Mám na konte viac ako 1000 recenzií, kopu rozhovorov, dojmov, vyše 16000 noviniek a teda obrovskú haldu rôznych obsahov venovaných hrám. Za tie roky som na ne nazeral z rôznych uhlov – ako na zábavu, ako na umenie, ako na únik, ako médium aj ako tovar. Hry sú z hľadiska štúdií jedno z najviac vzrušujúcich médií, lebo sa neustále menia, prinášajú nové trópy aj nové druhy obsahu. Ale ešte som sa asi v článku nikdy nezamyslel nad tým, ako hra reflektuje aktuálny bod tvorcov na ich životnej púti. Musela sa vrátiť adventúrna legenda Rona Gilberta, aby mi priniesla novú perspektívu.

Séria Monkey Island je tu s nami od roku 1990 a je dosť možné, že je staršia ako mnohí z vás. Mali sme tu 5 častí, niekoľko remakov, no zaujímavé je, že aj keď je celá o tajomstve Opičieho ostrova, v zásade sme sa nikdy nedozvedeli, čo je tým tajomstvom. Ron Gilbert a Dave Grossman budú mať čoskoro 60 rokov, za sebou majú kopu hier, no rozhodli sa, že konečne dospeli do bodu, kde chcú to tajomstvo odhaliť a vrátiť sa ku hre, ktorá im zmenila životy. Každá časť v sérii pre nich znamenala niečo iné, bola trochu iná, no a teraz to nebude inak.

Return to Monkey Island je názov, ktorý toho sám veľa vypovedá. Je to návrat na Monkey Island – pre autorov, pre hráčov a pre Guybrusha Threepwooda. To je protagonista série od jej úplných začiatkov a po viac ako 30 rokoch má tajomstvo ostrova konečne na dosah. Zostáva síce posledných pár krokov, ale na to ste tu vy, aby ste mu s tým pomohli. To však nie je začiatok hry. Guybrush má o pár rokov viac o v zábavnom parku vystrája jeho malý syn Boybrush. Práve to je prvá postava, s ktorou sa v hre stretnete, trošku si zrekapitulujete niečo z minulosti a pokúsite sa nájsť tatka, aby vyrozprával svoju najväčšiu pirátsku historku.

Už viackrát som písal o histórii série a to môže nových hráčov odradiť od hrania tejto časti. Je to totiž poriadna bagáž, ktorú so sebou hra nesie. Avšak zároveň je určená aj pre nováčikov. Na začiatku si môžete prejsť udalosti všetkých predchádzajúcich hier s vtipným komentárom hlavného hrdinu. Ale aj ak si túto krátku kroniku série neprejdete, nemusíte zúfať. Hra obsahuje kopu odkazov a známych postáv, ale dokážete si ju užiť aj bez ich znalosti. Autori tu naozaj dobre balansujú na hrane medzi potešením veteránov a zlákaním nováčikov.

Guybrush však nie je jediný, kto sa aktuálne ženie za odhalením tajomstva. Na scénu sa vracia démonický pirát LeChuck, ktorý už pripravuje svoju výpravu a je niekoľko krokov pred Guybrushom. Nesmiete tak otáľať a musíte to trochu zrýchliť. Treba nájsť posádku, loď, mapu, vydať sa na moria a čeliť svojmu osudu. Možno by ste však niektoré z týchto krokov mohli preskočiť a skúsiť k pirátskej výprave pristúpiť z iného uhla. Koniec koncov je Monkey Island séria známa svojím humorom a aj tu to predvedie tým, že situácia naberie trochu iný spád. Na výpravu sa síce stále vydáte, ale trochu inak. A dosť komplikovanejšie.

