Bayonetta 3 a nový God of War Ragnarök možno nepôsobia ako hry, ktoré by mali veľa spoločného, no opak je pravdou. Obe sú to skvelé hry, v ktorých sa dobre známa postava vydáva na svoju doteraz najnebezpečnejšiu výpravu a snaží sa pri tom vychovať novú generáciu. Taktiež sú to obe hry, ktoré síce veľa nového do hrateľnosti neprinášajú, ale radi im to odpustíte, lebo svoj koncept doťahujú a vylaďujú do dokonalosti. Síce si teda poviete, že sa to hrá rovnako ako predtým, ale nevnímate to ako chybu. No a taktiež sú to obe hry, kde jediná vec, ktorá mi prekážala, boli technické nedostatky. A kým v prípade prvej menovanej hry to bol už fakt nedostačujúci výkon, tú sú to bugy. Tých nie je málo, vedia byť vážne a sú na úrovni, ktorá je trochu hanba pre štúdio ako Santa Monica Studio.

Ragnarök zmenil režiséra, obmenil scenáristický tím a musím povedať, že to hre prospelo. Je pritom otvorená aj novým hráčom, pričom predchádzajúci dej dokáže stručne zhrnúť. Kratos a Atreus sa po udalostiach predchádzajúcej hry musia skrývať, koniec koncov majú toho na konte dosť na to, aby si pohnevali celý Asgard. Nečakajte nejaký patetický a naťahovaný úvod, tu je len pár chvíľ pokoja a hneď sa ide na vec. Na dvere klope koniec sveta a je na našich hrdinoch, aby sa mu pokúsili zabrániť. Ten tam však klope len prenesene, doslovne na nie klope Thor, ktorý má s Kratom nejaké nevyrovnané účty.

Určite máte od príbehu v hre nejaké očakávania a určite sa nesplnia. To je vlastne tá najlepšia vec na príbehu. Nie je o tom, o čom by ste ju pravdepodobne chceli mať. Minimálne nie v ďalších vrstvách. Je tu Kratos, Atreus, Freya, Thor, Odin a ďalší, ale nerobia to, čo by ste od nich očakávali. Kratos má božstvám každej mytológie a vierovyznania vytrhávať lebky aj s chrbticami, no odmieta to. Atreus je zase zvedavý, lebo chce zistiť viac o tom, kto vlastne je. Schyľuje sa k obrovskej bitke a aj ku koncu sveta, ale to nie sú hlavné hnacie sily príbehu. Tými sú zvedavosť, vzdorovanie osudu a slobodná vôľa.

Hra tak nie je len prvoplánovým akčným krvákom, ale nečakanou esejou na tému slobodnej vôle a determinizmu. Mám veľmi rád takéto hry. Chcú byť niečím viac, kladú otázky a dávajú si dosť priestoru na to, aby priniesli odpovede. Príbeh prinesie nečakané zrady, ešte viac nečakané spojenectvá, ale celé to do seba pekne zapadá. Nejaké výhrady mám ku koncu, ktorý by sa dal podľa mňa napísať aj oveľa lepšie (a menej predvídateľne), ale bez spoilerov sa to nedá veľmi rozpísať a spoilery nám v recenzii zakázali. Dôležité je, že je dej ešte dospelejší ako naposledy a už úplne dáva zabudnúť na originálnu sériu, ktorá v porovnaní Ragnarökom pôsobí ako niečo pre nevybúrených tínedžerov.

Taktiež chválim rozšírenie postáv. Hra nezabúda na staré známe tváre, ale dodáva im viac hĺbky. Práve jedna z vedľajších postáv ma nakoniec priklonila k ešte vyššej známke. Má neuveriteľne dobre spracovaný príbehový vývoj a podporený je skvelým hereckým výkonom. Žiadna postava tu nie je len do počtu. Je to ešte o to viac pozoruhodné, že pribudla kopa nových – kladných aj záporných, hlavne teda z mytológie. Mnohé si obľúbite, napríklad netradične poňatá obryňa Angrboða je skvelá. Iné zase menej, ale tak to býva vždy. Fanúšikovia severskej mytológie však nemusia byť úplne spokojní s tým, ako sú vyobrazené niektoré postavy, hlavne po stránke charakterov. Autori tu tvoria svoju vlastnú verziu mytológie, ktorá sa čoraz viac vzďaľuje originálu.

V centre diania sú však stále Kratos a jeho syn Atreus. Možno je viac v popredí práve mladý hrdina, ktorý sa snaží zistiť, kto vlastne je a aká je jeho úloha v tomto svete. Spoznáva nových priateľov, čelí novým nebezpečenstvám, plní kopu úloh a konečne nie je len podporná postava, ale zahráte si aj priamo zaňho. Hra rozširuje hrateľnosť tým, že vám dáva dve hrateľné postavy. Sú tu totiž pasáže, kedy Kratos ide bokom a opraty preberá Atreus, aby ste následne zase hrali za Krata (ktorý má pre seba väčšinu hry). Zároveň tu narazíte na viac pomocníkov a aj iné postavy vám teraz vedia v boji podať pomocnú ruku a viete im dávať jednoduché príkazy. Vždy je to však len jedna postava.

