VR už dlho nie je nejaký nový fenomén. Je tu už dlho a konečne by sme sa tak na VR hry mali pozerať cez optiku, či sú to naozaj dobré hry, nie iba VR hry. To sa dalo robiť tie prvé roky, keď sme dostávali dvojhodinové tech demá, ale posledné roky už chceme viac. Headsety dokážu viac, náš hardvér dokáže viac, takže to chceme aj vidieť. Ale, úprimne, nestáva sa to často. Našťastie sú tu ale aj VR hry, ktoré fungujú naozaj dobre. niektoré, ako Alyx alebo Beat Saber, pozná každý. Iné sú trochu nenápadné. Fanúšikom VR by som odporučil pozrieť sa na sériu Pixel Ripped. Nevyzerá na to, ale je preplnená láskou k hrám a ich histórii.

Na chrbte máte tri a viac krížikov, na krku deti a hypotéku, ale ste s tým spokojní. Aj tak však tu a tam potlačíte slzičku v kútiku oka, keď si spomeniete, aké to bolo kedysi všetko bezstarostné a radostné. Aspoň na deň by ste sa chceli vrátiť do dní, kedy ste sedeli na zemi asi meter od televízora s káblovým ovládačom v ruke a pozerali ste sa hŕstku pixelov na obrazovke, ktoré ale pri troche predstavivosti vytvárali fantastické svety, fenomenálnych hrdinov a dych vyrážajúce efekty. Aj keď to bolo všetko dajme tomu len v 8 bitoch.

Práve toto je doména Pixel Ripped série a dokazuje to aj novinka Pixel Ripped 1978. Oproti predchodcovi je ale ešte o niečo viac výnimočná, keďže už neobsahuje len vágne odkazy na hry, na ktorých sme vyrastali. Ona je priamo prepojená na obrovský kus hernej histórie. Autori totiž rozbehli spoluprácu s Atari a pretavili ju do hry hneď niekoľkými spôsobmi. Hráte tu na Atari. Hráte tu Atari hry. Ale zároveň aj pracujete v Atari. Ak máte radi Atari 2600 (teda hlavne 2600, ale sú tu odkazy aj na iné éry firmy), tu si prídete na svoje. No a nechýbajú ani iné prvky, ktoré sa nedajú oddeliť od herného vývoja v 80. rokoch, ako napríklad D&D.

Istým spôsobom sa dá povedať, že má hra vlastne dva príbehy. Určite ale môžem povedať, že má dve hlavné postavy. Stanete sa hernou hrdinkou Dot, ktorá tak trochu pripomína Samus a žije vo vlastnom hernom svete. Ten je trochu fantasy, trochu sci-fi a poriadne v problémoch. Síce ste ho zachránili v predchádzajúcej hre, ale to bolo len zdanie pokoja. Teraz je svet opäť v ohrození a dokonca je tu riziko, že úplne zanikne v rukách goblinieho záporáka, ktorý sa chce stať hlavnou postavou, takže všetko okolo mení podľa seba. Dot tak musí skákať naprieč niekoľkými etapami, aby ho zastavila.

Druhou postavou je Barbara prezývaná Bugs, do ktorej kože sa tiež vžijete a to dokonca v niekoľkých etapách jej života. Od detstva hrala, bola kreatívna, mala skvelú fantáziu a to všetko ju doviedlo až k tvorbe hier v Atari. Práve ona vytvorila Dot a má s ňou jedinečné spojenie. Vďaka tomuto spojeniu sa dokážete prepínať medzi postavami a postupovať v príbehu. Bugs musí pomôcť Dot poraziť zlého goblina, ale má aj svoje vlastné problémy a to v každej z ér, do ktorých sa dostanete. Ocitnete sa v 70., 80. a aj 90. rokoch. Vždy hra odkazuje na hry z danej éry. Ale nie iba na tie, ale aj na celkovú popkultúru a atmosféru danej doby.

Ako sa to vlastné hrá? V každom prípade je to hra, na ktorú nazeráte z perspektívy vlastných očí, čo pekne sadne do virtuálnej reality. Keď ste v pixelovej koži Dot, je to vlastne akčná hra. Pohybujete sa po kockovaných herných svetoch v nejakom cartridgi, kde interagujete s postavami, bojujete s nepriateľmi a na záver aj vyriešite nejaký problém. Napríklad je v hre nejaká prekážka, ktorú Bugs nedokáže prekonať. Tak sa premiestnite do hry a vyriešite to ako Dot. Cítiť z toho trochu Trona a to je len dobre.

