Myslíte si, že sú soulslike hry ťažké? Tak si vyskúšajte niektoré z novších hier od Atari. Napríklad Kombinera z roku 2022. Alebo aj novinku qomp2. Možno to tak na prvý pohľad nevyzerá, veď čo už len môže byť na takejto 2D hre náročné, ale toto sú tituly, kde sa náročnosť skôr doťahuje na Meat Boya a možno ho v niektorých úsekoch levelov aj prekonáva. Tak napríklad v qomp2 zomriete stokrát len v prvom svete. Je za to dokonca achievement. Ale to zomieranie, aj keď extrémne časté, je tu súčasťou herného zážitku. Keďže tu sa dá učiť len na vlastných chybách.

A čo je teda qomp? Prvá hra vyšla pred 3 rokmi a vychádzala z princípu Pongu. Dvojka je to isté, akurát s vyšším rozpočtom a premyslenejším dizajnom. Pong poznáte, je to asi najdôležitejšia hra v histórii. Nebola prvá, ale bola prvá, ktorá ukázala komerčný potenciál odvetvia, ktoré je dnes finančne najväčšou časťou zábavného priemyslu. Na jednej strane obrazovky jedno pádlo, na druhej dráhe a medzi nimi loptička, alebo skôr pixel – štvorec. Pádla si loptičku medzi sebou pinkali a počítali sa body. Zoberte preč pádla a pustite loptičku von do sveta. No a presne to je qomp. Aj dvojka.

Je tu príbeh? Áno aj nie. Skôr to závisí na tom, čo je podľa vás príbeh a ako dobre viete čítať v nenápadných enigmatických odkazov. Ak ste v tom dobrí, odhalíte tu príbeh o pochybách, strachu a sebaprijatí, ktorý hra rozpráva bez jediného slova. Využíva na to len efekty a samotnú hrateľnosť. Ak vám to veľmi nejde alebo sa v tom nevyžívate, hra bude pre vás o loptičke, ktorá chodí hore a dole, až kým nepríde na koniec levelu. Človek by rozhodne nepovedal, že takáto hra môže byť perfektnou ukážkou postmodernizmu v duchu Umberta Eca, ale je to tak.

Okay, (ne)príbeh máme za sebou, tak poďme na hrateľnosť. Už som prezradil, že Pong je základ. Akurát kým v Pongu ovládate pádla, tu ovládate...ani neviem čo. Nemôžem povedať, že by ste ovládali loptičku, lebo tú neovládate. Akurát ovládate bod, kedy zmení svoju trajektóriu o 45° v opačnom smere. Napríklad letí smerom šikmo vpravo dole, vy stlačíte tlačidlo a zrazu letí smerom šikmo vpravo hore. To je ten jediný spôsob, ako dokážete ovplyvňovať jej smer. Na všetko ostatné vám poslúžia steny a ostatné prvky v prostredí.

Prečo je hrateľnosť taká chytľavá a intuitívna? Lebo ju poznáte už zo základnej školy. Uhol dopadu sa rovná uhlu odrazu. Loptička sa ale nezastaví, neustále je v pohybe, nemáte tu chvíľku pauzu, takže stále musíte pracovať s tým, ako sa odkiaľ odrazí a kedy zmeniť jej smer. Pritom vaše možnosti sú naozaj limitované, dokážete meniť len pohyb hore a dole. Občas na to zabudnete v nejakej dynamickej pasáži a zomriete. Tak si to zase uvedomíte, lepšie si vypočítate trajektórie a dostanete sa presne tam, kam potrebujete.

Levely sú plné pascí, prekážok a nebezpečenstiev, ktoré len čakajú na to, aby ste na nich zomreli. Naozaj to neraz pripomína Meat Boya s kopou ostňov, nejakými pílami a neviem čím všetkým ešte. Hra ani tak často nezavádza do hrateľnosti nové mechaniky, ale práve skôr nové pasce, aby stále prinášala novú výzvu a niečo, čo musíte prekonať. Musím povedať, že niekedy je to jednoducho trochu príliš. Prejdete jednu náročná pasáž, ale nemôžete si vydýchnuť, lebo za ňou je hneď ďalšia. A možno ešte jedna. Levely nie sú dlhé, ale neraz dajú poriadne zabrať a aj poriadne dlho trvá, kým ich prejdete.

