God of War séria sa vždy tešila obrovskej popularite, ale až jej moderné oživenie z roku 2018 je vystrelilo do výšin, aké nikdy predtým nezažila. V porovnaní s tou hrou pôsobili tie pôvodné ako fantázie nevybúrených pubertiakov. Hra bola krásne vyspelá, hlboká, s prepracovanými postavami, ale stále s kvalitnou a zábavnou akciou. Navyše bola dosť rozsiahla, takže vydržala na veľa hodín. Po jej úspechu bolo len otázkou času, kedy príde pokračovanie a my sme boli medzi prvými, kto mal informácie o pokračovaní, keď nám ich v interview prezradil Nate Stephens. Sľuboval väčšie a o 10% krajšie pokračovanie. Teraz sme dostali možnosť pozrieť sa na to, či sa to autorom podarí.

Recenziu na hru vám prinesieme 3. novembra o 17:00, ale zatiaľ môžeme opísať aspoň krátke dojmy z úvodných pasáží hry. Sú to možno nejaké 3 hodiny hrania, počas ktorých sa ponoríte do pokračovania rozbehnutého príbehu, stretnete známe aj neznáme postavy a splníte aj nejaké tie vedľajšie úlohy. Neprezradíte Sony, že som vám niečo prezradil? Netrvá dlho, kým sa na scéne objavia Thor a Odin. Koniec koncov práve k nim to celé smeruje. Ale nebude sa to vyvíjať úplne tak, ako by ste očakávali.

Prichádza Ragnarok, teda koniec dní. Svet je zahalený do mrazivej zimy, ktorá ovplyvňuje všetko a všade. Jednotlivé svety Yggdrasilu pomaly umierajú a upadajú. Vidieť to môžete aj v tomto úvode, kde svet navôkol už ani nespoznávate. Nová hra je veľkolepá, inak to ani nejde s takouto témou. Zároveň ale dokáže byť komorná a práve úvod to dobre prezentuje. Je o konci sveta a bradatom chlapovi, ktorý bohov trhá v zuboch ešte pred raňajkami. Ale zároveň je o ceste dvoch postáv, ktoré hľadajú cestu k sebe navzájom a aj k objaveniu samých seba.

Kratos sa pokúša byť otcom, na čom pravdepodobne nikdy nemal vlohy, ale už sa naučil syna oslovovať inak ako „Boy!“. Môže sa zdať, že má Kratos toho na sebe a pred sebou veľa, no v skutočnosti je na tom Atreus horšie. Ak si spomínate na koniec predchádzajúcej hry, viete, že na povrch vyplávala jeho skutočná identita. Teraz chce zistiť, čo to vlastne znamená, aj keď to môže ohroziť jeho život. Od toho, čo spravili Baldurovi, sa totiž musia skrývať. Práve blížiaci sa koniec sveta ich ale prinúti opustiť svoju chatrč a vydávajú sa tak na novú výpravu.

Ak vás zaujal štýl predchádzajúcej časti, ktorá je rozprávaná vo forme jedného kontinuálneho záberu, tu si prídete opäť na svoje. Od prvého momentu, kedy sa do hry pustíte, je to jeden nepretržitý záber, ktorý síce strieda uhly a je naozaj dynamický, ale nie je rozdelený strihom. Na hru to má vplyv v tom, že vás to viac vťahuje a pôsobí, že sa stále niečo deje. Hra akoby nemala prestávky. A to ani vtedy, keď ich vlastne má. Na vás to má taký vplyv, že ju jednoducho nechcete vypnúť. Lebo však stále sa niečo deje, stále niekam idete, s niekým debatujete, z niekoho vytĺkate dušu.

Máme povolené vám opísať len jeden konkrétny úsek hry a problémom je v tom, že sa to ťažko oddeľuje od zvyšku. Som už podstatne ďalej a aj keď príbehovo sa tam dá dať čiara, z pohľadu hrateľnosti ani veľmi nie. V tejto časti hry navštívite dva svety. Okrem toho vášho domovského (Midgard) to je ešte Svartalfheim, kam sa vydáte hľadať postavu, ktorá môže pomôcť zvrátiť Ragnarok a tiež Atreovi vysvetliť, kto vlastne je. Je však Odinovym väzňom, takže asi tušíte, že to nebude jednoduché. Je to svet trpaslíkov, oplýva zaujímavým a aj novým dizajnom, ktorý si užijete, keďže v prvej hre sme tento svet nemohli navštíviť.

