Nedávno som mal možnosť si v Londýne vďaka Konami vyskúšať ich dva prichádzajúce remaky. Najviac fascinujúce na tom je to, ako diametrálne rozdielne prístupy k vývoju obe hry predstavujú. Kým Silent Hill 2 remake stavia na príbehu a atmosfére pôvodnej hry, ale ostatné veci mení, remake Metal Gear Solid: Snake Eater na to ide inak. O Silent Hill 2 remaku ste si už mohli prečítať, prinesie rozšírený svet, nové a upravené hádanky, modernizovanú hrateľnosť, väčšiu hernú dĺžku a podobne. Zato Metal Gear Solid Delta: Snake Eater neprinesie okrem grafiky a modernejšieho ovládania nič iné. Všetko sa autori snažia zachovať presne podľa pôvodnej hry, akurát teraz teda na novom engine.

Mohol som si zahrať zhruba 2 hodiny z hry, čo je veľmi slušná porcia. Okrem toho som si ale po hraní ešte sadol bokom, aby som o hre a hlavne pozadí jej vývoja vytiahol čo najviac z toho najpovolanejšieho. Na otázky mi totiž odpovedal producent Noriaki Okamura. Ten má na konte viac ako 40 hier a na samotnej Metal Gear sérii pracuje od roku 2005, takže jeho skúsenosti sú naozaj bohaté a je badať, že tu nechce znovu vynájsť koleso, ale priniesť to, čo fanúšikovia milovali na, podľa mnohých, možno aj najlepšej časti celej série.

A prečo teda až taká snaha držať sa originálu? Ako mi Okamura prezradil, Snake Eater je jeho najobľúbenejšia hra, na smrť ju miluje a chce, aby dnes aj noví hráči mohli zažiť presne ten istý zážitok, aký zažil on sám, keď vyšla pôvodná hra. „Nechceme nič drasticky meniť. Chceme zachovať všetko, čo sa len dá, a zmeniť iba to, čo je nutné,“ bola jedna myšlienka, okolo ktorej prebiehal celý náš rozhovor. A na hre to naozaj cítiť, od úvodných titulkov máte dojem, že hráte tú istú hru ako kedysi. Akurát teraz lepšie vyzerá. Mohol som si začať práve úvod, takže asi viete, že tam bolo veľmi veľa veľmi dlhých cutscén, ale prišiel rad aj na nejakú tú hrateľnosť. Prakticky sme museli s hrou skončiť po predstavení Ocelota (a všetkých jeho úvodných cutscénach).

Chválim, že meno Hidea Kojimu stále sprevádza celý úvod a aj autori vedia, komu vďačia za to, že teraz môžu priniesť tento remake. Rovnaká je réžia (so všetkými over the top scénami, spomaľovačkami a podobne), rovnaký je scenár, pohyby postáv a podobne. Naozaj úplne všetko je presne 1:1 prepracované z originálu. Okamura k tomu dodal: „Dve veci, ktoré sme zmenili, sú grafika a ovládanie. Čo sa týka grafiky, mali sme dojem, že tá pôvodná už dosť zostarla a chceli sme, aby hra spĺňala dnešné štandardy. Čo sa týka ovládania, vieme, že pôvodné ovládanie dnes môže pôsobiť zastarano, ale zároveň bolo súčasťou zážitku. Nechceli sme to hráčom zobrať, takže sme radšej namiesto toho okrem pôvodného ovládania pridali aj možnosť moderného ovládania, ktoré je podobné dnešným akčným hrám. Nechceli sme robiť žiadne ďalšie zmeny. Chceli sme zmeniť len to, čo bolo nutné.“

Snake Eater sa odohráva v roku 1964, keď je svet na prahu globálneho konfliktu a vojna je studená len vďaka tomu, že sa mocnosti navzájom nenapádajú. To ale neznamená, že proti sebe nepodnikajú rôzne misie. Dôkazom je aj tá vaša, na ktorú sa vydávate spolu s Naked Snakeom a jeho tímom. Nechýba zrada, emócie, konšpirácie, kus histórie a ani kus fikcie. Na príbehu sa nič nezmenilo, lebo Okamura nepovažoval za nutné, aby sa na ňom niečo menilo. Je to stále ten istý Naked Snake s rovnakými komplexnými vzťahmi, ktorými vás prevedie už úvod a hra ich bude neskôr ďalej rozvíjať.

Ale to možno aj trochu predbieham. Čo hra ponúkne ešte predtým, ako sa dostanete k samotnému úvodu? Napríklad sa vás spýta na to, ktoré MGS hry ste hrali a ktoré sú najobľúbenejšie. Potom vám dá na výber z ovládania a kamery, kde Legacy nastavenie reprezentuje to pôvodné. Moderné sa ku hre hodí a osobne by som na to pôvodné asi neprepínal, dnes to už nie je najpríjemnejší zážitok a naozaj sa ho autorom podarilo modernizovať pekne. Aj keď teda niektoré aspekty stále pôsobia trochu ťažkopádne, lebo na ich vyriešenie by autori remaku museli robiť výraznejšie zásahy. Na výber máte aj dostatok možností obťažnosti vrátane European Extreme, ktorú si odomknete po dokončení hry na Extreme.

