Prvá časť série Life is Strange je pre vydavateľa prekliatím. Dodnes má milióny fanúšikov a jej príbeh a postavy mnohí stavajú na piedestál. Zároveň predstavuje úspech, ktorý sa už nepodarilo replikovať. Square Enix sériu strieda medzi pôvodnými autormi z Dontnodu a americkým štúdiom Deck Nine, teraz tu už máme vlastne šiestu hru (a to nerátam remaster). Avšak doteraz sa žiadne z nich nepodarilo napodobniť úspech hneď tej prvej u kritikov a aj u hráčov súčasne. Keď sa aj podaria vysoké známky, predaje nedosiahnu prvú časť. A nevyjde to ani teraz s Life Is Strange: Double Exposure.

Pritom v Deck Nine siahli po tej najsilnejšej zbrani. Aj keď si to príbeh nevyžadoval a vlastne to možno trochu ani nedáva zmysel, vrátili sa k pôvodnému príbehu a pôvodnej hrdinke. Max Caulfield je späť a Double Exposure nám ukazuje, čo jej život (a štúdio) prináša 10 rokov po udalostiach pôvodnej hry. ako to vlastne skončilo? To je na vás. Síce hra neprenáša uložené pozície a rozhodnutia z prvej časti, ale môžete si nadefinovať, ako to skončilo. Zachránila Max svoje mesto alebo Chloe? Toto rozhodnutie má veľký vplyv na to, kto je Max vlastne v novej hre, aj keď možno mnohí z vás nebudú spokojní s tým, ako k jednej z týchto možností vývojári z Deck Nine pristúpili.

Nech už ste si vybrali akýkoľvek koniec, Max to zdevastovalo a musela odísť preč. Cestovala po svete, fotila a stala sa relatívne známou. Vystavovala svoje fotky a dokonca sa jej podarilo získať miesto na univerzite v Lakeporte vo Vermonte. Je to umelecká škola, kde pod vedením pedagógov študenti študujú film, fotografiu, literatúru a ďalšie a Max toto miesto konečne môže nazvať domovom. Našla si tu priateľov, medzi študentmi je obľúbená a možno ju čaká aj láska (to je len a len na vás). Stále ju prenasleduje trauma spred 10 rokov, ale pomaly sa začína posúvať ďalej aj vďaka svojej priateľke Safi, ktorá sama bola študentkou tejto školy, Max podporuje vo fotografii a dokonca jej pomáha dostať sa na nedostupné miesta, aby tam mohla fotiť.

Aká je pravdepodobnosť, že sa niekomu stane na dvoch rôznych miestach to isté? Keď už si Max upratala život, vstúpi jej doň zase smrť a Safi nájde mŕtvu so strelnou ranou. Aj keď Max svoju schopnosť vracať čas nepožívala už od udalostí v Arcadia Bay, pokúsi sa zvrátiť situáciu. Ale nejde to. Pokúšate sa spolu s ňou, ale naozaj to nie je. Je to ako atrofované svalstvo, ktoré ste roky nepoužívali. Z ničoho nič však Max objaví nové schopnosti. Najskôr len letmo, ale postupne sa ich naučí naplno ovládať a využiť na to, aby vyriešila, kto vlastne Safi zabil a prečo.

Nemá zmysel chodiť okolo horúcej kaše, pravdepodobne ste videli už trailery, prípadne čítali o hre. Max získa schopnosť prechádzať medzi dvomi paralelnými časovými líniami, kde v hlavnej Safi zomrela, ale v tej vedľajšej je nažive. Max dokáže najskôr nakúkať z jednej do druhej, čo je schopnosť, ktorá v niektorých situáciách padne veľmi vhod. Neskôr medzi nimi priamo prechádza, ale len na vybraných miestach, kde sú akési dvere medzi líniami. No a nakoniec sa naučí aj prenášať veci z jednej do druhej. Respektíve ich vymení, čo neviete ovplyvňovať, ale hra to využije na niektoré vyhranené momenty.

Dáva to celé vlastne zmysel? Ani veľmi nie. Schopnosť nie je nijako zdôvodnená a autori hodili bobek na akékoľvek vysvetľovanie toho, prečo sa to vlastne teraz manifestovalo a ako to, že Max zrazu ovláda niečo iné. Mohli sa aspoň trochu posnažiť previazať to nejako s manipuláciou času, ale úplne na to rezignovali. Postavia vás pred fakt, že to dokáže. Tam to hasne. Zároveň to naznačuje, v čom má Double Exposure najväčšia problémy – v scenári. Nie celkovom, ale v bodoch, ktoré nie sú dotiahnuté. Niekde sú to motivácie postáv, ktoré veľmi kolíšu. Inokedy zase vnútorná logika deja. Na niektoré veci sa scenáristi sústredili a dotiahli ich, iné ani veľmi nie a hre to škodí.

