Remaky, prípadne pokračovania dávno zabudnutých klasík sa v súčasnosti dostávajú do kurzu. Pripravuje sa nový diel klasiky Ghosts 'n' Goblins na PSP, recyklujú sa prastaré pecky od Namca, kopec fanúšikov vypúšťa do éteru množstvo amatérskych remakov (napr. Duke Nukem 3D vo vysokom rozlíšení, Descent rebirth a pod.) a aby toho nebolo málo, v dnešných dňoch sa k nám dostáva aj pokračovanie v dávnych dobách populárnej série Micro Machines, ktorá svoju púť začala už takmer pred 15 rokmi.

Závody malých angličákov, odohrávajúce sa v rozmanitých domácich prostrediach si v čase svojej slávy vydobili popularitu predovšetkým vďaka chytľavému multiplayeru a čistokrvnej hrateľnosti, pričom sa dokázali naplno presadiť aj v období, kedy hernému svetu neohrozene vládla kasta adventúr. Časy sa ale menia (a rovnako s nimi aj chúťky herného publika) a preto sa niet čo čudovať, že trendová krivka zaznamenala v posledných rokoch jednoznačné navýšenie hodnoty FPS (nie Frames Per Second ale First Person Shooter :)), zatiaľ čo spomínané adventúry sa dostali do nelichotivo hlbokej depresie. Holt, modernizácia spolu s automatizáciou spravila z nás, rodu Homo Sapiens, až príliš lenivých tvorov, ktorým aj sebamenšie zapojenie obvodov mozgu do herného procesu prináša priam neskutočné obtiaže. Jednoduchosť, priamočiarosť, dôraz na audio-vizuálnu hostinu... to sú dnes hodnoty, ktoré si hráči cenia a preto sa niet čo čudovať, že prepracované dialógy a príbeh sa akosi dostali do úzadia hráčskeho vnímania. A práve na základe vyššie uvedených poznatkov postupovali aj tvorcovia dnešného titulu, ktorý by pre viacerých z nás mohlo znamenať nielen spestrenie končiacich letných dní ale aj návrat do našich mladých čias, kedy o veciach ako High Definition či Xbox nebolo ani chýru ani slychu. Podarilo sa ale autorom vytvoriť titul, ktorý obstojí aj v súčasnej konkurencii? Matchboxy naleštiť, ovládače do rúk a ide sa závodiť!

Kopec áut a tratí, množstvo herných možností, vidina parádneho multiplayeru... to sú asi prvé dojmy, ku ktorým človek po niekoľkých minútach s hrou dospeje a keď mám pravdu povedať, spočiatku zavládne v radoch fanúšikov poriadna eufória. Veď predsa, kde ste sa naposledy stretli so 750 autami, 75 traťami čí s množstvom originálnych zbraní? Darmo, prvý dojem je vždy ten najdôležitejší a aj vďaka nemu som akosi prehliadal neskoršiu tuctovosť a stereotypnosť, ktorá sa postupne vynorila na povrch. Poďme ale poporiadku. Singleplayer časť nových Micromašín vám vo všeobecnosti umožní zajazdiť si v trojici módov, ale ani pri jednom z nich nebudete pociťovať tú pravú radosť zo závodenia. Prvým a zďaleka najrozšírenejších módom sú tzv. Battle races, v ktorých je vašou úlohou získavať body dostatočným vzdialením sa súperom tak, aby vám zmizli z obrazovky.

Celé poňatie spomínaných závodov by bolo vcelku OK nebyť ukrutne spackanej kamery, ktorá pri odzoomovaní sleduje všetko za vami, následkom čoho máte nulový prehľad o tom, čo vás čaká v najbližších metroch. Keď vezmem do úvahy, že každá trať má hneď niekoľko smrteľných nástrah, vďaka dementnej kamere vás chuť do závodenia prejde poriadne rýchlo. Vlastne, nebyť spomínanej kamery, určite by ma hra bavila viac a nemusel by som sa tak v nej toľko rýpať. Čo sa týka ostatnej dvojice módov, nechýba klasický závod na tri kolá ako aj checkpoint race, ktorý vám vďaka spomínanej kamere nadelí niekoľko frustrujúcich okamihov, keďže časy medzi kontrolnými stanoviskami sú šibeničné a prehľad o nasledujúcich metroch ani zďaleka tak dostatočný, ako by ste potrebovali.

Popri singleplayeri nesmie ale chýbať ani vcelku zábavný multiplayer, tu prezentovaný vo forme 2 násobného splitscreenu, takže ak ste štyria a nemáte čo robiť, rozhodne by ste sa s mikromašinkami mohli zabaviť. Do kariet vám potom bude hrať hlavne klasická ľudská rivalita, vďaka ktorej sa majstrom stane ten, kto dokáže ako prvý ukoristiť zbraň, efektne vytlačiť súpera z trati či vykúzliť ďalšie podobné nezbednosti. Osobne som skúšal hru viacerých hráčov len vo dvojici, ale z tých pár okamihov môžem povedať, že nebyť mulťáku, Micromachines V4 by sa odporúčali do koša skôr, než by ste stihli povedať aotearoa (v preklade krajina dlhých bielych oblakov :)).