Navštívite staré známe miesta a stretnete staré známe postavy. Ak nič z toho nepoznáte, nevadí, zoznámite sa. To všetko je obohatené o novinky, čo v konečnom dôsledku tvorí príjemný mix nostalgie a sviežich prvkov. Paroduje to minulosť, paroduje to súčasnosť, hra si dokonca uťahuje aj z vlastnej série. Príbeh je rozsiahly, rozprestiera sa naprieč 5 kapitolami a naozaj v ňom precestujete obrovskú časť pirátskeho sveta a vyriešite obrovské množstvo úloh. Niektoré tradičné, iné až prekvapivo strelené. Celé vám to zaberie nejakých 8-10 hodín v závislosti od toho, ako ste bystrí.

Je tu však jedno zaujímavé riešenie pre tých, ktorým sa šedou kôrou nechce veľmi pohnúť. Okrem klasického režimu hra obsahuje aj casual režim, ktorý zachováva typické žánrové črty a aj zmysel väčšiny hádaniek, ale ich riešenie je priamočiarejšie a neobsahuje toľko krokov. Napríklad v štandardnom režime potrebujete tri vlajky, ktoré priložíte na mapu, aby ste odhalili cestu vpred. V casual režime stačí iba jedna. Dobré je, že to nekazí ducha hry a je teda len na vás, aký zážitok z hry chcete mať, respektíve na aký sa cítite. Navyše môžete hru prejsť hneď dvakrát a mať trochu iný zážitok.

Return to Monkey Island sa už nenesie v duchu klasickej point and click adventúry, ale našťastie len ovládaním. V jadre je to stále hra, akú si pamätáte spred 30 rokov, akurát teraz s priamym ovládaním pohybu postavy napríklad analógom na gamepade. Prídete napríklad o nejakej miestnosti plnej interaktívnych predmetov a len klikáte tam, kde chcete interagovať. Na gamepade sa jednoducho presúvate pravým analógom medzi nimi. Na Switchi navyše hra podporuje dotykové ovládanie, takže v režime handheldu hráte naozaj intuitívne a len ťukáte do displeja.

Hádaniek je tu celá hŕba. Niektoré sú zložitejšie, iné jednoduchšie. Niektoré majú logické riešenie, iné si vyžadujú trochu dôvtipu a experimentovania. V zásade tu ale nie je žiadna, ktorá by bola vyslovene hlúpo navrhnutá. Možno vyslobodenie jednej postavy z väzenia je až trochu príliš prekombinované, ale stále je to vec, ku ktorej sa viete dopátrať, ak skúmate poctivo mapu a aj predmety vo vašom inventári. Navyše je vo všetkom stále vždy nejaká dávka humoru, aby vám aspoň úškrn z tváre pri hraní nikdy nezmizol.

Po hádankách sú ďalším z pilierov dobrých adventúr dialógy a tu je to starý dobrý Monkey Island. Guybrush je vlastne asi najhorší pirát všetkých čias, ale vždy vďaka svojmu ostrovtipu nájde spôsob, ako zo situácií vyjsť ako víťaz. Možností je v rozhovoroch kopa a nie všetky niečo znamenajú. Sú tu len preto, aby vás pobavili. Aby ste skúšali, kam sa dá až zájsť. Napríklad aj opakovaním otravnej otázky dookola. Ale pozor, k riešeniu niektorých hádaniek vedú len správne odpovede v dialógoch, takže ich neberte automaticky na ľahkú váhu.

A kým veľa vecí tu funguje na výbornú a až sa cítim hlúpo, že by som mal niečo kritizovať na najlepšom comebacku posledných rokov, predsa len tu sú aj negatíva. Riešenia niektorých hádaniek sa opakujú a napríklad na záver hre podľa mňa trochu dochádza dych a záver je trochu odfláknutý. No a koniec, to je kapitola sama o sebe. Niekoľko dní som si ho musel nechať prechádzať hlavou, aby som si upratal myšlienky, či sa mi páči alebo nie. Hra prináša subjektívny koniec, čo je asi vec, ktorú autori vo svojej pozícii a vo svojom veku chceli. Chápem, čo chceli dosiahnuť a veľmi mi pripomína jednu skvelú britskú komédiu zo 70. rokov. Ale predsa len by som bol asi zástanca klasického naratívu a podľa mňa by aj hre viac pristál.