Sú značky, ktoré sú ľahko formovateľné a dajú sa na ne nalepiť rôzne adaptácie v rámci rôznych žánrov. No a potom je tu aj presný opak značiek, ktoré sú veľmi špecifické a dá sa s nimi pracovať len jedným smerom. Ak to skúsite iným, pôsobí to nielen silene, ale zároveň aj ako zrada princípov danej značky. Zoberte si Dragon Ball. Značka má takmer 40 rokov, z manga stránok sa dostala na televízne obrazovky, do kín a aj na monitory hráčov. Prešla si všeličím, ale až teraz mám prvý raz dojem, že jej niekto fundamentálne nerozumie. Hral som totiž Dragon Ball: The Breakers.

Ja viem, že sú asymetrické multiplayerovky v móde a každý si chce odhryznúť kus koláča, ale s Dragon Ball to fakt nejde. Robte podľa neho akcie, bojovky, RPG, MMO alebo aj kartovky, ale toto nie. Pôsobí to totiž ako lacný reskin niečoho iného, kde len niekto nalepil Dragon Ball vizuály a vydal to von bez toho, aby sa presvedčil, či to niekoho baví a či to je naozaj niečo, čo fanúšikovia chcú. Dragon Ball je o hrdinoch, o zloduchoch a o ich megalomanských súbojoch, ktoré trvajú 4 epizódy a Krillin pri tom zomrie. V tejto hre väčšinu z toho nenájdete.

Nie ste totiž Goku. Nie ste ani Krillin, Piccolo, Yamcha, dokonca ani Mr. Satan alebo ktokoľvek iný. V tejto hre ste nikto. Nemáte ani len meno. Ste jeden z obyčajných obyvateľov sveta Dragon Ballu a asi už tušíte, že to nebudete mať jednoduché. Koniec koncov je to svet, v ktorom zloduchovia dokážu jedným útokom spôsobiť kráter cez pol kontinentu. Našťastie sa na scéna objavuje Trunks a zachráni vás, pričom vás vytiahne mimo čas spolu s ďalšími šťastlivcami. Len o chlp tak uniknete devastujúcemu útoku, ale netešte sa. Zrazu sa za vami otvorí trhlina v čase a ste zase tam, kde ste boli – utekáte pred zloduchom a snažíte sa zachrániť si krk.

Ja mám Dragon Ball fakt rád. Niektoré príbehy sú super, iné sú slabšie, ale dokázal som ich prehryznúť. Toto je ale úplne nový level biedy pre takto známu značku a už tu vidieť, že autori jej veľmi nerozumejú. Príbeh je hlúpy, nedáva zmysel, Trunks je tu len do počtu a to vlastne platí aj pre celý príbeh. Ten je tu len na to, aby tu nejaký bol. Až som sa občas cítil urazený, že mi niekto toto servíruje ako hru a čaká, že ma to bude baviť. Ale dobre, je to multiplayerovka, takže tam príbeh nie je nutný a určite to zachrániť hrateľnosť, že. Že?

Veru nie. Aj keď musím pochváliť to, že je tu pomerne rozsiahly tutoriál, kde sa akože spájate s ďalšími podobnými panáčikmi a zisťujete, čo sa vlastne deje. Hra vám jednoducho, rýchlo a intuitívne vysvetlí základy hrateľnosti – teda ako sa pohybovať po svete, ako bojovať, ako sa skrývať a v konečnom dôsledku aj ako prežiť. Teraz ale trošku predbehnem a poviem, že aj keď sa to zdá byť dobre spracované, netrvá to dlho a zistíte, že zvyšok autori odflákli. Jedna vec sú základy, druhá vec je všetko ostatné, čo vám už hra nevysvetlí a prvé online zápasy tak budete len tápať.

Ako sa využívajú schopnosti? Na čo slúžia predmety, ktoré pri hraní zbieram? Prečo mám ten kufrík v ruke a čo s ním? Niečo z toho hra vysvetlí len formou textu strčeného v robotovi v lobby, iné veci vôbec, takže vám zostáva len si ich naostro vyskúšať v zápasoch. Bude vám to stáť život? Takmer určite. Ale keď budete po smrti sledovať ostatných hráčov zmätene behajúcich po mape, ako ich decimuje Cell, uvedomíte si, že nie ste sami. Pričom mi príde až komické, že to nie sú začiatočníci, ale hráči s levelom vo vyšších desiatkach. Aj tak ale stále tiež nevedia, ako hru poriadne hrať. Niežeby som ja vedel.

