Ak od hry očakávate nonstop akciu, explózie a takmer neutíchajúcu streľbu, ste na správnej adrese. RT je presne takýto typ hry. Niekoľko kvapiek originality v inak obyčajnom a sto krát preplávanom mori akčnej zábavy tvorí systém vyrábania a upgradovania vecí, za ktoré môže technik Bagman. Ten dokáže z každého mŕtveho tela (pomocou mechanickej ruky nainštalovanej v batohu) extrahovať tzv. „salvage“. Salvage sa stáva zdrojom pre výrobu munície, granátov, mín a v neposlednom rade aj lekárničiek. Konfiškácia zbraní príslušníkov armády Severu má aj svoj sekundárny rozmer. Čas od času sa Rogue dostane k plánom na výrobu novej zbrane, či k postupu ako upgradovať tie staré. Samozrejme to nie je zadarmo a tu znova na scénu prichádza salvage.

RT sa nemôže pochváliť desiatkami smrtonosných hračiek. Ide skôr cestou malého, ale široko využiteľného množstva. Základná pištoľ veľa bolesti v radách protivníkov nenarobí, automatická puška už áno. Tá je navyše vybavená zoomom pre pohodlné snajprovanie. Samopal sa dá v priebehu hry vylepšiť o brokovnicový, raketometný, granátometný a elektrošokový modul. Brokovnica nájde svoje uplatnenie pri bojoch v interiéroch a na krátku vzdialenosť; raketomet so zameriavaním je účinný proti ťažkej technike; granátomet prekvapivo metá granáty; elektrošoky sú vhodné proti skupinkám nepriateľov po kope, keďže prúd preskakuje z jedného vojaka na druhého a veľmi ľahko sa dá vyvolať hustá „elektrizujúca atmosféra“. Poniže dokonalých brušných svalov sa hlavnému hrdinovi na opasku hompáľa niekoľko druhov granátov - fragmentačné, EMP (vhodné proti mechom), horľavé a tiež míny.

So zbieraním salvage sa spája jedna (ne)príjemná vlastnosť titulu. Každú mŕtvolu totiž treba okradnúť manuálne – prísť k nej, stlačiť príslušné tlačidlo na klávesnici a počkať, pokiaľ batohová ruka vykoná svoju prácu. Aj keď sa jedná rádovo o sekundovú operáciu, po čase sa stane veľmi nudnou a otravnou. Nuda sa ale okamžite vytráca v situáciách, keď ukazovateľ zdravia klesne nebezpečne nízko, v zásobe nemáte dosť šrotu na vyrobenie lekárničky a najbližšie telá sú presne v zornom uhle nepriateľských guľometov. Konzolový systém ukladania pozície („veľký“ save vždy po misii, „malý“ pri checkpointoch) nedáva veľa priestoru hlúpemu riskovaniu a tak sa zo zbierania materiálu stáva adrenalínová akcia okorenená práve zdržaním pri zbieraní materiálu.

Oproti obdobne zameraným strieľačkám je RT obohatený aj inými prvkami. Po implementácii padnutých spolubojovníkov do svojho vybavenia Rogue získava aj elektrotechnický potenciál Helma. Ten dokáže senzormi zdetekovať nepriateľov v okolí a na krátky čas dokonca vygenerovať holografickú kópiu hlavného hrdinu. Tou potom môže zmiasť nepriateľov, alebo ich nalákať do vopred pripravenej smrtiacej pasce. Helm si naviac poradí s akýmkoľvek elektrickým zámkom alebo bezpečnostným kódom. Stačí len Helma (umiestneného v helme) položiť dostatočne blízko počítača, začne sa odpočet a za chvíľu sa ozve očakávaný zvuk otvárajúcich sa dverí. O tom, že tieto odpočtové minútky výborne poslúžili scenáristom na zaranžovanie mohutných útokov na vašu pozíciu sa snáď ani netreba zmieňovať.

Posledným vojakom, ktorému sa stal osudný masaker v Quartz Zone, ale napriek tomu jeho „duch“ žije v čipe, je Gunnar. Jeho špecialitou za života boli zbrane a im ostal verný aj po smrti. Rogue ho môže použiť ako plne automatický obrannno-útočný mechanizmus, kedy položí samopal na trojnožku a prenechá jeho obsluhu Gunnarovi. Gunnar sám vyhľadáva ciele, zatiaľ čo sa Rogue (vyzbrojený len pištoľou) môže pod rúškom krycej paľby dostať do tylu nepriateľa.

Fajn, tak to sa nám hranie trochu ozvláštni, poviete si. Je super, že môžete použiť Helma na vytvorenie holografického dvojníka, je fajn, že Gunnar dokáže vdýchnuť život automatickej puške. Hladké použitie jednotlivých „vychytávok“ však obmedzuje komplikované ovládanie. Najvhodnejším príkladom je práve Gunnarova trojnožka. Stlačením jednej klávesy vyvoláte menu so špeciálnymi schopnosťami, tam vyberiete sentry gun, následne ho treba ďalšou klávesov položiť na zem a tlačidlom na myši aktivovať. Je oveľa jednoduchšie a rýchlejšie všetkých vystrieľať klasickým spôsobom, toľké preklikávanie sa jednoducho do hry tejto kategórie nehodí. Zmysel úplne postráda tlmič, ktorý síce premení hlasný štekot samopalu na tichý závan jarného vetríka, ale počas celej hry som ho ani raz nepoužil.

Rovnaký počet použití si odniesol systém klonovania vojaka holografickou technológiou. Široká plejáda granátov je pekná vec, ale používať budete iba tie základné a elektromagnetické. Pri snajpení treba držať stlačené E-čko, ktorým aktivujete gyroskopické tlmiče kompenzujúce trasenie ruky, ale kompenzovanie nie je obmedzené ani časom, ani energiou, takže znova len zbytočná komplikácia. A to som ešte nenapísal nič o stealth elementoch. Opatrné plíženie za chrbát nepriateľa zvyčajne končí scénkou znázorňujúca extra bolestivú smrť dotyčného nešťastníka. Brutálne animácie síce motivujú k častejšiemu zakrádaniu, ale charakter hry aj túto črtu potláča do úzadia.

Najzávažnejšia otázka zostáva stále nezodpovedaná. Ako sa vlastne Rogue Trooper hrá? Jednoducho. V každom z cca desať levelov existuje z bodu A (štart) do bodu B (koniec) len jedna, striktne lineárna cesta. Modrák sa musí prestrieľať tonami nepriateľov, k čomu mu slúži hlavne milovaná puška a granáty, ale aj množstvo prirodzených či umelých prekážok. Za ne sa v nepríjemných situáciách hrdina skrýva pred lietajúcimi projektilmi. Múriky, debničky, skrine, skaly atď... za tým všetkým môže Rogue na chvíľu zastať a nabrať druhý dych. Spoza prekážok je možné hádzať nepriateľom explozívne darčeky, ale tiež im nadeliť riadnu dávku olova. Efektným, aj keď málo efektívnym spôsobom, ako im túto dávku doručiť, je „blind fire“, čo je vystrčenie zbrane ponad múrik a vypálenie dávky naslepo. Blind fire je spracovaný podarenou animáciou a dodáva súbojom filmový nádych a la John Woo. Zámerom autorov zrejme bolo, aby sa hráči opierali aj o špeciálne schopnosti jednotlivých zosnulých GI vojakov, ale kvôli spomínaným problémom ostane len pri zámere.