Už som si myslel, že túto hru ani nakoniec nebudem recenzovať, čo by bola škoda. Minulý rok patrila k tým zdanlivo najzaujímavejším pre VR platformy, no osud mi veľmi neprial. Asi po dvoch tretinách hry som narazil na bug, ktorý mi neumožňoval pokračovať ďalej. Jednoducho sa hra zasekla v jednej scéne, kde som sa síce s postavou mohol pohybovať, ale nič sa nedialo, nedalo sa s vecami interagovať. Takže som ju už aj vypustil z hlavy, ale niekedy počas Vianoc som si všimol, že si hra stiahla update. Tak som si povedal, že jej ešte dám šancu a snáď ten update pomohol. A pomohol.

Nielenže je Journey to Foundation jedna z najsilnejšie tlačených VR hier minulého roka, ale je to ďalšia adaptácia známej knižnej predlohy. Tých bolo minulý rok veľa, niektoré boli úspešné (The Invincible), iné ani veľmi nie (Gollum). Táto hra nakoniec dopadla niekde medzi, respektíve bližšie k tým kvalitným, aj keď vzhľadom na predlohu mala na oveľa viac. Autori totiž hru založili na jednej z najdôležitejších sci-fi kníh vôbec a ťažili tak z úžasne vytvoreného vesmíru, pod ktorý sa podpísal majster pera Isaac Asimov. Jeho Nadácia získala v roku 1966 cenu Hugo za najlepšiu žánrovú sériu vôbec a je to opodstatnené.

Nebudem sa tu veľmi rozpisovať o tejto knižnej sérii, tuším je to aj povinné čítanie na strednej škole alebo tak. A ak aj nie je, mali by ste to napraviť a utekať rýchlo do knižnice. Séria vám predstaví vesmír, v ktorom matematik Hari Seldon vytvoril teóriu psychohistórie, pomocou ktorej chcel zachrániť vedomosti ľudstva a skrátiť obdobie chaosu na nevyhnutné minimum. Na to využil planétu na okraji známeho vesmíru, z ktorej chce vytvoriť maják pre budúce generácie a toto útočisko pre tie najväčšie mozgy ľudstva nazve Nadácia.

Jednoducho niečo, čo by si mal prečítať každý fanúšik sci-fi a zároveň perfektný základ pre akčnú adventúru. Vlastne autori v rámci príbehu ani nemuseli robiť veľa, to najdôležitejšie už za nich spravil Asimov – vybudoval úžasný svet a konflikt v ňom. Teraz tam vývojári už len museli zasadiť vás. Spravili z vás agentku Wardovú, ktorá je vyslaná zničiť bunku rebelov, ktorá ohrozuje Impérium. Na to vám má poslúžiť nielen spoľahlivý blaster po boku, ale aj jej psychické schopnosti, ktoré jej umožňujú nazrieť do hláv ostatných postáv.

To by bolo pomerne veľké klišé nehodné takto skvelého sveta, takže do deja prichádza nejaký ten zvrat. Agentka má neustále spojenie so svojím mentorom, ktorý ju sprevádza na jej misiách a pomáha jej využívať svoj potenciál. Ako však postupujete dejom, veľmi skoro zistíte, že každá minca má dve strany. A čo sú rebeli pre Impérium, to sú na druhej strane hrdinovia pre Nadáciu. Hra neadaptuje priamo knižný dej, ale rozširuje ho o nové postavy a udalosti, ktoré však zapadajú do známeho kánonu pomerne dobre. Navyše to nie je jediný zaujímavý aspekt príbehu.

Je totiž na vás, na ktorú stranu sa neskôr prikloníte a ako budete riešiť dilemy, ktoré pred vás hra postaví. Dostanete možnosť zabiť niektoré postavy alebo ich aj ušetriť. To ovplyvní dej neskôr. Síce nie vo veľkom meradle, ale ovplyvní. Najdôležitejšie však bude rozhodnutie, na čiu stranu sa nakoniec pridáte. Takýchto rozhodnutí je v rámci herných dialógov aj akcií niekoľko a aj keď teda hra nepredstavuje nejaký bohato vetvený zážitok, rozdielne výsledky a konce pridávajú aspoň nejakú znovuhrateľnosť. Okrem teda rozdielnych koncov sa rozhodnutia prejavujú napríklad tak, že si v jednej etape hry môžete vybrať, kto vám príde na pomoc. Ak niekto prežije, budete mať viac možností.