Svartalfheim je zároveň viac otvorený a pripomína lokalitu Lake of Nine z Midgardu v predchádzajúcej hier. Tiež tu máte rozsiahlu vodnú plochu, po ktorej sa plavíte a to nielen za hlavnou úlohou, ale aj za niekoľkými vedľajšími úlohami. Prešiel som asi všetky, niektoré sú dosť fádne – choď tam, všetkých zbi, niečo znič. Ale jeden sidequest je naozaj vynikajúci. Nie je revolučný, pripomína predchádzajúcu hru, ale je spracovaný naozaj dobre. nechcem prezrádzať veľa, ale opäť je v tom zapojená gigantická beštia. Za týmto questom je zaujímavý a aj pekne tragický príbeh, ktorý si vás jednoducho získa. Ukazuje, že nie všetko musí mať šťastný koniec, ale aj ten prvý krok k nemu má význam.

Po tejto lokalite nasledujú pomerne lineárne cestičky až k väzňovi, ktorého hľadáte. Cesta vpred je jasná, označená veľkým ukazovateľom. Ojedinelé odbočky za truhlicami ale nesmú chýbať, pričom sú spestrené jednoduchými environmentálnymi hádankami. Na ich vyriešenie stačia vaše zbrane, ani hlavnou veľmi nemusíte pohnúť. Len tak, aby to veľmi nebolelo. Hlavne ale budete bojovať a to naozaj veľa. Svet okolo vás je poriadne nebezpečný, nepriatelia na vás skáču na každom druhom kroku, takže sekeru či čepele chaosu ani neschovávajte.

Časom hra prináša nové prvky, ale toto je pasáž, kde ich veľmi nepostrehnete, takže o nich nemôžem ani písať. Súbojový systém prešiel oproti predchádzajúcej časti len minimálnymi obmenami. Od začiatku hry síce máte obe svoje zbrane a k nim aj štít na obranu, ale prišli ste o všetky tie parádne schopnosti, vďaka ktorým ste na konci predchádzajúcej hry trhali aj jednu valkýru za druhou. Musíte tak začať odznova a to ako s odomykaním nových schopností, tak aj so zbieraním a vylepšovaním svojej výbavy. A to pre obe vaše postavy. Kratos síce v boji hrá prvé husle, ale Atreus dokáže podať pomocnú ruku, respektíve luk.

Na útok používate R1 a R2 tlačidlá, čím sa hra trochu vymyká hrateľnosti ostatných sekačiek. Ale len v oblasti ovládania, inak pôsobí pomerne klasicky. Aj keď má taký svojský dojem – špinavý, ťažký, surový. Pôsobí to výborne. Na ľavej strane máte mierenie triggerom (keďže obe zbrane môžete používať aj pri útokoch na diaľku) a na L1 je zase štít. Ten nie je vašou jedinou defenzívnou možnosťou, ale niekedy postačí aj dobre načasovaný kotúľ. Atrea v boji privoláte stlačením štvorčeka. Nechýba ani špeciálny sparťanský hnev, ktorý aktivujete s dostatkom energie a nepriateľov zasypete brutálnymi údermi. Na prvý pohľad to nemusí pôsobiť komplexne, ale je to zábavný systém. Akurát presne rovnaký ako pred 4 rokmi.

Predchádzajúcu hru veľmi ťahal Christopher Judge ako Kratos. Jeho stoický a chladný prednes bol mrazivo dobrý a veľkú časť zachováva aj tu. Je ale vidno väčšie otvorenie postavy a tým aj on trochu upravil svoj výkon. Skvele mu sekunduje mladý Sunny Suljic ako Atreus, ktorý je tu ten emotívnejší a aj výbušnejší. Je polovičný boh, polovičný obor a niečo z toho sa začína drať na povrch. Hereckým výkonom veľmi pekne sekunduje hudba, ktorá nikdy nie je vtieravá a ani rušivá. Grafiku najlepšie zhodnotíte z okolitých záberov. Nie sú to ale zábery priamo z nášho hrania.

Po odklade niekoľkých veľkých hier má God of War: Ragnarök našliapnuté k tomu, aby bol najlepšou hrou roka. Rád by som vám už teraz prezradil viac, ale nemôžem. Na základe tých pár hodín ale môžem napísať, že ak ste zbožňovali God of War hru z roku 2018, budete spokojní. Dostanete to isté a ešte o niečo viac. Bude to aj hra roka? Možno. Určite si ale počkajte na našu recenziu. Nie je tak ďaleko, dozviete sa oveľa viac a oveľa hlbšie.