, ale uštedria ma takú spŕšku rán, že sa z nich pozviecha len veľmi ťažko. Nakoniec je možné k usmrteniu použiť aj výhod okolia, ktoré neraz pozostávajú z rôznych stien a prepadlísk, vďaka ktorým sa aj dopredu prehraná bitka môže zmeniť na senzáciu turnaja.

A keďže Soul Calibur bol odjakživa baštou zbraní, aj tentokrát sa môžete tešiť na hromadu nádherných kúskov, pomocou ktorých vyrežete úsmev aj tam, kde by ho nikto nečakal. Prítomnosť smrtiaceho náradia trošku kazí absencia efektov krvi, ktoré by sa k tomuto žánru predsa len hodili, pretože takto hra pôsobí značne vyumelkovane (podobným nekrvákom je aj séria Tekken – žeby sa ľuďom z ďalekého východu priečila krv?). Za zmienku stojí aj umelá inteligencia počítačom riadených protivníkov, ktorá v závislosti na zvolenej obtiažnosti, predvádza tak dokonalú súhru pohybov, že ľudský hráč ich nenapodobí ani po dlhoročnom intenzívnom tréningu. Pri vyšších obtiažnostiach sa už ale súboje menia na lotériu, kde väčšmi záleží na šťastí, než na vašich bitkárskych schopnostiach a preto tieto úrovne odporúčam len totálnym pohodárom, pretože inak hrozí nemalá majetkovo-právna ujma. Posledné, čo stojí za zmienku, je online podpora. Tá totiž nie je žiadna! Ak ste sa tešili, že svojho unikátneho bojovníka predvediete aj ostatným hráčom z celého sveta, môžete na to zabudnúť a tak jediná možnosť, ako sa zo svojim výtvorom pochváliť, je zahrať si hru s ďalším hráčom pomocou štandardného pripojenia druhého ovládača.

Technická stránka nového Soul Calibru snáď nepotrebuje komentár. Každý z jednotlivých bojovníkov je dokonale rozanimovaný vrátane mimiky, pričom obdobne môžem pochváliť aj úroveň detailov, ktorá robí z jednotlivých bojových oblečkov dokonalú pastvu pre oči, až vám bude z ich ničenia poriadne smutno. Atmosféricky na mňa zapôsobili aj všetky bojové arény, ktoré nepôsobia vôbec rušivo a dokážu behom sekundy vtiahnuť hráča do deja. Svoje robí aj možnosť zapnúť si progresive scan, vďaka čomu uzriete na telkách kvalitu, nie nepodobnú tej, ktorá sa na nás chystá v prvej generácii next-gen hier. Za zmienku stojí aj zvukový doprovod, ktorý všakovakým rinčaním zbraní dokazuje, že kvalitné audio nie je len množstvo výbuchov a prehnaná streľba. Nakoniec nesmiem opomenúť ani hudobnú kulisu, ktorá prostredníctvom orchestrálnych melódií budí skutočný pocit vtedajšej doby a určite obstojí aj pri samostatnom počúvaní.

Soul Calibur 3 je viac než len dôstojným nástupcom série a tak je pre fanúšikov viac než len nutnosťou. Avšak zameranie na boj so zbraňami spolu s úžasným technickým spracovaním ho robí dostatočne atraktívnym aj pre tých, ktorí obyčajne o tento žáner ani len nezakopnú. Ak sa vám teda tento typ hier vyložene nehnusí a kedysi v minulosti ste už čosi podobné hrali, rozhodne by ste to z dnešným titulom mali skúsiť. Verte mi, určite nestúpite vedľa.