Hry v takejto podobe ako médium majú zhruba 50 rokov a za tých niekoľko dekád sa ich vývoj zmenil tak, že si to mnohí možno ani neviete predstaviť. Vytvorili ich v zásade vedci, preslávili ich mále a nadšené tímy vizionárov, neskôr na nich začali pracovať väčšie tímy profesionálov, stali sa najväčším zábavným biznisom a to so sebou prinieslo biznismenov. Ale akoby to prebiehalo v kruhu a dnes hry opäť tvoria malé a nadšené tímy, dokonca jednotlivci. Každý dnes dokáže vytvoriť nejakú hru a to je skvelé. Prichádzajú tak nové nápady a udržiava to kreativitu. Občas si však vývoj hier žiada viac ako len nadšenie.

Nový survival horor Trenches je toho žiarivým príkladom. Je to ďalšia hra, za ktorou stojí sólo vývojár. Mal veľmi dobrý nápad, skvelé zasadenie a nápaditý príbeh. Veci, ktoré od indie hier očakávate. Koniec koncov práve preto som aj po hre siahol. Ale chcelo by to aj niečo viac. Ako aj vidíte podľa čísla hore, nie je to úplná tragédia. Ale nie je to ani hra, akú by ste chceli hrať hneď na prvý pohľad. A možno ani druhý.

Názov hovorí sám za seba. Hra vás zavedie do zákopov 1. svetovej vojny. Konkrétne do roku 1917, avšak to samo o sebe nie je až tak dôležité. Vojna tu nie je až tak kvôli príbehu, ale skôr ako kulisa, kde sa dej odohráva. Hra je totiž o rôznych podobách hrôzy. Vojna samotná je hrozná vec, o tom netreba ani debatovať. A možno je aj horšia ako to, čo dokáže vytvoriť naša predstavivosť. Človek z toho dokáže zošalieť. Už ste teda asi vydedukovali, kam tým mierim a o čom vlastne bude príbeh Trenches.

Autor sa vraj inšpiroval skutočným príbehom jedného z vojakov, ktorí sa mali dostať cez zákopy až na nepriateľské územie. Prežil to len jeden jediný, trvalo mu to dní, videl zomierať svojich priateľov, plazil sa v bahne aj krvi, pomedzi mŕtvoly. Podľa vlastných slov z toho všetkého začal strácať rozum. Počul veci, ktoré neboli skutočné. Videl veci, ktoré neexistovali. Ale nevedel už rozlišovať medzi tým, čo je skutočné a čo je len výplodom jeho mysle. Toto je pocit, ktorý vám chce hra navodiť. Je to vlastne surrealistická nočná mora, ktorá vás zavedie do sprvu zdanlivo nekonečného bludiska daždivých a zahmlených zákopov.

Nepotrebujete vedieť, kto ste a aká je vaša úloha. Potrebujete len prežiť. Hra vlastne o ničom inom nie je. Ak ste ako ja, už tento samotný popis vás láka – nočná mora v špinavom a drsnom prostredí, z ktorej potrebujete utiecť, no neviete ako. Problém je, že takáto premisa si žiada aj zodpovedajúce spracovanie a herný dizajn, ktorý nebude len o desení, ale aj o motivácii. Toto sú aspekty, kde však už hra výrazne kríva. Už len samotné ciele, ktoré pred vás kladie, sú dosť rozporuplné. Budete síce vedieť, čo máte robiť, ale nebude vám to veľmi dávať zmysel.

Samozrejme, zbierate rôzny listy, fotky a iné odkazy, ktoré dokresľujú, ako ľudia v zákopoch a medzi nimi strácali životy. Okolo vás je síce priamo smrť, ale toto má na vás možno aj väčší dopad. Vojaci mali rodiny, sny, plány, no už je z nich už len mŕtvola v blate. Skvelá premisa. Tak prečo mám zbierať malé deti (ešte aj s pupočnou šnúrou a v kaluži krvi), ktoré ma vyvedú z bludiska zákopov? Aký to má zmysel? Hra vám veľmi skoro vysvetlí, že ich potrebujete 9 a máte nasledovať ich plač. Tie prvé tri sú relatívne blízko za sebou a môžete sa tak podľa plaču jednoducho orientovať. Potom je ale zrazu ticho a vy len beháte po zákopoch s nastraženými ušami, čo sa z niektorej časti neozve plač.

