Po dlhej dobe som sa konečne zase dostal k VR hre, ktorá ma naozaj pohltila a bavila. Hrám veľa VR hier, nie sú zlé, ale často to nie je žiadne terno. A ak by napríklad niektoré z nich neboli vo virtuálnej realite, zapadli medzi oveľa lepšími titulmi. Ale tu to neplatí. Toto je hra, ktorá by bola výnimočná aj na klasickej plochej obrazovke. Na druhej strane ale v takejto podobe nie je veľmi možné, aby vznikla pre plochú obrazovku. Takže to nie je len dobrá VR ale, ale hlavne dobrá hra. A to je to, čo chceme v tejto oblasti vidieť častejšie.

Pritom to ale nie je niečo revolučné, skôr práve naopak. Možno vám názov C-Smash VRS nič nehovorí, ale vlastne to nie je veľmi nová hra. Sega kedysi dávno (konkrétne pred 22 rokmi) priniesla netradičnú športovú hru Cosmic Smash, ktorá najskôr vyšla na automatoch a neskôr sa dostala aj na Dreamcast konzolu. Sega v hre chcela skombinovať dve zdanlivo nesúrodé veci, ale fungovalo to. Hra tak bola niečo ako squash s princípmi hry Breakout. Automaty s hrou v Európe neboli práve najpočetnejšie a konzolová verzia sa k nám nikdy nedostala, takže hra časom zapadla. Až kým si v RapidEyeMovers nepovedali, že tento koncept oživia.

Princíp je tu naozaj jednoduchý – C-Smash je vesmírny squash, nič viac, nič menej. Ale bohato to stačí, lebo dostávate hru, ktorá je zábavná, chytľavá a rozhýbe vás. Navyše sa do hry absolútne každý dostane veľmi rýchlo. Stačí, ak ste niekedy predtým v živote hrali nejaký raketový šport. A okamžite ste v hre. Stačí len uchopiť virtuálnu raketu (vlastne len malý hranol, až v „zápasoch“ sa z neho stane raketa) a môžete hrať, môžete ovládať, môžete meniť nastavenia a podobne. Zahráte si to vy, vaše deti, vaša mamka a aj vaša babka. Hrateľnosť je okamžitá a rozumie jej každý.

Musím pochváliť aj tie nastavenia, ktoré sú naozaj rozsiahle a herný zážitok si už môžete vo veľkej miere personalizovať podľa toho, aké sú vaše preferencie. Veľa z nastavení je navyše zameraných na zmiernenie toho, ak vám pri hraní VR hier býva zle. C-Smash môže byť aj poriadne dynamickou hrou, takže ak vám pri hraní príde zle, jednoducho si zmeníte štýl pohybu, prípadne aktivujete obmedzenie zorného poľa pri pohybe. Menu nie je organizované práve najlepšie, takže nastavenia spoznáte len formou malej ikonky, ale naozaj sa tu viete pekne pohrať s tým, ako vlastne budete hrať.

A čo je tu vlastne vašou úlohou? To záleží od toho, do ktorého herného režimu sa pustíte. Pred prvým hraním si ale vždy môžete dať tutoriál, ktorý vám vysvetlí, čo tu vlastne ako funguje. Ale ako som už písal vyššie, nutné to nie je, lebo ak ste niekedy v ruke držali raketu, viete, čo máte robiť. Ale dajme tomu, že sa pustíte do singleplayeru. Na výber máte z relaxačného režimu a z náročnejšieho. Ten prvý je tak akurát, ak sa chcete hýbať, dobre si zahrať a netrápiť sa. Viac toho odpustí, môžete si dovoliť aj zlyhať a časové limity sú dlhšie. Challenge režim je náročnejší, chyby vám už neodpúšťa a aj limity sú prísne.

K tejto hre sa ale budete vracať, podobne ako napríklad k Beat Saber, takže časom určite prejdete oba režimy. Každý z nich vás zoberie do vesmíru, kde si sami nastavíte cestu niekoľkými sústavami a to predstavuje levely, ktoré budete prechádzať. Niektoré sú obyčajné, iné budú mať špeciálne prekážky, prípadne inde zase získate nejaký power-up. Trochu to pridáva na znovuhrateľnosti, čo padne vhod, keďže hru dokážete prejsť tak za jeden večer. Ďalšie dva večery dokážete stráviť s náročnejšími levelmi, potom je to však už len o lovení trofejí, skúšaní trochu iných ciest a zbieraní čo najvyššieho skóre.