Časom situáciu komplikujú napríklad kľúče, ktoré musíte zbierať. Prípadne aj bloky, ktoré musíte rozbiť. Na to je naviazaný jediný ďalší interaktívny prvok v hre. Po podržaní tlačidla viete loptičku nabiť a potom vystreliť tým smerom, ktorým sa práve pohybuje. Zmení svoju farbu na modrú a potom môžete rozbíjať modré steny. Je tu ešte niekoľko vecí, ktoré môžete čiastočne ovládať. Napríklad môžete loptičku dostať do takého malého „chlievika“ a ten potom otočiť smerom, ktorým ju odtiaľ chcete vystreliť. Naozaj mechanicky tu toho nie je pre vás ako hráča. Hrateľnosť je minimalistická. Možnosti pascí a prekážok ale maximalistické.

Celkovo qomp2 ponúka 30 levelov, ktoré sú rozdelené do 4 tematických svetov. Každý svet prichádza s nejakou novinkou – prekážkou, ale napríklad aj niečím, čo by sme ešte mohli nazvať mechanikou. Opäť to ale nie je niečo, čo vy ako hráč ovplyvňujete. Napríklad tak narazíte na pole, kde sa nedá meniť smer loptičky, takže pokračuje len takým smerom, ktorým doň vojde. Čiže je to zase skôr nejaká nástraha. Možno sa číslo 30 nezdá veľké, ale dokážete v hre aj tak stráviť slušnú dobu, keďže budete potrebovať kopu pokusov na to, aby ste sa v hre pohli ďalej. Hrateľnosť môžu predĺžiť aj bonusové orby, ktoré sú skryté po leveloch a je náročné ich získať. V prvom svete som ešte pozbieral všetky, ale v neskorších už som na to nemal často nervy a zbieral som len to, čo sa dalo.

Na konci každého sveta na vás navyše čaká boss, ktorý má 3 životy a tie mu musíte ubrať zásahmi. A budete sa naozaj čudovať, akých nápaditých bossov pre takúto hru dokázali autori vymyslieť. Pri niektorých idete hneď na boj, pri iných sa k tomu musíte najskôr prepracovať. Napríklad pred jedným je na rade pasáž pripomínajúca klasickú Atari hru Warlords so 4 základňami v rohoch obrazovky, kde sa musíte cez obranu dostať k stredu. To je veľmi pekný easter egg a zároveň spestrenie samotného súboja. Takýchto easter eggov je tu viac.

Grafické spracovanie je pomerne jednoduché, ale zato dosť pohlcujúce. Musím však priznať, že asi nie každému sadne perspektíva rybieho oka, ktorá obraz skresľuje. Je tu pre atmosféru a ponorenie, ale niektorým možno nesadne. Zároveň naozaj obmedzuje to, čo môžete vidieť. Hra ale vyzerá dobre, farby využíva poskromne, ale na zvýraznenie nejakých dôležitých prvkov. Zvuk je minimalistický, ale dobre ku hre sadne a dotvára atmosféru celkového diania a emocionálneho rozpoloženia.

Tak ale poďme aj na negatíva, ktoré tu taktiež sú. Už som spomínal perspektívu rybieho oka, ktorá trochu kriví pohľad na to, čo je pred vami. Náročnosť je občas fakt neúmerne vysoká a len frustruje. S poriadnou dávkou odhodlania sa ale hra dá prejsť. Niektoré pasáže vás ale budú vytáčať do šialenstva, lebo budú pôsobiť nefér. Napríklad pasce, do ktorých priamo nenarazíte, ale trafíte ich zboku. Myslíte si, že by ste to mali prežiť, no opak je pravdou. Rovnako občas máte dojem, že by ste mali pascu tesne minúť, ale aj tak hra zaznamená kolíziu a zomriete. Niektorým levelom by pre lepšie tempo rozdelenie na dva samostatné. No a nejakých 10 levelov navyše celkovo by hre tiež len prospelo.

Ale aj napriek tomu je qomp2 naozaj chytľavá a návyková hra, od ktorej sa budete vedieť len ťažko odpútať. Dokonca aj jej náročnosť vás neodradí a tých pár stoviek smrtí a reštartov od posledného checkpointu absolvujete radi. Áno, občas bude aj frustrovať, ale len ojedinele budete mať pocit, že voči vám nie je fér. Takže si tu užijete nápaditú hrateľnosť, netradičné podanie naratívu a nejaké tie easter eggy po pamätníkov pôvodného Atari.