Nie je to však také jednoduché. Niečo vás tu totiž naháňa. Je to skutočné? Na tom veľmi nezáleží, stačí totiž jediný kontakt a je po vás. To znamená, že začínate na začiatku celého tohto bludiska a opäť hľadáte deti. Zomierate tu pomerne často, hra vás toto monštrum kladie do cesty (respektíve za chrbát) tiež pomerne často. Takže sa hra nakoniec zmení na útek vždy, keď začujete jeho kroky niekde nablízku. Nájdete tu aj rôzne skrýše, kde môžete prečkať, kým prejde, ale veľmi rýchlo vás to omrzí. Skryjete sa prvý raz a hovoríte si, že to môže byť zaujímavá variácia na Alien: Isolation. Skrývate a utekáte už hodinu a začínate si klásť otázku, kedy to konečne skončí.

Mechanicky je hra veľmi jednoduchá. Chodíte, skrývate sa a nemáte šancu veľmi bojovať. Musíte chodiť pomaly, čupieť pri tom a aj dávať pozor, po akom povrchu kráčate. Na dreve sa vaše kroky viac ozývajú, rovnako pri behu. To púta pozornosť monštra, ktoré vás tak rýchlejšie dobehne. Ak nepočujete plač, môžete použiť píšťalku, aby zosilnel. Píšťalku ale počuje aj monštrum, ktoré vás začne o to viac sledovať. Ste tak na vážkach, či budete ďalej slepo/hlucho blúdiť alebo si pomôžete. Čo vám však nepomáha, je dizajn zákopov. Rovnako chodbičky, rovnaké textúry, len veľmi málo náznakov prepracovanejšieho dizajnu. Keď už sa niekto rozhodne vytvoriť takúto hru, mal by sa postarať o to, aby tu každá chodba nevyzerala úplne rovnako. Tu dám mŕtvolu, tam dám nejaké sudy, inde krvavé nápisy, aby sa hráči vedeli zorientovať, že tu už boli a nemusia to prechádzať zase.

Tu a tam takú snahu je badať, ale je to veľmi málo. Prakticky autor také veci umiestnil len na tých niekoľko miest, kde chce zlákať vašu pozornosť. Samozrejme, je tu kopa slepých chodieb, pričom netušíte, že ak tam vbehnete, niet sa kam ďalej pohnúť na ich konci. Ak vás prenasleduje monštrum, budete v takých momentoch autora preklínať. Hra je síce aj o objavovaní, ale takýmto spôsobom vás to veľmi baviť nebude.

Popri tom túlaní sa zákopmi vás chce autor aj poriadne vydesiť. Uvidíte veľa šokujúcich, nechutných, desivých a iných výjavov. Možno až príliš. Trenches je hra tak na hodinu-dve, v tomto pohľade je to hra s najväčším počtom ľakačiek na minútu herného času. A sú to naozaj ľakačky, kedy na vás niečo na sekundu vyskočí a hneď to zmizne. Sú to také tie klasické duchárske prvky známe z iných hier a filmov. Spracované sú dobre, ale ten prehnaný počet znamená, že sa vám časom zunujú. Menej je niekedy viac a tu to platí dvojnásobne. Keď na vás niečo vyskočí ani nie každých 5 minút, už vás to ani nebude ľakať, len idete ďalej.

Grafike sa veľmi venovať nejdem, vidíte ju na obrázkoch, tak posúďte sami. Radšej venujem priestor ovládaniu a napíšem, že je dosť nemotorné, občas tak neviete úplne namieriť na interaktívny predmet, čo je dosť otravné. Zvuk je veľmi dôležitý a veľmi rozporuplný. Budete si užívať kvantum ruchov, motívov, efektov a iných vecí, ktoré v hre zaznejú. Je to ženský hlas? A je skutočný? Skvele to buduje atmosféru vojaka, ktorý v zákopoch obklopený smrťou stráca rozum. Zvuková kulisa je tak naozaj bohatá, ale zle spracovaná z hľadiska priestoru. V hre, kde sa orientujete hlavne sluchom, je peklo, ak sa naň nemôžete spoľahnúť, lebo neviete presne určiť, odkiaľ ide plač, odkiaľ prichádzajú kroky.

Už šestnásty rok som platený za to, že píšem o hrách. Písal som o tisíckach hier a Trenches, aj keď sprvu nápaditá, je nakoniec, bohužiaľ, len jednou v rade. Jednou v rade hier, ktoré by mohli byť fajn, ak by autor aspoň časť nápadov dotiahol. Lepšie spracovaný zvuk, lepší dizajn prostredí a možno nejaký ten autosave po nájdení dieťaťa a známka by išla o niečo vyššie. Takto pri hraní síce oceníte nápady, no celú dobu si budete hovoriť, že by to mohla byť dobrá hra, ale...