A aký je teda ten základ? The Breakers sa hrá na zápasy 8 hráčov, pričom 7 hrá ľudí (alebo iné obyčajné stvorenia Dragon Ball univerza) a jeden hráč hrá zloducha. Ten má na výber z trojice Cell, Frieza a Buu. Pri matchmakingu si môžete nastaviť prioritu vyhľadávania úlohy, ale je väčší záujem hrať za zloduchov, takže sa k tomu dostanete naozaj len ojedinele a to bez ohľadu na to, akú prioritu si nastavíte. V drvivej väčšine prípadov sa budete snažiť prežiť v koži obyčajného panáčika a spolupracovať s podobnými nešťastníkmi. Zábave nepomáha táto náhoda toho, čo vlastne budete hrať. Lepšie by bolo, ak by hra mala dve queue a vy si len zvolíte, čo chcete hrať. Podľa toho vám odhadne čas a budete čakať.

Každá strana konfliktu tak chce vyhrať a potrebuje k tomu splniť iné úlohy, pričom úlohu tu zohráva aj časový limit. Začnime z toho jednoduchšieho pohľadu – ste zloduch. Každý z trojice má nejakú základnú formu, v ktorej veľa nezmôže. Vaším prvotným cieľom tak musí byť evolúcia. Jednoducho zožerte niekde nejakú nevinnú obeť, párkrát to zopakujte a hotovo. Vyššie stupne so sebou prinášajú viac sily aj schopnosti. Nad mapou už poletujete, nepriateľov tlčiete a ničíte celé kusy mapy. Stačí celú mapu zničiť, vyhladiť všetkých ostatných hráčov alebo im zničiť stroj času, ktorým sa pokúšajú uniknúť. Nebudem klamať, za zloducha je to výrazne jednoduchšie.

Ostatní hráči sami o sebe nemajú schopnosti. Musia získať dosť energie, aby vedeli vyvolať ducha známych hrdinov, ale aj to len na chvíľu. Môžu zloducha poraziť, čo je málo pravdepodobné, alebo nájsť v každej z 5 zón na mape kľúč, aktivovať maják a zavolať stroj času. Na to pritom nepotrebujete všetky kľúče, ale čím viac ich máte, tých rýchlejšie stroj nabehne. Je to príliš veľa úloh na príliš veľkom priestore s príliš obmedzenými možnosťami a nie je to zábava. Vyhrať sa samozrejme dá, čoby nie. Ale stále si to vyžaduje oveľa viac úsilia, ako musí vynaložiť jeden zloduch. A navyše sa musíte spoliehať na to, že ak niekde ležíte a zavoláte si o pomoc, nebudú vás ignorovať. Alebo celkovo budú spoluhráči vedieť, čo majú robiť.

Hra pôsobí dosť nevyvážene a keďže je tu obsahu málo, stereotyp nastúpi pomerne skoro. Tri mapy, traja zloduchovia a niekoľko hrdinov, ktorých schopnosti si môžete prepožičať. Je tu ešte kupovanie skinov, úpravy postavy a jej pasívnych a aktívnych schopností a tiež levelovanie. To je ale založené len na tom, že niekam nasypete nazbierané body. Nič viac. Celá hra pôsobí veľmi povrchne a nehanbí sa na vás sypať „reklamy“ na mikrotransakcie. Toto potrebujete na tamto, hento zase potrebujete na niečo iné. Stále niečo niekde „platíte“, ale nemáte pocit, že sa pre vás niečo mení. Akurát sa snažíte v zápasoch plniť viac denných a týždenných výziev, aby ste získali viac tohto a hentoho a tak dookola.

Mohol by som tu plakať na oveľa väčšom priestore, ale vlastne mi hra za to nestojí. Aby som však len nekritizoval, musím uznať, že sa autorom podarilo trafiť estetiku. Naozaj to pôsobí ako Dragon Ball. Môžete si navrhnúť vlastnú postavu a bude vyzerať ako z Dragon Ballu. Grafika tiež pekne sadla a vystihuje zdrojový materiál. Navyše sa to hýbe ako po masle, takže si nevšimnete sekanie, trhanie a podobne. Poteší japonský dabing a hudba, ktorá sa tiež hodí ku značke. Aspoň z tohto hľadiska tak hra nerobí značke hanbu.

Dragon Ball: The Breakers má v rôznych obrazovkách reklamu na Xenoverse 2. Voči tej hre som síce mal nejaké výhrady, ale v porovnaní s touto hrou je to veľdielo. The Breakers jednoducho nie je dobrá hra a nie som si istý, či by mohla byť dobrá. Ten koncept jednoducho značke nesedí. Hrateľnosť je nezáživná a nevyvážená, obsahu je málo, sú tu free to play praktiky aj pri premium vydaní, kamera občas hnevá a tak ďalej. Hru za zloduchov si viete užiť, stane sa z vás omnipotentné monštrum, ale to je trochu málo.