Ťažiť z nostalgie sa dá len vtedy, keď na to máte. A z veľkej časti sa tá nostalgia týka práve vás. Máme tu novú skákačku Nikoderiko: The Magical World, ktorá už na prvý pohľad skúša na trhu vyplniť dieru veľmi špecifického tvaru – tvaru jedného úspešného bandikuta. Vlastne sa za to hra ani veľmi nehanbí, akurát teda nedarí sa jej v tom, o čo sa snaží. Dosť to celé pripomína éru pred takými 15-20 rokmi, kedy skákačky robilo hlavne len Nintendo a málokto iný v rovnakej kvalite, tak sa objavili haldy béčkových záležitostí snažiacich sa využiť situáciu. Dnes si na ne už zväčša nespomeniete a podobné to bude asi aj v tomto prípade.

Pritom potenciálu je tu pomerne dosť a začiatok vôbec nie je najhorší. Síce si od začiatku v duchu hovoríte, že toto fakt vo veľkom vykráda Crasha Bandicoota, ale až tak vám to neprekáža. Baví vás napríklad sledovať úvodné intro, kde sa predstavuje ústredná dvojica Niko a Luna. Odvážni dobrodruhovia sa živia hľadaním pokladov a teraz našli najväčší poklad svojho života. Problém je, že si na tento magický poklad robí zálusk aj zloduch Grimbald so svojou (k)obrou korporáciou. Ukradne vám ho a vy tak musíte dvom odvážnym mangustám pomôcť na ceste naprieč magickým ostrovom zozbierať poklady a poraziť nepriateľov.

Prečo práve mangustám? Je to síce malá a nenápadná šelmička, ale odvaha jej nechýba ani v skutočnom svete. Dokáže totiž v súboji poraziť kobru, jedného z najjedovatejších hadov planéty. A to je vlastne aj premisa hry Nikoderiko. Čaká vás veľa skákania, kĺzania, plachtenia vzduchom a tu a tam si zajazdíte či zalietate na nejakom zvieratku v tomto naozaj pestrofarebnom svete. Hra nijako nevybočuje zo žánrových štandardov. Dokonca by som povedal, že ich práve naopak kopíruje až veľmi striktne. Každú chvíľku budete hrať niečo, čo vám pripomenie iné momenty z Crasha alebo prípadne Sonica. Horšie je, že to všetky tie známejšie značky robili lepšie.

Už len štruktúra hry je naozaj schematická. Odohráva sa na spomínanom magickom ostrove a ten sa skladá z niekoľkých rôznych prostredí. V každom prostredí zase nájdete niekoľko levelov. Na konci daného prostredia je vždy boss a ak ho porazíte, posúvate sa ďalej. Presne ako kedysi v Crashovi. Hra nie je práve najdlhšia, ale na takúto skákačku je tých 8 hodín dostačujúcich. Navyše v leveloch nájdete aj drahokamy, kľúče a rozhádzané písmenká N-I-K-O, takže aj keď hru prejdete,  leveloch stále zostanú nejaké tie veci, kvôli ktorým sa tam oplatí vrátiť a vyskúšať to znova. Presne ako kedysi v Crashovi, keď ste chceli trojku splniť na 108%.

Jedna vec, ktorá tu nie je ako v Crashovi a Nikoderiko naozaj pozdvihuje, je možnosť lokálnej kooperácie pre dvoch hráčov. Kým v Crash sérii ste striedali Crasha a Coco podľa levelov, tu si môžete vo dvojici zahrať za obe postavy. A ako to býva prakticky vždy, kooperácia pridáva aj na zábave, keďže s niekým po boku si každú hru dokážete užiť viac. Spoločne skáčete, spoločne bojujete proti bosom. Je to naozaj dobré rozhodnutie, lebo možno aj práve vďaka kooperácii sa hráči rozhodnú po hre siahnuť, keďže skákačiek s ňou už naozaj nie je veľa.

Okrem toho je to však naozaj taký žánrový štandard, kde beháte po čoraz komplikovanejších leveloch, kde každé nové prostredie prinesie aj nejaké nové prvky či výzvy. Nie až tak nových nepriateľov, tých je tu len pár a hra ich dookola recykluje. Niekedy viac skáčete, inokedy sa zas viac šplháte a podobne. Dokonca tu je level, kedy pred ničím utekáte smerom ku kamere. Je vám to povedomé? Raz za čas si v hre naskočíte na chrbát nejakého zvieraťa a vtedy využijete jeho schopnosti – žaba vysoko skáče, nejaké iné zviera zase útočí a podobne. Trochu to spestruje hrateľnosť, ale zase nie je to ani žiadne terno. Taktiež každý level obsahuje aj dva skryté bonusy, kde musíte niečo vyzbierať/zničiť a získať kľúč. Tiež ste to už videli predtým, ale pridáva to výzvu.

