Len si to predstavte, jeden z najznámejších fantasy svetov po dlhšom čase ožíva na našich obrazovkách. Tentoraz nebudeme cupitať k Hore osudu v trenkách tých dobrých. Prevtelíme sa do kože schizofrenického Gluma (alebo ak chcete Golluma/Smeágola) a zistíme, čo sa dialo s jeho úbohým životom, keď prišiel o svojho „milášika". Ako veľmi po ňom prahol a bol pre jeho získanie schopný spraviť čokoľvek. Všetko namixované v rôznych herných žánroch vynikajúcimi rozprávačmi príbehov. Čo sa už len môže pokaziť?

Je toho mnoho. Avšak len málokto očakával až také veľké fiasko. Napriek menším skúsenostiam vývojárov z Daedalic Entertainment, skromnejšiemu tímu čo do počtu zamestnancov a skrátka skôr veľkým otáznikom bez jednoznačných odpovedí sme dúfali aspoň v priemernú zábavu. Viete takú, akú dostávame pravidelne napríklad od tvorcov jednoáčkových hier (Spiders, Cyanide a podobne). Hry, ktoré sa síce nikdy nepostavia do čela pri rozdávaní ocenení za najlepší titul roka, ale svoje publikum si nájdu. A vlastne na ne máme občas slabosť. The Lord of the Rings: Gollum od Daedalicu však nemá čo ponúknuť.

Naratív o udalostiach, ktoré predchádzali vytvoreniu Spoločenstva prsteňa nie je v rozpore s kultovou predlohou a citlivo odhaľuje nevypovedané pozadie a nenarúša dianie v samotnej predlohe. Postupná premena Gluma je navyše vedená vašimi rozhodnutiami. Takže to, čo poviete a ako zareagujete v akčnej adventúre, sa napokon prejaví v jednotlivých úlohách. Niekoľko rokov v Mordore spravilo z Gluma kruté a vypočítavé monštrum, no zároveň výborne funguje sekundárna línia vykreslenia charakteru, ktorý budete ľutovať. Ak sa aj rozhodnete pre konkrétnu voľbu, musíte svoje druhé ja ešte presvedčiť o svojej pravde – a verte, že ide o jednu z mála zábavných častí hry.

Otázky typu či za to všetko utrpenie, ktoré na ňom bolo páchané a ostatnými prehliadané, nenesieme vinu na pleciach tak trochu všetci, bude rezonovať, avšak stále iba tak jemne a nenápadne. Zároveň medzi jeden z posledných kladov patria schizofrenické monológy Gluma a Smeágola. Jednak dabing je vynikajúci a potom je hašterenie dvoch hlavných protagonistov vynikajúco napísané. Písanie dialógov v Daedalicu vskutku vedia a nemôžeme na ne povedať jediné krivé slovo. Až do momentu, kedy zistíte, že celé story je vlastne tak trochu zbytočne naťahované a plné backtrackingu. Navyše stojí na vratkých nohách nevýraznej hrateľnosti. Zaslúžilo by si to väčšiu pozornosť a prácu s detailmi, aby bol príbeh vynikajúci.

Cez všetko by sa dalo preniesť, keby sa to dobre hralo. Aby sme si teda zdôvodnili výsledné tri body v hodnotení (jeden za každé plus), a teda samotné prostredie a celkovo príbehové pozadie po prvé (lebo to je aspoň mierny nadpriemer), postavu Gluma po druhé, pridáme rovno tretí klad. Narušíme síce koncept tradičnej recenzie, no majme to dobré z krku, nech sa môžeme do sýtosti vyváľať v... v dôvodoch, pre ktoré treba povedať Gollumovi veľké nie. Tým posledným kladom je hudba. Soundtrack si môžete vypočuť aj osamote a je správne pompézny v tých pravých momentoch, nenápadný, ale stále ho počuť a prejavujúc emócie beznádeje vo chvíľach, kedy je to práve potrebné. Skrátka hudba je skvelá.

Gollum je akčná adventúra, ktorá chcela zaujať bohatými možnosťami a k totálnemu gulášu chýbajú snáď už len RPG prvky. Ako v správnej akcii musí Glum behať, skákať, rúčkovať, zachytávať sa na okrajoch, behať po stenách a robiť všetky tie veci, pre ktoré milujeme Laru či Nathana. V podaní Gluma je to poskakovanie nudou. Nie vždy viete, kadiaľ máte vlastne pokračovať. Občas poradí a napovie špeciálny šiesty zmysel, avšak niekedy skôr mätie, kadiaľ sa vlastne za tou žltou šípkou máte vydať.

Nehovoriac o kostrbatom ovládaní, takže Glum občas vyskočí a inokedy nie. Netušíte prečo sa to deje, kedy je ten správny moment na stlačenie príslušného tlačidla a hlavne to výrazne narúša plynulosť napredovania. Platforming je najčastejšou hernou náplňou, ktorá vypĺňa už tradičné plnenie úloh založené na behaní sem a späť a prečo nie viackrát? Je pritom úplne jedno, či sa tak deje v Mordore alebo vo voľnej prírode. Po čase zistíte, že je to celé akoby neprirodzené a napriek tomu, že by mohlo a malo, tak to skrátka v Gollumovi nefunguje a nebaví vás to.