Levely nie sú veľmi dlhé. Vy ste na jednej strane arény, na druhej strane sú vertikálne umiestnené plošiny a vy ich musíte trafiť loptičkou. Podanie je jednoducho, len si loptičku pritiahnete druhou rukou podržaním tlačidla na ovládači. Potom už len odpaľujete loptičku a snažíte sa ju vždy trafiť, aby nezapadla za vás. Potom totiž musíte znovu podať a vy tak zbytočne strácate čas. To je pre vás riziko, že dostanete nižšie skóre, prípadne rovno budete musieť level reštartovať, lebo to nestihnete v limite.

Plošiny sa stávajú komplikovanejšie, mení sa ich veľkosť, mení sa ich poloha, dokonca sa začnú pohybovať, prípadne neskôr dokonca budú chránené štítmi, ktoré musíte skúsiť nejako obstreliť alebo počkať na správny moment, kedy sa ukážu spoza krytu. Hra vás tak učí lepšie ovládať raketu. Je tu však typická herná fyzika, takže nečakajte veľký realizmus. Stále je to ale dobrá a zábavná VR arkáda, ktorá preverí vašu rýchlosť aj reflexy. Na presnosť alebo silu sa tu nekladie až taký dôraz. No a na záver všetkých sústav vás čaká súboj s bossom, čo je prakticky automat na strieľanie loptičiek.

Pre mňa je ale C-Smash hlavne o multiplayeri. Možno sa to nezdá, ale páčilo by sa mi, ak by sa z hry časom stal nejaký nečakaný multiplayerový hit, aspoň vo VR oblasti. Hrať proti stene vie byť zábava a vie to aj potrápiť, ale nie je to tak dobré ako hrať proti živému hráčovi rovno oproti vám. Hra vás pritom spojí už pomerne skoro, spolu cestujete do arény na platforme niekde vo vesmíre. Môžete protihráčovi zamávať pred nosom, potom si ukázať nejaké gestá a podobne. Je to fajn prístup a niečo navyše.

Na výber máte rýchlo hru a vytvorenie vlastného zápasu podľa vlastných nastavení. Tam si následne môžete pozvať priateľov a hrať proti nim. Väčšinou ale budete asi hrať proti náhodným hráčom online v rýchlych zápasoch. Vyberiete si zo 4 herných režimov tie, v ktorých vám má hra nájsť súperov. Potom už len čakáte. V každom z režimov stojíte oproti sebe, ale vždy sa to hrá trochu inak. V Head to head vyhráva ten, čo trafí viac plošín. Vo Firewall zase triafate stenu medzi vami a snažíte sa mať na nej čo najviac zón vo vašej farbe. Bodyshot zmenšuje arénu na úzky tunel, kde má každý hráč svoju loptičku a snažíte sa zasiahnuť súpera viackrát ako on vás. Quickshot je najjednoduchší, ale asi aj najzábavnejší – zbierate body triafaním panelov, ktorých musíte trafiť viac ako súper, pričom postupne sa zväčšujú, ale tým aj strácajú na bodovej hodnote.

Je to zábava, o tom je zbytočné debatovať, ale má to aj svoje neduhy. Tak napríklad chýbajú ranked zápasy a časom si uvedomíte, že tým pádom hre chýba aj akási hĺbka. Môžete ju hrať kvôli zábave, ale chceli by ste sa aj posúvať aj v nejakých rebríčkoch. Potom tu ale chýbajú aj nejaké drobnosti. Napríklad kvalita pripojenia k súperovi pri jeho nájdení, aby ste mohli napríklad odmietnuť zápas, ak hrá váš súper na dial-up pripojení. Verte mi, hrať proti súperovi s lagmi je katastrofa a stáva sa z toho skôr ťahovka, kde aj tak nakoniec nikdy nič netrafíte.

Hra je technologicky vystavaná pomerne jednoducho, ale funguje to dobre, pričom zároveň odkazuje na svoje viac ako 20 rokov hlboko zapustené korene. Grafika je low-poly. Skôr sterilná, ale s peknými kontrastmi. Počas zápasov tu niet veľa efektov ani ničoho, ale pomedzi to si neraz všimnete rôzne efekty bokom alebo napríklad aj postavy skákajúce na trampolínach vedľa arény. Soundtrack pozostáva z dobrej elektronickej hudby evokujúcej prelom milénií, ktorý tu pekne sadne. Ani neprekáža, že nie je veľmi pestrý. Pri hraní sa totiž naozaj dobre počúva.