Hra nemusí zbierať desiatkové hodnotenia na to, aby bola dobrá a vy ste si ju užili. Stačí, aby bola zábavná a nezabudla na to, o čom hry majú byť – o hraní a o zábave. S tým, ako sa hry stali najväčšou formou zábavného priemyslu na svete, sa postupne zmenili. Tvoria ich väčšie a profesionálnejšie tímy, lejú sa do nich obrovské peniaze, musia ponúkať čo najkomplexnejší obsah a celkovo sa poriadne nafúkli. Až sa občas môže zdať, že vo všetkom tom megalomanskom snažení zaniklo to najdôležitejšie. Našťastie stále vychádzajú hry, ktoré sa neboja byť hrami. Neberú sa vážne, veď ide o zábavu.

Pozrite sa napríklad na Wanted: Dead. Nielenže vyzerá, ale ešte sa aj hrá ako hry z éry Xbox 360/PS3. A kým tá prvá časť nie je dnes práve ideálna, tá druhá prináša až nečakane príjemné osvieženie. Pritom hra nie je ani veľmi originálna, či už po stránke hrateľnosti, alebo príbehu. Celé to však akosi funguje. Pri hraní ani netušíte, čím by to vlastne mohlo držať (a hlavne držať vás), ale aj tak pri hre zostanete až do konca. Prehryznete sa cez jej negatíva, užijete si jej pozitíva a možno si pri záverečných titulkoch povzdychnete, že škoda, že sa dnes nerobí viac takýchto hier.

Možno si niektorí z vás spomenú na akciu WET. Bola to third person akcia z roku 2009, kde Eliza Dushku prebrala hlavnú postavu, ktorá štýlovo sekala a strieľala do hláv haldy nepriateľov za sprievodu chytľavej hudby s akýmsi tarantinovským podtónom. Presne to vám bude pripomínať Wanted: Dead. Stále tu budete cítiť Tarantina (jeden level je vlastne tak veľká vykrádačka Kill Bill, že by to snáď mohlo byť aj na takú malú žalôbku), ale teraz s prímesou Ninja Gaiden. A niet sa čo čudovať.

Za hrou totiž stoja vývojári, ktorí priniesli práve kvalitné Ninja Gaiden hry. Napríklad Hiroaki Matsui viedol vývoj Ninja Gaiden, Ninja Gaiden Black a Ninja Gaiden 2. Rovnako aj ďalší členovia tímu majú skúsenosťami s týmito dnes už klasickými a aj poriadne ťažkými sekačkami. Ak ste si ich užili, podobný zážitok vás čaká aj tu. Wanted: Dead sa hrá ako hra spred 15 rokov, ale v tomto prípade to nie je myslené hanlivo. Naozaj to pôsobí oproti iným dnešným hrám príjemne a inak. Spomeniete si pri hraní na to, čo vás na Ninja Gaiden bavilo a že je škoda, ako séria skončila. A nezabúdajte, stále sa hra neberie vážne.

Hrateľnosť je teda inšpirovaná kedysi milovanými, no dnes bohužiaľ ignorovanými hrami. Príbeh tiež nie je originál. Predstaví vám veľmi špeciálnu veliteľku Hannu Stone ešte špeciálnejšej jednotky, ktorá má prezývku Zombie Unit. Nie kvôli tomu, že bojuje proti zombíkom. Skôr kvôli tomu, že po nej zostáva spúšť. Jednotka je tvorená nesúrodou partiou postáv, ktorým to ale spolu klape. Každý je expert na niečo iné, podpichujú sa a postupne vám podajú pomocnú ruku aj v boji. Nechýba ani archetyp policajného veliteľa, ktorý na jednotku po každej (zbabranej) akcii nakričí, lebo však tak sa to kedysi nosilo.