Max je napísaná veľmi dobre. Bude vás štvať, rovnako si ju ale aj zamilujete. Nie je to dokonalá hrdinka, má svoje chyby, je tu aj istá úroveň naivity. No a z veľkej časti záleží aj na vašich rozhodnutiach, kto vlastne Max bude, ako bude vychádzať s jednotlivými postavami, komu pomôže a s kým sa pustí do vzťahu. Páči sa mi, keď majú hrdinovia chyby. Má ich každý v skutočnom živote, takže nedáva zmysel, aby boli protagonisti dokonalí a to tu funguje dobre. Už horšie fungujú niektoré motivácie ostatných postáv a niektoré situácie naprieč líniami.

Max a jej emočná cesta je tak tým najzaujímavejším na hre. Ale keď ide o akúsi mysterióznu sci-fi detektívku, ktorá je vlastne jadrom hry, tak už ten scenár kolíše. Navyše sa hra aj čiastočne odcudzuje tomu, že je pre sériu vlastné. Každá hra bola vlastne nadprirodzenou alegóriou na osobné a aj spoločenské problémy., ktoré hrali prím a skvele vynikli v kontraste toho, že tu fungujú nejaké špeciálne sily. Tu ale autori rezignovali takmer na všetko, možno zostali len nejaké vzťahy. Pamätáte si na scény s Kate Marsh v prvej hre, ktorú ste mohli správne zvolenými možnosťami zachrániť? Tu nič tak silné a dôležité nenájdete. A vlastne aj celá hra sa zbavila toho dojmu fatalizmu. V pôvodnej boli obe záverečné voľby vlastné zlé, devastačné, ale v tom bola jej sila. V týchto horkosladkých koncoch. Tu? Nič také nedostanete.

Veľmi rád by som to rozpísal detailnejšie, ale chcem sa vyhnúť spoilerom. Ten príbeh stále nie je vyslovene zlý a dokážete si ho užiť. Problém je, že séria v minulosti nasadila latku tak vysoko. Máte možnosť voľbami formovať vzťahy aj situácie a to, ako niektoré postavy dopadnú, ale nemáte dojem, že by na tom vlastne až tak záležalo. Ak si k niekomu nevytvoríte vzťah, nezáleží vám na tom, či ho zo školy vyhodili. A aj keby áno, či niekto zostane na škole alebo nie, to nie je žiadne závažné rozhodnutie. Nakoniec nepomáha ani to, že hra pôsobí ako teaser na niečo ďalšie a väčšie, čo príde po nej.

Ako teda funguje to prechádzanie dimenziami? Nakoniec to nie je až tak originálny prvok, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Hrali ste niekedy napríklad Soul Reaver? V hre ste prechádzali dimenziami, aby ste obišli problém v jednej, ktorý v druhej nie je. Tu je to podobné. Nebaví sa s vami niekto v jednej línii? Tak to vyskúšajte v druhej. Neviete sa niekam dostať? Skúste druhú líniu a obísť to inými bránami. Nie je to náročné a navyše vás hra vždy sama navedie, kedy sa máte kam prepnúť a s kým sa porozprávať. Je škoda, že je hra v pomôckach až takto doslovná. Možno by stačilo, ak by si to Max povedala sama pre seba, nemusí vám to ešte aj hra zobraziť v pravom hornom rohu.

Okrem tohto prechádzania líniami budete hlavne viesť veľa dialógov a tu a tam robiť nejaké rozhodnutia. To je celá náplň. Povedal by som, že je ešte simplexnejšia a priamočiarejšia ako minulé časti, čo je trochu škoda. Dáva vám priestor na rôzne rozjímacie momenty, ale už málo vedľajších činností. Myslím tým priamo nejaké väčšie úlohy, ktoré môžete, ale aj nemusíte splniť. Je tu pár menších, ale nie je toho veľa. Napríklad môžete niekomu zmeniť známku z testu a podobne. Hra vám ani nedovolí veľmi odbočiť od aktuálnej hlavnej úlohy. Maximálne tak môžete zbierať ďalšie informácie o svete, robiť si vlastné fotky a nachádzať skryté polaroidy po prostredí.

Kto ich tam nechal a prečo sú na nich také divné veci? To je jedna zo záhad, ktorú postupne vyriešite. Ale nedá sa povedať, že by bola nejako ťažko predvídateľná. Ono celkovo tie zvraty a záhady sú v hre dosť ľahko čitateľné a predvídateľné. Kto teda robí tie polaroidové fotky? To si sami domyslíte hodiny predtým, ako vám to hra sama povie. Možno ani nebolo treba okolo toho robiť také drahoty. Ale keď už píšem o tých hodinách, tak s hrou ich strávite zhruba 11. Nie je to veľa, nie je to málo. Ak by ste chceli nájsť úplne všetko, natiahne sa to možno na 12 hodín. Double Exposure s atak radí medzi tie kratšie časti v sérii. Niekde na úrovni True Colors a Before The Storm.