Takže príbeh je veľmi slušný, nechýbajú zvraty a dokonca v určitých ohľadoch ani sloboda tvarovať ho vlastnými rozhodnutiami. Bohužiaľ, v ostatných aspektoch to už nie je také dobré. Hneď v úvode si osvojíte psychické schopnosti, ktoré vám umožňujú vidieť emócie postáv. Na základe toho potom v dialógu získate nejakú novú možnosť a neskôr dokážete nepriateľov aj poslať iným smerom. Akurát že hra je dizajnovaná, že to nie je možnosť, ale nutnosť. Napríklad sa často musíte zakrádať a to ide len tak, že nepriateľovi nazriete do hlavy a pošlete ho inam, aby ste ho vedeli obísť. Taktiež z iných herných situácií sa dostanete len tak, že sa postavám pohrabete v hlave.

Ale stále je to aspoň niečo, čo je pomerne nevšedné, aj keď teda ovládanie by mohlo byť lepšie. Minimálne teda na PS VR 2 občas pôsobí zbytočne komplikovane pri hľadaní správneho natočenia rúk. Ale napríklad akcia je čistý priemer a nie je veľmi záživná. Budete strieľať niekoľko druhov nepriateľov (so štítmi, so silnejšími zbraňami...), ktorí nie sú práve inteligentní a eventuálne vždy vystrčia hlavu spoza krytu tak, aby ste ich trafili. Váš blaster má tri režimy paľby, ktoré si obmieňate prostredníctvom modulov. Tie musíte meniť manuálne – vytiahnete modul z predlaktia na pravej ruke a vložíte ho do zbrane. Potom už len nudné pif-paf.

Na ľavom predlaktí máte zase dva dôležité nástroje – jedným sa prerežete zavretými vecami, druhý slúži na hackovanie. To tiež nie je práve nápadité a vo veľkej kocke musíte spojiť menšie kocky rovnakej farby tak, aby k sebe viedli priamo a nepretínali sa s inými farbami. Nedá sa to považovať za nejaké hádanky, stačí si kocku rukami trochu pootáčať a máte hotovo do pár sekúnd. Je škoda, že takýto inteligentný svet si nezaslúžil aj trochu inteligentnejšiu hernú náplň. Strieľanie a puzzle pre cvičené opice dnes dokáže spraviť už každý.

No a keďže každá súčasná VR hra musí mať aj lozenie, tak je tu aj lozenie. Budete loziť po rôznych rímsach, hranách, trubkách a neviem čom všetkom ešte. Alebo aj nie. Takéto VR lozenie bolo možno zábavné, keď nám ho v roku 2016 prvý raz predviedol Crytek. Teraz je to už len otrava a vata na naťahovanie času. Autori si toho boli vedomí a po prvom povinnom lezení niekde na začiatku hry už pri každom ďalšom pridali možnosť preskočiť ho. Jednoducho sa pozriete na miesto, kde máte loziť, a podržíte X. Hra vás rovno teleportuje tam, kam máte ísť.

Ani graficky to nie je nejaká extra trieda, ale na to sme si už pri VR hrách zvykli. V prvom rade musia bežať na Queste ako po masle a tomu sa prispôsobuje všetko ostatné. Má to svojský štýl, ktorý svetu Nadácie sadne, ale technicky by to chcelo niečo viac. Hudba nie je až taká zaujímavá, možno si ju ani nevšimnete, respektíve vôbec nezapamätáte. Ale dabing je viac než slušný a keďže v priebehu hry budete viesť kopu dialógov, užijete si ho. Bohužiaľ, autorom sa podarilo pokaziť zobrazovanie titulkov, takže v nich občas nevidíte nejakú dôležitú časť, lebo sa s niečím prelína. To vám môže prekážať, ak čítate titulky. Ak to aj nepotrebujete, stále to pôsobí rušivo.

Vesmír Nadácie by si zaslúžil lepšiu hru. Hra ťaží z toho, čo vzniklo už v roku 1951 a príbeh si tu užijete. Rovnako aj možnosti voľby a možnosť skúmať tento svet oveľa detailnejšie vďaka rozsiahlej encyklopédii. Ale hrateľnosť zaostáva nielen za príbehom, ale aj potenciálom hry ako takej. Akcia je na dnešné pomery len priemerná, zachraňujú ju rôzne moduly, ktoré musíte meniť podľa situácie. Psychické schopnosti pôsobia fajn, kým sa z nich nestane rutina. A lozenie je také fádne, že aj sami autori zhodnotili, že bude lepšie, ak ho budete vedieť automaticky preskočiť.