Hra predstavuje alternatívnu súčasnosť, ktorá je podobná tej našej a aj sa s ňou dlho zhodovala. Teda až do bodu, kedy vo svete hry vznikli androidi ako umelé formy života. Najskôr hlavne na prácu a ako ľahko nahraditeľný zdroj. Postupne si ale vyvinuli vedomie, snažili sa osamostatniť a veď to poznáte z Blade Runnera. Áno, Wanted: Dead kopíruje veľa vecí a medzi nimi aj jednu z najkultovejších kyberpunkových klasík. Štýlovo sa dej odohráva v Hong Kongu, Hannah má namiesto ruky robotickú protézu a v pozadí cítiť nejakú tú zlú korporáciu. Ono to nakoniec celé až tak dobre nefunguje a niektoré motívy vyšumia do prázdna. Napríklad tá korporácia síce dotvára pozadie, ale v príbehu veľmi nezaujme.

Zaujme však samotná jednotka a hlavne Hannah. A tá aj napriek tomu, že je nadabovaná príšerne. V rámci príbehu je postava Švajčiarka (rovnako ako dabingová herečka, aby autori vysvetlili prízvuk), ale takto bez duše a bez iskry nadabovanú postavu som snáď ešte nepočul. Ostatné postavy sú na tom oveľa lepšie, najviac pobaví Vivienne, vaša zbrojná expertka, v podaní Stefanie Joosten. Keď už Hanne vďaka herečke chýba charizma, ponúka aspoň zaujímavý príbeh, ktorý sa postupne rozvíja medzi jednotlivými levelmi. Prekvapivo sú tieto segmenty rozprávané anime formou, ale kvalitne spracovanou a ku hre to nakoniec pekne sadne. No a záverečné rozuzlenie (až po titulkoch) je skvelé. Až vám bude ľúto, že autori nevenovali viac priestoru tomu osobnému príbehu, možno aj na úkor toho kyberpunku, ktorý až tak nezaujal.

Nejdem to rozpitvávať a spoilovať vám veci. Jednoducho hlavný príbeh a záporáci nič moc, osobný príbeh na pozadí je veľmi dobrý. Na druhú stranu, príbeh nie je dôvod, kvôli ktorému si takúto hru inštalujete. Chcete sekať končatiny, guľkami robiť diery do lebiek a tak nejako celkovo sa kúpať v krvi. Toho tu veru dostanete priehrštia. Najskôr ale varovanie. Možno sa to nezdá, ale hry sa časom zjednodušujú. Možno ste si aj vy všimli, že kedysi ste hrávali na Normal, dnes na Hard a zážitok je zhruba rovnaký. Tu si Hard nedávajte, tu je už Normal „stará škola“ a ak nerozsekáte nepriateľov, oni nebudú váhať rozsekať vás. Easy tu ani nie je, iba po Harde je ešte „Japonský Hard“, ak sa chcete už naozaj týrať.

Takže vybrali ste si obťažnosť, pozreli ste si tých pár prestrihových scén, zoznámili ste sa s postavami a idete do tréningovej miestnosti. Naučíte sa pohybovať, žiadne veľká veda. Akurát sa tu teda neskáče, ale zase je tu sklz. Za prekážkami sa postava skryje sama. V rukách máte samopaly, brokovnice, bazuky a podobné zbrane – tu hra nevybočuje z radu 3rd person strieľačiek – mierite a strieľate. Naslepo môžete páliť spoza krytu, ak sa nechcete vystrčiť. Zbrane máte len dve naraz, jedna je stála, druhú si môžete meniť podľa potreby a dostupných nábojov. Ešte máte pištoľ, ale tá nie je úplne určená na boj, skôr na núdzové situácie a správne načasované strely, ktoré rozhodia nepriateľov. Preto sa aj ovláda separátne.

Streľba tu síce má svoje miesto, ale oveľa viac budete využívať katanu. Nepriatelia si totiž nezhody radi prídu vyriešiť osobne až do vašej intímnej zóny. Osvojíte si tak ľahký a ťažký útok, ktoré budete kombinovať a pridávať k tomu pištoľ na špeciálne kombá. Hlavne ale musíte používať blok a to nielen na blokovanie, to vám nepriatelia prerazia. Hlavná je tu parry mechanika a správne načasovanie použitia. V tomto hra dokonca zachádza ďaleko za to, čo sme poznali v Ninja Gaiden, a spolu s úskokmi a sklzmi si už začína prepožičiavať prvky zo soulslike hier.