To je však nič oproti stealth pasážam, ktoré sú doslova utrpením. Glum je napriek ostrým zúbkom slabá postavička a tvorcovia z neho spravili neschopného idiota, ktorý sa neraz nechá stupídne chytiť napriek tomu, že ho máme za svižného a šikovného darebáka. Akýkoľvek útek pred prenasledovateľmi je vďaka príšernému ovládaniu pohybu postáv a chaotickej kamere odsúdený na neúspech. Zakrádate sa vo vysokej tráve alebo v temných zákutiach. Musíte sa predsa nepozorovane prešmyknúť medzi strážami, ktorých tuposť a umelosť by nikoho neohromila ani v čase prvého Thiefa. A to už je pekných pár (takmer 25... starneme) rokov.

Inokedy musíte v tichosti a nepozorovaní skákať cez prekážky, rúčkovať po hrazdách či robiť iné cirkusantské kúsky – a to všetko preto, aby ste udržali krok s postavou, ktorej rozhovor počúvate. Tieto stupídne nápady, ktoré vás masochisticky nútia byť v strehu, ísť po vopred definovanej trase, nespraviť ani jednu chybu, nájsť tú správnu cestičku – a prečo vlastne? Aby ste sledovali rozhovor a odhalenie tajomstva. Teda... mali by ste, ale, samozrejme, nestíhate (ani počúvať, ani sledovať titulky), pretože musíte skákať a pobehovať po trase, ktorá je absurdná a umelo vytvorená.

Súboje si užijete len minimálne, pretože ak sa vám už podarí zakrádať sa poza niečí chrbát, protivníka uškrtíte iba v prípade, ak nemá ochranu hlavy, čo sa deje v minime prípadov. Zbytočná narážka na akciu je tu len preto, že to vidíme v iných hrách. Ale tak ako platforming a dupľom aj stealth je táto zložka len tupo skopírovaná z iných hier. Tu je nezábavná, s ťažkosťami hrateľná a skrátka neovládateľná a zbytočná. V žiadnom prípade nie je prepracovaná a spracovaná tak, aby vás napredovanie bavilo. Pravý opak podobne zameraného Styxa od Cyanide, ktorý to jednoducho mal v sebe. O iných akčných adventúrach, ktoré sa nebáli zakrádania nehovoriac.

Aby toho nebolo málo, je Gollum technicky nesmierne domrveným projektom. Ospravedlnenie vývojárov s dodatkom, že o stave hry vedeli, ale ju skrátka museli vydať, rešpektujeme. Pri plnej sume za veľký projekt to však akceptovať v žiadnom prípade nemôžeme. Hardvérová náročnosť je výrazne cez čiaru - pri pohľade na to, ako vlastne hra vyzerá, dupľom. Ak vás hra upozorní na to, že by bolo fajn vlastniť aspoň 8 GB grafickú kartu, spozornie nejeden hráč. Minimálna konfigurácia je základom len preto, aby ste hru vôbec spustili. V prípade, že sa napriek upozorneniu do hry vrhnete, pripravte sa na desiatky pádov hry. Občas na pravidelnej báze, inokedy náhodne. Najčastejšie pri načítaní interaktívnej scény, pričom checkpoint s uložením pozície nasleduje zásadne až po ukončení animácie.

Hra padá ako statne posilnený návštevník štvrtej cenovej pri svojej piatkovej tour de víkendové pitky. Nepomôže zníženie detailov na minimum (vlastne hra vyzerá takmer rovnako či hráte na low alebo epic detailoch). Pripravte sa na nečakané prepady snímkovania pod únosnú úroveň alebo priamo chybové hlášky. Navyše sa Glum veľmi rád zasekáva o neviditeľné steny, prepadáva cez textúry a vytvára rôzne kolízne situácie, pri ktorých okolo seba máva končatinami, akoby niekam padal, no to sa len znovu zasekol. Vrtíte kamerou a málokedy vidíte tam, kam potrebujete.

Kamera totiž robí iba to, na čo by primárne mala slúžiť - sníma postavu. A to je tak všetko. Čo však rozmaznaní hráči občas chcú, je ovládať ju tak, aby inteligentne menila zameranie na hrdinu, priblížila sa tak, aby ostala zachovaná prehľadnosť, no zároveň nespôsobila chaos v úzkych priestoroch. Aby ste mali prehľad o tom, kam vlastne skáčete. Ani to sa nedeje, takže niektoré pasáže musíte preskákať naslepo a dúfať v to, že sa niekde zachytíte. Alebo otáčate kamerou, ktorá si občas robí, čo chce. Pritom sú rôzne rotujúce mechanizmy, kolesá, hrazdy a všetko to, čo sme už x-krát videli, zaujímavé na pohľad, ale ak vidíte, čo musíte prekonať, spraví sa vám nevoľno.

A teraz pár slov k tomu, čo vlastne všetci vidíte. Hra nevyzerá nijako extra. Vlastne to jej ešte lichotíme. Napriek tomu si povedzme, že to vlastne nie je také hrozné (lebo atmosféra zas aspoň čiastočne pracuje), nebyť krutých faktov: interaktivita s prostredím je minimálna, neviditeľné steny vás neustále kopú do zadku alebo spadnete tam, kam nemáte a zomriete. Všetko sú len atrapy okolo, ktoré by nezaujali ani pred dekádou. Postavy (s výnimkou Gluma) majú otrasné až kostrbato nemotorné animácie pohybov či mizernú mimiku tváre. Akoby sme kalendár pretočili desať rokov dozadu.