BREAKOUT: RECHARGED |
BREAKOUT: RECHARGED |
Atari má vo svojom portfóliu obrovskú kopu legendárnych a z historického pohľadu aj nesmierne dôležitých značiek. Tie sa neraz zaslúžili o to, že je dnešný herný priemysel tak veľký. Bez Pongu, Asteroids a niekoľkých ďalších by sa určite automaty a neskôr domáce konzoly nestali také populárne. Adventure položila základy žánru, obsahovala prvý easter egg vôbec a vlastne vôbec prvý raz uviedla aj meno autora. Centipede alebo Yars' Revenge patrili medzi komerčne najúspešnejšie hry svojej doby. Dlhú dobu boli takéto hry len ikonami minulosti, no teraz v Atari našli spôsob, ako ich správne oživiť.
Klasiky Missile Command, Centipede, Black Widow a Asteroids sa už dočkali Recharged verzií a teraz je na rade ďalšia - Breakout: Recharged. Rovnako ako predchádzajúce Recharged hry aj táto ponúka klasický koncept obohatený o niekoľko nových prvkov a doplnený o neónové spracovanie so zodpovedajúcou hudbou, ktoré sa snažia nabudiť retro dojem. A rovnako ako predchádzajúce hry aj táto ponúka niečo dobré a niečo nedotiahnuté, čo mi bráni ju vrelo odporučiť každému pamätníkovi túžiacemu po troche zábavnej nostalgie. Nie je to zlé, ale mohlo to byť lepšie.
Poďme na to ale od základov – čo je vlastne Breakout? Odpoveď je na dlho a zabrala by pokojne aj jednu celú epizódu nejakého dokumentárneho seriálu na Netflixe, tak na to pôjdem stručne. Breakout vznikol ako automatovka už v roku 1976 a dizajnoval ho sám veľký Woz. Hra síce nebola prvá v tomto koncepte, ale stala sa najpopulárnejšou a práve z nej začali vznikať rôzne klony. Neskôr sa rozširovala, prišli aj pokračovania a podobne, no zábavné jadro hry zostalo nemenné – vy ovládate plošinu v spodnej časti obrazovky a musíte ňou odrážať loptičku, aby ste ničili rady tehál nad sebou.
Jednotlivé tehly mali rôzne podobanie podľa toho, kde sa nachádzali. Rýchlosť loptičky sa navyše postupne zvyšovala. Hra tiež obsahovala aj iné mechanizmy, ktoré postupne menili hrateľnosť. Ak ste loptičku nechytili a spadla, strácate život. Hrateľnosť je pritom o jednoduchej fyzike. Tak jednoduchej, že ju zvládli aj herné automaty v prvej polovici 70. rokov. Museli ste dobre predvídať dopad loptičky, keďže sa podľa neho odvíjalo jej odrazenie. Ono to možno vyzerá tak, že je hra o náhode, no nie je tomu tak. Chce to tréning a aj dobré oko, aby ste vedeli, kam loptička spadne a kam ju potrebujete poslať.
Dobre, to je ale všetko už takmer 50 ročná klasika, čo táto nová inkarnácia? Recharged tento koncept poriadne rozširuje a už to nie je len o tom, aby ste ničili tehličky. Samozrejme, môžete si zapnúť aj klasický režim, ale hra stavia najmä na rozšírenom Recharged režime. Ten je prakticky nekonečný, respektíve máte jeden život a hráte dovtedy, kým vám loptička ešte nespadla. Tehličky postupne klesajú a ak klesnú na vašu úroveň, tiež to pre vás znamená koniec. No a aj keď sa vám darí ničiť všetky tehličky nad vami, pribúdajú ďalšie. Dokonca celá rozsiahle bloky. Tie majú iné tvary, iné veľkosti a sú tiež zložené z iných druhov tehličiek.
V Recharged to už nie je len o tom, že tu majú tehličky iné farby a podľa toho aj iné bodové ohodnotenie. Tehly tu majú aj rôzne vlastnosti. Okrem klasických tu máte aj tehly s power-upmi, z ktorých vám spadne nejaká silná, ale len krátkodobá schopnosť. Sú tu taktiež spevnené tehly, ktoré musíte zasiahnuť viackrát, aby ste ich zničili. Sú tu aj explodujúce tehly, ktoré pri zásahu zničia všetky okolité tehly. No a potom je tu hneď niekoľko druhov tehál, ktoré sú pre vás priamo nebezpečné. Jeden druh je označený ako pasca – ak ho trafíte, vyšle projektil kolmo dole. Ďalší druh sú priamo delá, ktoré v určitých intervaloch strieľajú projektily kolmo dole. Musíte sa im tak uhýbať, no zároveň sa snažiť ich zlikvidovať.