Bugs má zase trochu iné starosti. S ňou už hrateľnosť nie je taká slobodná a prakticky ste prikovaní ku kreslu, napríklad v kanceláriách Atari, kde má svoju kóju a v nej pracuje na svojej hre. V ruke má ovládač a ovláda Dot na obrazovke pred sebou. Alebo je dieťa a sedí doma na gauči a jednoducho sa hrá. Toto sú tie momenty, ktoré z vás opäť spravia dieťa a hra veľmi pekne využíva imerzívnu silu virtuálnej reality. Navyše to dobre využíva aj duálnu náturu hry. Ako Dot aj ako Bugs sa cítite organicky, nepôsobí to silene.

Mohlo by sa zdať, že s Dot užijete viac zábavy. Predsa len tu po nepriateľoch strieľate, učíte sa nové schopnosti a využívate ich pri prekonávaní prekážok. Dokážete si napríklad aj odomknúť automatický kanón, ktorý vám pomôže, keď je nepriateľov priveľa. Alebo ich chytíte do pasce a necháte na nich spadnúť veľkú konštrukciu. Ale aj Bugs má svoje momenty. Hrá tie svoje 2D hry, skákačky, prípadne aj Centipede. Musí interagovať s kolegami. Niektorí sú otravní, iní menej, ale spestrujú hrateľnosť a dotvárajú atmosféru. Musí interagovať aj s vecami navôkol.

Napríklad jej často zvoní telefón, pokojne aj vtedy, keď má práve rozohranú hru. Musíte tak položiť ovládač, zdvihnúť slúchadlo a počúvať. Často volá len niekto otravný, ale sú tu aj skvelé momenty, ktoré odkazujú práve na hernú históriu. Môže vám zavolať samotný Nolan Bushnell, ktorý tu dabuje sám seba, zakladateľa Atari. Taktiež vám zavolá Shuhei Yoshida, bývalý prezident Sony Interactive Entertainment. Takýchto hviezdnych cameo úloh je v hre viac a ak vás zaujíma herná história, sú to veci, ktoré si užijete.

Bugs, ako už asi tušíte z jej prezývky, musí počas hry aj debuggovať hry svojej kolegyne. Tá jej vždy prinesie nejaký cartridge s chybami, vy sa naň pozriete a ak hru na ňom prejdete, dostanete nejakú novú schopnosť zase pre Bugs. Zaujímavé sú aj momenty, keď hry vylezú z vášho monitora, obklopia vás a vy dostanete zase o niečo zmenenú perspektívu. Napríklad sa musíte zaháňať rukami a takto likvidovať bugy. Alebo sa popasovať s bossom, ktorý teraz vyletel z obrazovky a ohrozuje nielen Dot, ale aj vás. Keď tu prituhuje, musíte dať bokom ovládač a dobre tak manažovať to, kedy ho dáte z rúk.

Variabilné éry, variabilné svety, kopa odkazov a momentov, ktoré herných pamätníkov a fanúšikov pohladia na duši. Odkazy na Tron, Centipede, Adventure sú len malou súčasťou toho, čo tu hra ponúkne. Potešia však aj niektoré myšlienky, na ktorých badať, že autori do príbehu vložili kus seba, svojho detstva. Ako vás napríklad môže ovplyvniť to, že si v mladosti zahráte D&D. A prečo musia mať hry dobrých záporákov? Aj to sa tu dozviete. Autori tu toho skĺbili naozaj dosť a naozaj veľmi umne. Pritom to nie je nejaký veľký tím, ale, ako sa ukazuje, dal do toho veľa zo svojich sŕdc.

Ale mohli tu dať ešte niečo viac. Nový Pixel Ripped má totiž rovnaký problém ako jeho predchodca a aj keď sa z predchádzajúcej hry autori poučili, tak len trochu. Už tam som totiž vyčítal hernú dĺžku len nejaké 2-3 hodiny. Ani tu to ale nie je žiaden zázrak. Hra je síce dlhšia, ale teraz ju zvládnete len za nejaké 3-4 hodiny, takže prakticky dva večery a sledujete záverečné titulky. To je stále veľmi málo a pri cene 24,50€ za hru si už asi rozmyslíte, či do nej investujete hneď teraz. Je fakt dobrá, ale zároveň fakt krátka. Navyše neponúka žiadne ďalšie možnosti hrania, chcelo by to aspoň nejaké bonusové režimy.