Musím povedať, že dve hrateľné postavy sú veľmi príjemným osviežením a to hlavne preto, že okrem toho je v hre všetko viac či menej po starom. Stále je to akčná adventúra s 3rd person perspektívou, ktorá je vyrozprávaná bez priznaného strihu, čím podporuje to, že sa vám od hry nechce vstať, lebo sa neustále niečo deje. Likvidujete nepriateľov, otvárate truhlice s pokladmi a stláčate to, čo vám hra povie. Týchto QTE by tu mohlo byť aj menej, nie som ich fanúšikom a mám dojem, že oproti predchodcovi hra v tomto ohľade pridala.

K dispozícii máte dobre známu sekeru a Čepele chaosu z predchádzajúcej hry., medzi ktorými sa dokážete prepínať. Súbojový systém je síce nezmenený oproti predchádzajúcej hry, ale je aspoň o niečo hlbší, pridáva efekty, špeciálne útoky, runy a podobne. Všetko sú to veci, ktoré aj už zdanlivo zrecyklovaný bojový systém robia stále svieži a zábavný. Neskôr hra pridáva Kratovi aj tretiu zbraň v podobe kopije, no tá mi prišla fádna, najmenej zaujímavá, ale hra vás ju núti využívať kvôli tomu, aby ste sa dostali na nedostupné miesta. Atreus v boji využíva len svoj luk, ale to ako na streľbu z neho, tak ním dokáže nepriateľov aj poriadne udrieť a tiež mu postupne sprístupníte špeciálne schopnosti.

Postupne budete tiež získavať nové útoky a vylepšovať schopnosti postáv v jednoduchých skúsenostných stromoch. Prakticky si v nich odomknete úplne všetko, rôzne buildy tu neexistujú, ale máte dobrý dojem zo svojho progresu. Rovnako vylepšujete aj pomocné postavy. Vylepšovať môžete aj svoje zbrane a vybavenie, kde už sa predsa len otvára nejaký priestor pre personalizáciu štýlu. Môžete sa tak sústrediť napríklad na vybavenie s vyššou silou, s väčším životom a podobne. Na to ale potrebujete zdroje, ktoré získate v priebehu hrania. Niektoré veci sú pomerne časté, iné nájdete len ojedinele a ich využitie na výrobu či upgrady si musíte dobre premyslieť.

Samotné hranie odsýpa veľmi príjemne a pre hre dokážete stráviť niekoľko hodín bez toho, aby vás nudila či unavila. Prostredia sú rôznorodé a tentoraz konečne navštívite všetkých 9 svetov. Každý obsahuje hlavné príbehové úlohy a pomedzi ne vkladá aj vedľajší obsah. Niektoré svety obsahujú aj otvorenejšie lokality v štýle Lake of Nine – plavíte sa napríklad na člne, objavujete rôzne bočné cesty, niekde sú len truhlice, inde celé nové úlohy. Hra tak nie je open world, ale obsahuje lokality, ktoré toho na skúmanie ponúkajú viac. Variabilita sveta je veľmi dobrá, každý zo svetov je unikátny, aj keď v oblasti nepriateľov a ich pestrosti by na tom hra mohla byť aj trochu lepšia.

Na vašich potulkách naprieč 9 svetmi narazíte na mnohé vedľajšie úlohy a príbehy. Sú tu fantastické bytosti, ktoré môžete oslobodiť a dozvedieť sa pritom viac o ich histórii. Sú tu však ale aj oveľa menej zaujímavé úlohy a, bohužiaľ, je ich prevaha. Niekam ísť, niečo nájsť, zozbierať XYZ kusov niečoho, niekoho zbiť. Bez hlbšej príbehovej zaangažovanosti, bez hlbšieho zmyslu. Nemám rád takéto „assassínovské“ vedľajšie úlohy v hrách. Považujem ich za nudné, generické, len naťahujú hrateľnosť. Našťastie ich nemusíte plniť a môžete si vybrať len to, čo vás naozaj zaujme. Niektoré zaujímavé sidequesty sa dokonca sprístupnia až po prejdení hry.

Obsahu je tu však toľko, že keď sa budete chvieť ku hre vrátiť napríklad o pár mesiacov, stále tu bude čo robiť, aj keď to možno bude len to likvidovanie Odinových havranov rozosiatych po svetoch, ale s väčšími prestávkami medzi hraním to nemusí pôsobiť ako vata. Autori trošku preháňali s dĺžkou, ale aj tak je slušná. Čisto hlavný príbeh nie je na 20 hodín, ale takých 16 v ňom necháte. Potom je to už len o tom, koľko času venujete vedľajším úlohám a podobne. Môžete napríklad venovať pozornosť dušiam berserkerov, ktoré tu nahradzujú  Valkýry, aj keď mám dojem, že to nie sú až také ťažké súboje.