Je to tak zaujímavá obmena takmer 50rokov starého konceptu, ktorý vďaka tomu pôsobí návykovo a aj sviežo. Úprimne, hru som hral viac ako 10 dní pred vydaním a veru sa mi niekedy naozaj ťažko vypínala. Je to jednoduchá mechanika, ale chytľavá. Ešte ďalej ju posúvajú už spomenuté power-upy, čo je tiež jedna zo spoločných čŕt Recharged hier. No kým v nich sú power-upy rozdelené na obranné a útočné, tu také delenie neplatí. Hneď niekoľko typov power-upov vám dá rôzne strely (navádzané rakety, priame strely, jeden silný lúč), no potom je tu ešte zobrazenie trajektórie loptičky, roztrojenie loptičky, spomalenie času a premena náhodnej tehličky na explodujúcu. Efekt power-upov trvá len krátko a len výnimočne sa dajú naraz kombinovať dva.
To všetko sa stará o to, že vás hra naozaj baví a je veľmi dynamická. Bohužiaľ to so sebou nesie aj zopár negatívnych aspektov. Vizuálny štýl je jednoduchý, ale efektov je tu kopa. Strely od vás, strely z tehličiek, loptičky, výbuchy, do toho všetkého ešte časticové efekty a na výsledkom bodrel na obrazovke, v ktorom sa občas až stratíte. Často skončíte jednoducho preto, že ste loptičku v tom všetko nevideli, respektíve ste nevedeli určiť, čo je loptička. Menej je niekedy viac a toto je presne ten prípad. Keď už tu noví vývojári chceli toho mať toľko, efekty mali byť skôr minimalistické , aby neodvádzali pozornosť od toho dôležitého.
O to viac, ak ovládanie nie je práve najpresnejšie. Toto je veľmi subjektívne, ale pamätníci mi dajú za pravdu. Hry ako Breakout sa na Atari neovládali klasickým kniplom (aj keď sa dali), ale slúžil na ne primárne Paddle ovládač, ktorým ste krútili, čím ste vedeli polohu plošiny ovládať presne. Teraz na gamepade analógom to až také presné a rýchle nie je, takže si na to treba zvykať. Navyše sa stáva, že aj keď máte plošinu úplne na stene a loptička trafí roh medzi stenou a plošinou, tak spadne dole. Asi nejaký bug.
Autori sa poučili z predchádzajúcich hier a rozšírili obsah, aby ste s ňou strávili viac času. Môžete vyberať z viacerých režimov a potom sú tu ešte výzvy, ktorých je tentoraz až 50 a niektoré z nich dajú naozaj poriadne zabrať. Výrazne to predlžuje hernú dobu, opäť vás vpred ženie najmä pozícia v online tabuľkách a výzvy vás pri hre naozaj udržia. Okrem toho hra podporuje lokálnu kooperáciu vo dvojici a to ako v klasických režimoch, tak aj vo výzvach. Rebríčky sólo hrania a kooperačného hrania sú však oddelené.
Vizuálne hra zapadne presne vedľa svojich Recharged súrodencov. Ponúka teda neónové spracovanie, jednoduchú grafiku. Vyzerá to retro, ale zároveň moderne. Skvele sa to hýbe naprieč systémami, len teda tie efekty by mohli byť miernejšie, ako som už písal vyššie. Hudba je skvelá, parádne vás pri hraní poháňa a opäť sa o ňu postarala skúsená skladateľka Megan McDuffee, ktorá je v oblasti týchto moderných retro soundtrackov pre hry ako doma. Využíva elektroniku, pripomína synťáky a skvele navodzuje atmosféru 80. rokov. Hre jej hudba sadne ako uliata a aj keď tu tých skladieb nie je nejako veľa, neopočúvajú sa.
Je fajn, že Atari takto oživuje svoje legendárne značky. Je pravda, že každá z nich by sa dala spracovať aj lepšie a vždy tam sú muchy, no zároveň aj vidno, že sa autori pomaly zlepšujú. Každá ďalšia hra je zaujímavejšia a hlavne bohatšia. Nemôžem hru odporučiť bez výhrad. Ovládanie pôsobí ťarbavo, sú tu nejaké menšie chyby, náročnosť občas vo výzvach pôsobí dosť nevyvážene (zvlášť, keď poslednú dáte s prstom v nose, ale niektoré pred ňou vás pripravia o nervy). Ale je to veľmi dobre vynovená klasika so zábavnou hrateľnosťou pre jedného aj pre dvoch, ktorá sa navyše predáva za sympatickú cenu len 8,99€.
RECENZIE HRÁČOV |
PC
PS4 Xbox One Switch Xbox Series X|S PS5 Vývoj: Atari / Adamvision Studios Štýl: Arkáda
| |||
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
|