Hrali ste už niekedy hru o tom, že hráte hru? Vlastne je to akési metahranie, čo je veľmi zaujímavý koncept. Niečo podobné, ako keď je estetika filmu založená na tom, že v jeho rámci sledujeme iný film. Tarantinov Inglorious Bastards prakticky zaniká sám v sebe a záver scény v kine je skvelý. „Dokument o láske“ v rámci (500) Days of Summer dáva filmu kontext a aj hlbší zmysel prepojený na osudy protagonistov. No a Pixel Ripped hry sa snažia niečo podobné dosiahnuť v hernej oblasti. Je to pomerne originálne, určite veľmi netradičné, no hlavne sa snaží zapôsobiť na emócie tých starších hráčov.

Prvá hra to pred dvomi rokmi otestovala a pripomenula vám, ako sa hralo na handheldoch v roku 1989. Akurát to autori z brazílskeho štúdia Arvore Immersive Experiences ešte úplne nedotiahli. Teraz tu sú s pokračovaním, ktoré sa volá Pixel Ripped 1995 a ako asi tušíte, zoberie vás do roku 1995 a do magickej éry 16-bitov, kedy ale už pomaly nastupovali aj 3D hry na konzolách. Je to éra, na ktorú určite mnohí z vás s radosťou spomínajú. Všetko bolo jednoduchšie, krajšie a aj na tie hry bolo oveľa viac času.

Neviem ako u vás, ale u mňa sú spomienky na konzolové hranie spojené s tým, že sedím na zemi fakt blízko starej CRT telky, v ruke ovládač a možno po mne sem tam niekto zakričí, že by som to už mal vypnúť a ísť von. Zdá sa, že práve toto je univerzálna spomienka, keďže je to jedna z prvých scén, ktoré vám hra predstaví. Vžijete sa do kože malého chlapca menom David, ktorý sedí doma na zemi pred starou CRT telkou a hrá svoje obľúbené hry. Z kuchyne po ňom ale kričí mama, že by to už konečne mal vypnúť a ísť von. Na hlave máte VR headset, všetko okolo je tak veľké a vy sa naozaj dostávate do kože toho dieťaťa pred 25 rokmi.

Toto je ale metahra viac ako len jedným spôsobom a David nie je jediná hrateľná postava. Vždy si pri hraní vytvárate vzťah s hlavnou postavou a práve tá je druhým protagonistom. Hry hráte ako David, no zároveň v nich hráte ako ich hlavná postava menom Dot, ktorá náramne pripomína napríklad Samus Aran. Tá žije vo vlastnom pixelovom svete a plní si tu bežné úlohy, kým sa neobjaví nebezpečenstvo, ktoré môže celý jej svet zničiť. Musí sa tak synchronizovať so svojim hráčom (Davidom), aby tomu zabránila. Nie všetko sa tak podarí, no je to len dobre – David, Dot a aj vy sa vydávate na parádne dobrodružstvo do vnútra herných konzol. K dokonalosti chýba už len nutnosť fúkať na cartridge, keď hra nejde.

Celá hra je vystavaná okolo spomienok, ktoré mnohí z nás veľmi dobre poznajú. A nie je to len to sedenie na zemi pred TV. Je tu toho oveľa viac, napríklad tajné hranie v noci tak, aby to nikto nepočul. Dokonca návšteva obchodu, kde si v Davidovej koži idete pre novú hru. Taktiež tu nechýba návšteva herne. To všetko vám hra sprostredkuje z dvoch perspektív, keď ako David hráte za Dot. Tento koncept hra naozaj vyšperkovala a do toho pridáva rôzne iné vsuvky. Taktiež nechýba množstvo odkazov. Samozrejme nie priamych, ale zhruba tušíte, čo je odkaz na Zeldu, čo zas na Mega Drive a podobne.

Hra s Dot zväčša vychádza z rôznych žánrových klasík. Vy ju v pohľade z Davidových očí vidíte na TV pred vami, v rukách máte ovládač a vlastne svojim ovládačom ovládate ruky na tomto virtuálnom gamepade. Dá sa to ovládať aj Move ovládačmi na PS4, no osobne som preferoval hranie na DS4, lebo to lepšie vtiahlo do VR sveta. Občas ale musíte zložiť ruky z ovládača a hrať nie ako Dot v hre, ale ako David vo svojom svete, kde musíte čeliť iným nástrahám. A teraz nemyslím to, že sa vám jeden „kamarát“ neustále vysmieva a šikanuje vás. Aj David totiž musí ísť do akcie, no trochu inak ako Dot.