A to je vlastne aj zhrnutie hry ako takej. Nenájdete tu nič, čo by vás dokázalo prekvapiť nad rámec toho, čo ste už videli niekde inde. Áno, hra kombinuje 3D pasáže ako v Crashovi s 2D pasážami ako v Donkey Kong Country, ale to občas spôsobuje aj viac problémov. Napríklad pri 3D hraní nie je ľahké odhadnúť hĺbku prostredia, takže často nedopadnete po skoku úplne tam, kam by ste chceli. Pomáha farebný kruh pod postavou, ale to je len riešenie, ktoré ešte viac zvýrazňuje, že autori o tomto probléme vedeli, ale nevedeli ho poriadne vyriešiť. Navyše pri behu ten kruh pod postavou nie je, takže vtedy vám ani len ten nepomáha.

Súboje s bossmi sú tiež dosť rozporuplnou časťou hry. Je ich tu päť a každý je iný. Čo je na jednej strane super, na druhej sa líšia možno až príliš. Super je, že každý prináša inú výzvu, inú zasadenie a aj inú tému. Ale každý má zároveň iné pravidlá. Napríklad pri jednom si môžete zbierať životy, pri iných nie. Pri niektorých bojujete v 3D, pri iných 2D. Niektorí majú viac fáz, ďalší iba jednu. Autori mali dobré nápady, ale škrípe to v prevedení. Čo je najlepšie na bossoch vo vyššie uvedených sériách Crash ci DKC? Každý je iný, každý je svojská výzva, ale pravidlá boja proti nim sú zjednotené. Takže chcete odhaliť ich schému, nájsť slabinu a v správny moment zaútočiť. A viete, koľkokrát to musíte spraviť, ako to musíte spraviť. Tu je to tak, že jednému bossovi musíte uštedriť 3 údery, ďalšiemu 6, inému 12. Možno sa to zdá ako drobnosť, ale pri hraní to pôsobí nesúrodo a nie dobre.

Čo je ale na hre úplne najhoršie? Chyby. A tým nemyslím len bugy, aj keď aj tých tu je kopa, ale aj reálne chyby v dizajne a mechanizmoch. Hral som Switch verziu a dlho jej chýbal day 1 patch so zásadnými opravami. A bolo to dosť zlé. Tak som si naň počkal a pokračoval v hraní. A stále to bolo dosť zlé. Bugy, pri ktorých musíte reštartovať levely, lebo sa nedá pokračovať ďalej. V jednom z levelov dokonca stále nie je možné všetko vyzbierať, lebo sa dostanete na miesto, kde sa postava zasekne a bez reštartu sa nepohnete. Takže to miesto musíte pri ďalšom pokuse preskočiť. Alebo súčasne trafíte bossa a on vás. Hra vás tak reštartuje na začiatok súboja, ale naloaduje len bielu obrazovku, z ktorej sa nedá pokračovať.

No a tie chyby v herných mechanizmoch? Na dosť špecifických miestach zistíte, že je hra zle navrhnutá. Sklz je jednou z vašich najčastejších zbraní proti nepriateľom a tiež sa ním často dostanete na nedostupné miesta. Ak sa oň ale pokúsite na zlom mieste, postava sa šmykne mimo plochy, po ktorej sa dá chodiť. Teda vlastne mimo prostredia, takže vypadne z levelu a vás čaká reštart na posledný checkpoint. A pri tomto sa fakt nedá baviť, keď vás pomaly každý druhý level frustruje nejaká hlúposť. Pritom hra nie je ťažká, ale budete zomierať. Lebo nevidíte, kam skáčete. Lebo nejaký bug. Lebo sa na šikmej ploche dáte do sklzu a skĺznete preč z levelu. Lebo vám výhľad zakryje zle umiestnená kamera, ktorej vo výhľade prekáža nejaký objekt z levelu ako list a podobne. To nikto tieto veci netestoval?

Ale graficky je to super, to musím pochváliť. Nielen prestrihivé scény, ako som už predtým opísal, ktoré sú fakt krásne, ale aj hra ako taká. Levely sú pestrá, bohaté a plné života. Postavičky detailné, dobre animované a tiež veľmi pekné. Navyše aj na Switchi sa hra hýbe úplne krásne bez nejakých zásekov a prepadov snímkovania. Postavy sú dabované a pomerne dobre. O hudbu sa postaral legendárny David Wise (Battletoads, Donkey Kong Country, Banjo-Kazooie: Nuts & Bolts), aj keď sa veľmi nevytiahol a je to taký štandard v rámci žánru, ktorý nenadchne, ale ani neurazí. K hraniu to sedí a buduje to atmosféru, ale nie sú to melódie, ktoré by ste si zapamätali.

Nikoderiko si určite nájde fanúšikov. Hra si ich už koniec koncov našla. Ale nemyslím si, že je nejaká výnimočne dobrá. Dokonca si nemyslím ani to, že by bola nadpriemerná. Robí veci, ktoré už poznáte z iných hier. Akurát ich robí horšie. Chcete niečo takéto? Zahrajte si Crasha. Zahrajte si Donkey Kong Country hry. Zahrajte si napríklad nového Astro Bota, aj keď to je iný druh skákačky. Všetky tie hry sú oveľa lepšie a nebudú vás frustrovať hlúpymi chybami či dokonca bugmi. Ak tu niečo vyčnieva, je to len grafika a možnosť lokálnej kooperácie.