A ako sa to teda vlastne hrá? Snake Eater je stále stealth špionážnym trilerom, takže akcia tu nie je riešením. Situácie sa síce dajú riešiť aj päsťami či uspávacou pištoľou (alebo aj osím hniezdom, ktoré zhodíte na nepriateľov), ale lepší zážitok a menej frustrácie si užijete, keď budete postupovať nenápadne, skúmať prostredie, pripravovať si taktiku, nepriateľov obchádzať a ak už musíte útočiť, tak nenápadne. A nezabudnite skryť telo, lebo ak ho stráže nájdu, máte problém. Pomôcť si môžete systémom kamufláží, takže v každom druhu prostredia sa vybavíte tak, aby ste minimalizovali riziko, že vás niekto zbadá. To riziko to bude vždy, ale takto si môžete pomôcť. A občas sa budete prezliekať aj dosť časti.

Okrem toho sú tu aj menšie survival prvky, takže okrem života si musíte strážiť aj staminu, dokonca tu musíte jesť. Ak sa vám niečo stane, je to na postave vidno. Vidíte, ako na nej zostáva blato. Ak vás niekto postrelí, prejaví sa to nielen na Snakeovom zdraví, ale aj na jeho výzore, keďže jazvy na postave zostávajú. Toto sú také menšie novinky, ktoré autori pridali. Ak by ste si náhodou s niečím nevedeli poradiť (čo sa asi stane), na vysielačke vás čaká niekoľko známych hlasov, ktoré sú tu na to, aby vám podarili. Akurát musíte vedieť naladiť tú správnu frekvenciu.

Kvitujem snahu autorov zachovať čo najviac z originálu a nemeniť niečo, čo si to naozaj nevyžaduje. Ale jedna vec mi tu jednoducho nevonia. Pôvodná hra vyšla pred 20 rokmi na konzolách. Do ich obmedzeného hardvéru sa vtedy nedali dostať rozsiahle levely, tak sa kúskovali na menšie pasáže, medzi ktorými bol loading. Dnes už máme technologické možnosti niekde inde, ale tu sú stále levely rozkúskované na menšie pasáže a medzi nimi je loading, aj keď len krátky. Prečo? Nepôsobí to dobre, dokonca by som povedal, že to trochu aj kazí tempo. Niektoré veci stojí za to zachovať z originálu, ale toto podľa mňa nie je jedna z nich.

Prostredia sú teda síce menšie, keďže sú delené loadingami, ale je tam aj tak pekné množstvo rôznych objektov, ktoré môžete využiť. Budete tak šplhať (po stenách, rímsach a aj stromoch), plaziť sa vo vysokej tráve a podobne. Rozhodne vás tu toho čaká naozaj kopa. No a aby toho nebolo málo, v hre nájdete aj rôzne zberateľské veci, ktorých vyzbieranie predĺži hernú dobu a taktiež dokáže zabaviť. napríklad budete hľadať skryté žabky. Keďže tu autori v porovnaní s originálom nič nemenili, je možné, že si pri ich hľadaní vystačíte aj s pôvodným návodom.

Estetika sa v porovnaní s originálom nezmenila. Akurát je to naozaj všetko krajšie a modernejšie, čo zodpovedá modernému enginu. Blato a zranenia sú naozaj z vizuálneho hľadiska asi jediné veci, ktoré sú tu navyše. Podľa Okamuru sa ku hre hodia a nenarúšajú jej pôvodnú esenciu. Zároveň hovorí, že vedia, že nie všetko je ešte dokonalé a musia niektoré veci zmeniť. Napríklad animácie pôsobia trochu kostrbato, lebo práve zachovávajú to, čo poznáme z originálu. Toto sú veci, ktoré ešte musia doladiť a upraviť.

Hru som hral na PlayStation 5 a nežala tam pomerne svižne. Koniec koncov pri takto riešených prostrediach je ich vykresľovanie jednoduchšie. Na výber máte z dvoch režimov, aby ste si vybrali to, čo z vizuálnej stránky preferujete. Ak je to snímkovanie, zvoľte Performance režim, ktorý ide v 60fps a v dynamickom rozlíšení s tým, že najnižšie natívne klesá do 1080p. Ak chcete lepšiu grafiku a uspokojíte sa s 30fps, nájdete tu Dynamic režim, ktorý ide natívne najnižšie v 1440p a upscaluje obraz do 4K.