David čelí napríklad svojej matke, ktorá mu chce vypnúť konzolu. Vtedy musíte odviesť jej pozornosť inam. Napríklad zoberiete detskú pištoľ, vystrelíte niekam, aby ste na zem zhodili fľašu. A Davidova mama má razom iné problémy a nie vašu hru. Taktiež pri nočnom hraní musíte vedieť včas vypnúť TV, aby nehučala a nebudila rodičov. Prípadne neskôr priamo bojujete proti postavičkám, ktoré vyliezli z hry a začali vás ohrozovať.

Okrem toho David a Dot spoločne bojujú proti bossom. Tých je tu niekoľko, každý ďalší je silnejší, komplikovanejší a musíte využiť obe postavy. Jedna naňho útočí v hernom svete, druhá zas v tom reálnom. Je to príjemná kombinácia a hra ju zvláda až prekvapivo dobre, pričom to stále pôsobí intuitívne. A opäť to pripomína množstvo žánrových klasík, takže je vidno, že aj samotní autori na týchto hrách vyrastali a dobre ich poznajú. V závere to už autori trochu naťahujú a príliš kombinujú, čo je možno trochu škoda. Musím ale pochváliť zmenu perspektívy na konci, keď sa na hry pozriete aj z pohľadu niekoho iného.

Pixel Ripped 1995 veľmi dobre pracuje s odkazmi na hry a priamo ich pretavuje do svojho obsahu. Behanie po mestečku v hre je priamo vystrihnuté zo Zeldy. Ďalší level je zas ukážkovou 2D platformovkou. Je tu však aj jazdenie na motorke, RPG, dokonca 2D akcia v štýle Streets of Rage. Jedna hra tak ponúka naozaj pestré množstvo žánrov, ktoré si vyskúšate. No a nakoniec prejde aj zmenou na rané konzolové 3D spolu s rozšírením konzoly o nový modul. To vám tiež pripomenie niektoré ikonické hry, napríklad Star Foxa. A zároveň ukáže, ako sme sa odvtedy už posunuli.

Hra má však aj niekoľko problémov a asi tým najvýraznejším je biedna dĺžka. Tá je niekde na úrovni 2-3 hodín, s čím sa zase dostávate do kategórie technologického dema, aká VR platformy trápi už dlho. Tu to ale zabolí o to viac, že vás hra baví, ponúka zaujímavá nápad a zábavnú hrateľnosť. No za nejaký jeden večer je po nej a to je fakt málo. Na PSVR taktiež naráža na limity technológie, keďže tracking občas hapruje a nefunguje práve ideálne. No a nakoniec sú tu 3D levely, ktorým autori mohli venovať trochu viac starostlivosti, lebo najmä kamera je v nich dosť frustrujúca.

Páči sa mi riešenie vizuálu a to v oboch sférach hry, či je to svet Dot, alebo Davida. Pôsobí retro, jasne evokuje danú éru, no pritom je moderný. Pri prechode žánrami a aj technológiami sa navyše posúva ďalej a verne napodobňuje to, čo 16-bitom v polovici 90. rokov zodpovedalo. Davidov svet je zas veľmi pekne štylizovaný a skôr evokuje dojem animovaného filmu. Treba pochváliť veľmi slušný dabing. Hudba pri hraní bola pomerne fajn, no zároveň trochu jednotvárna. Navyše mi po dohraní úplne vyfučala z hlavy a to nie je práve dobré znamenie. Takže pri hraní neurazí, ale ak čakáte niečo viac, budete sklamaní.

Pixel Ripper 1995 je prekvapivo kreatívna hra, ktorá berie jednu etapu hernej histórie a pretavuje ju do zaujímavého konceptu, ktorý je dokonca ešte umocnený hraním vo virtuálnej realite. Stane sa z vás opäť to malé dieťa, ktoré sedelo v sobotu ráno po animákoch pred konzolou s ovládačom v ruke a snažilo sa dohrať obľúbenú hru. Vzdáva hold žánrovým klasikám a robí to dobre. Škoda len tej dĺžky a rôznych menších nedostatkov. Snáď to aspoň autori čoskoro vykompenzujú sympatickejšou cenovkou, ktorá bude lepšie reflektovať to, koľko obsahu hra ponúka.