V samotnom začiatku predchádzajúceho odstavca som spomínal vskutku megalomanský obsah titulu a tak si ho tu teraz trošičku rozoberieme. Rovných 750 miniatúrnych áut čaká na vaše hbité prstíky a ak by autori na tejto zložke zapracovali, dozaista by som to závodne martýrium absolvoval len kvôli novým autíčkam. Teda, aby som Supersonicu len nekrivdil; každé auto má osobitné štatistiky (rýchlosť, akcelerácia, váha a ešte jedna, na ktorú si už nepamätám) a navyše je aj zatriedené do jednej z 25 tried (koncept, off-road, muscle a pod.), takže vďaka tomu je aj jeho ovládanie, resp. správanie sa na ceste mierne odlišné než u ostatných vozov. Nesmiete ale očakávať realizmus, pretože okrem miernych rozdielov v chovaní sa dá s väčšinou áut jazdiť tým istým štýlom, ktorému nechýba tuctová arkádovosť a teda plynový pedál na podlahe + občasné šmykovanie pomocou ručnej.

Ďalším negatívnym faktorom vozového parku je aj jeho grafická odfláknutosť a neatraktívnosť, vďaka čomu je prvá desiatka áut tým istým modelom len s inou farbou, zatiaľ čo druhá desiatka podobným modelom ale zato totožnou farbou. Skrátka, nič zaujímavé, nič výnimočné... iba nuda, šeď a stereotyp. Aspoň že autori nezabudli na akčnú vložku, tu prezentovanú viacerými útočnými hračkami (rakety, kladivá, míny a pod.), takže ak ste človek, čo rád stláča spúšť, rozhodne si počas závodov prídete na svoje. Úspešná salva je nasledovaná spomalením protivníka a vy tak dostanete jedinečnú možnosť dostať sa do čela (a v následnej zákrute vyletíte z trate a nabijete si držku). Tak či onak, prostredníctvom zbraní sa inak frustrujúca hrateľnosť stáva o čosi znesiteľnejšou a občas aj pocítite pôžitok z jazdy, na ktorý ste po absolvovaní kurzu Burnout tak zvyknutí.

 O dosť lepšie ale dopadli jednotlivé trate, umiestnené do tých najrozmanitejších častí našich domácnosti. Záhrada, pracovňa, kuchyňa, kúpelka... to všetko je len zlomok prostredí, do ktorých počas racingov zavítate a fanúšikom tejto série ani nemusím hovoriť, že design tratí je opäť špičkový. Množstvo predmetov ako prirodzených prekážok, všade samý detail a život, či pestrofarebnosť a rozmanitosť sú parametrami, ktoré výrazne zvyšujú kvalitu titulu a vďaka ním som občas aj prehliadal tragickú kameru, likvidujúcu akúkoľvek šancu na úspech. V prospech hrateľnosti hovorí aj počet tratí (75), ktorý vysoko prevyšuje štandard a keďže sú to navyše aj trate kvalitne, určite by ste to aj na základe tohto hľadiska mali s novými mašinkami skúsiť. Technické spracovanie Micromachines V4 by sa asi najlepšie dalo charakterizovať ako priemerné.

Technické spracovanie Micromachines V4 by sa asi najlepšie dalo charakterizovať ako priemerné. Chudobné a obmedzené modely autíčiek už boli spomenuté a ak sa k tomu pridá aj minimálna vizuálna originalita, vo výsledku sa môže tomuto titulu o špičkovej grafike iba zdať. Na PS2 som nepostrehol žiaden pokles fps, pretože inak by som musel vývojársky tým nelichotivo nazvať amatérskym. Priemerom musím oznámkovať aj audio stránku, poznačenú predovšetkým zvukom motorov, ktoré majú ďaleko od tých skutočných a skôr my liezli na nervy, než by ma mali povzbudiť k lepším výkonom. Celkovo tak musím povedať, že na audio-vizuálnu hostinu s novými mikromašinami zabudnite a ak túžite práve potom, opäť vás musím odkázať na sériu Burnout, ktorá je na strhujúcej prezentácii priam založená.

Niekoľko kladov, viacero záporov... všetko to má núti povedať, že akokoľvek sa autori snažili, ich vzkriesenie starej klasiky im akosi nevyšlo. Nejde o to, že by bola hra vyložene strašná; len akosi neposkytuje dostatočný herný zážitok nato, aby hráč mohol čas strávený s ňou považovať za dobre využitý. Množstvo aut a tratí nemusí byť totižto zárukou úspechu a často krát platí pravidlo, že niekedy menej je viac. A práve na základe vyššie uvedených poznatkov vám môžem Micromachines V4 odporučiť len v tom prípade, ako máte rušnú domácnosť a multiplayer je vo vašej rodine častejšie používané slovo než ďakujem. Ďakujem.