Tu ale nenarazíte na bonfire a podobné prvky. Namiesto toho vám Vivienne pošle drona, pod ktorým si hru uložíte, vylepšíte a upravíte zbrane a idete ďalej. Takéto checkpointy sú v hre pomerne často a rovnako často predznamenávajú, že vás čaká nejaká náročnejšia pasáž, aby ste to po smrti nemali ďaleko. Po smrti síce stratíte svoju druhú zbraň, ale to je tak všetko, takže tu aspoň smrť nie je taká bolestivá. Zomierať budete pomerne často. Hlavne, keď na vás hra vypustí väčšiu vlnu nepriateľov, napríklad aj v úzkych uličkách mesta, kde niet veľmi kam uskočiť.

Hra prekvapila tým, aké množstvo druhov nepriateľov obsahu. Začína od najjednoduchších, postupne pridáva ďalšie typy, ktoré sú nielen silnejšie, ale majú tiež pokročilejšiu obranu. Musíte sa tak prispôsobovať nepriateľom, ktorým čelíte, čítať ich pohyby a dobre poznať, čo bude nasledovať. Pri niektorých typoch nemá zmysel ani útočiť, len čakať na to, kým sa vám otvorí možnosť na parry či útok pištoľou. Občas môže pomôcť aj špeciálna schopnosť, ktorú Hannah má. No a ak sa vám v akcii darí, nepriateľov dostanete do omráčeného stavu, kedy je čas na efektné a efektívne popravy. Nebojte sa, tu končatiny naozaj lietajú vzduchom spolu s hlavami a inými časťami tiel. K bojom ešte musím uviesť bossov – veľkých, silných, rýchlych – nájdete tu všetko, každý toho znesie ako kôň, takže sa musíte poriadne obracať.

V boji si môžete pomôcť tiež granátmi, ale likvidáciou nepriateľov budete tiež zbierať skúsenostné body a tie investovať do vylepšení vlastností hlavnej postavy. Tento ľahučký RPG systém mi ale príde trochu šitý horúcou ihlou. Nemáte z neho dojem, že na hre niečo reálne mení. A hlavne si ÚPLNE všetky schopnosti odomknete už tak v tretej či štvrtej misii. Zdá sa, že dizajn hry na to nebol úplne stavaný a len to tu nakoniec autori vložili, lebo im z nejakej fokus grupy vyšlo, že hráči očakávajú RPG systém v takejto hre.

Pomedzi misie môžete behať po policajnej stanici, rozprávať sa s postavami, hľadať rôzne odkazy a pomocou nich rozširovať príbehové pozadie hry. Nie je to až taká zábava, ale niektoré dialógy sú aspoň vtipné. Rovnako si postupne odomknete niekoľko minihier, ktoré sú zväčša rytmické alebo založené na QTE. Neprinášajú nejaký extra obsah navyše, ale aspoň hru spestrujú. Niektoré si možno po prvej povinnej jazde aj zopakujete. Navyše sú výrazne japonsky svojské, takže ak máte radi kultúru a možno aj trochu uletenosť, také zlé karaoke na Nenu (99 Luftballons tu napríklad postavy spievajú v nemčine) môže byť zábava.

Akurát to ani tej dĺžke veľmi nepomáha. Záverečné titulky prídu možno aj trochu predčasne. Hra vás bude baviť, síce má chyby, ale naozaj baviť. A zrazu je po ani nie 9 hodinách koniec. Navyše dosť antiklimatický. Áno, síce porazíte hlavného bossa, prebehnú nejaké scénky, niečo je dobré, niečo je zlé, ale aj tak nemáte dojem, že toto je nejaké veľkolepé finále. Plus ten osobný príbeh hlavnej postavy v úplnom závere, kedy zrazu chcete viac hrať aj vedieť, ale už je koniec. Pôsobí to tak, ako keby tu ešte niečo malo byť, ale autori to odsekli.