LIFE IS STRANGE: TRUE COLORS |
LIFE IS STRANGE: TRUE COLORS |
Thom Yorke, frontman britskej kapely Radiohead, síce nenávidí vlastnú pieseň Creep, ale aj tak má skladba po celom svete milióny fanúšikov. Áno, je síce mainstreamová, ale stále, aj po toľkých rokoch, výborná. No a je dosť možné, že si v týchto dňoch nachádza ďalších a ďalších fanúšikov medzi hráčmi, ktorí ju doteraz nepoznali. V novinke Life is Strange: True Colors sa totiž pieseň objavuje a je to jedno z najlepších využití licencovanej hudby v hre, aké som vo svojom už relatívne dlhom hráčskom živote zažil. Silné, emotívne, nie vtieravé a vypovedajúce o hlavne postave a jej živote tak veľa, že nič viac ani nepotrebujete. Stačí jediná pieseň.
Hráčov série Life is Strange pochvala hudby v novej časti asi neprekvapí. Koniec koncov v každej časti to tak bolo, hlavnú postavu vždy sprevádza hudba na každom kroku, či už je to diegetická hudba, nediegetická hudba alebo aj ich kombinácia. Sú to nenápadné, no veľmi príjemné indie melódie. Hra totiž často prechádza medzi tým, čo počuje postava a čo počuje hráč, čo dotvára často nevídaný dojem pri hraní. Akoby upokojujúci, aj keď sa vám pred očami len teraz odohrala obrovská dráma. Aj True Colors je adventúra, ktorá od vás neustále niečo nevyžaduje, ale dáva vám priestor na rozjímanie. A či už vám pri ňom hrajú Kings of Leon (už fakt mimo môjho gusta) alebo hudba zložená priamo pre hru súrodeneckým duom Angus & Julia Stone, užívate si každý tón hry.
A prečo začínam recenziu novej časti známej adventúrnej série práve hudbou? Lebo je tak výraznou časťou toho všetkého, čo pri hre prežívate. Je to podobné ako v dobrom indie filme. Je to podobné ako napríklad v Linklaterovom Boyhood a mnohých ďalších. Cela hra ako skladačka funguje dobre a užívali by ste si ju tak či tak, ale toto je vec, ktorá ju posúva ešte trochu vyššie. Aj vďaka nej vynikne príbeh mladej Alex Chan, ktorá sa po dlhých rokoch strávených v decáku dostáva do sveta, aby žila so svojím bratom v malom coloradskom mestečku Haven Springs, ktoré obúvajú pestré postavy a je obkolesené čarovnou prírodou. Jej brat si tam pomaly zakladá rodinu a chce, aby Alex bola súčasťou toho celého.
Oproti predchádzajúcim hrám v sérii je to celé až prehnane idylické – hra nezačína vraždou, vašej postave sa nezrúti svet hneď v prvých minútach a vlastne sa zdá, že ten svet bol zrútený doteraz, no Alex ho pomaly začína znovu stavať a už to bude len lepšie. Ale nie je. Aj tu samozrejme musí prísť bod, keď sa stane obrovská katastrofa, ktorá hlavnú postavu posunie na cestu objavovania samej seba a aj svojich špeciálnych schopností.
Nechcem veľa spoilovať, ale prvá epizóda True Colors patrí medzi tie najviac šokujúce z celej série. A tam rátam aj výbornú hru Tell Me Why, kde bol záver prvej epizódy tiež veľmi silný. Zvrat je tu rázny, rýchly, nečakaný a naozaj obrovský – presne taký, aký ma byť, aby na vás fungoval. Aby ste si po dohraní prvej epizódy možno dali pár minút na jeho spracovanie a nevrhli sa na ďalšiu. Zrazu idylka zapadnutého malého mesta nepôsobí až tak upokojujúco a do pohybu sa dajú veci, ktoré ním otrasú v jeho základoch. Začnete objavovať pravdu o jeho obyvateľoch. Niektorých si ešte viac zamilujete, na iných vám čo-to začne prekážať, ďalší vám budú priamo proti srsti. Ale nebude za tým aj niečo viac?
Hra je opäť delená na 5 epizód, každý je rámcovaná nejakou význačnou udalosťou, ktorá sa v Haven Springs deje. Každá zároveň postavy niekam posunie a to hlavne tú vašu. Určite budete hlbšie skúmať jej vlastné schopnosti, ale tiež vzťahy. Dokonca hra ponúka aj možnosti romantických vzťahov a bude len na vás, či sa pre nejaké rozhodnete a ktorým smerom to vaše srdce bude ťahať. Romanca tu nie je silená a ak nechcete, aby mala vaša Alex s niekým vzťah, nemusíte sa touto cestou vydať. V niektorých aspektoch vám to však môže pomôcť a určite vám to pridá scény, ktoré chcete vidieť.
Max v prvej hre dokázala vracať späť čas, Daniel v druhej zase ovládal telekinézu, no schopnosť Alex je menej tradičná a poukazuje na ňu samotný podnázov. Alex má totiž schopnosť empatie prekračujúci medze bežných ľudí, kedy presne cíti emócie ostatných v jej okolí. Ich emócie navyše aj vidí a to v podobe farebnej aury, ktorá ľudí obklopuje. Hnev je červený, strach fialový, radosť žltá a podobne. Ak sú tieto emócie navyše poriadne silné, dokáže Alex aj počuť myšlienky, ktoré tieto emócie sprevádzajú, čo je hlavný mechanizmus, ktorý vás bude posúvať ďalej. No a neskôr schopnosti hlavnej postavy narastú až tak, že dokáže emóciami manipulovať, ale len v zopár (kľúčových) prípadoch v celej hre.
Ak ste hrali hlavne prvú hru v sérii, asi už tušíte, ako to tu bude prebiehať. Hlavne na ňu vo veľa veciach hra nadväzuje. Tam Max niečo zistila, vrátila sa v čase a v rôznych situáciách to použila vo svoj prospech. Podobne je to aj tu. Alex vycíti nejakú emóciu, vkradne sa danej osoby do hlavy a vypočuje si jej myšlienky, čo prezradí, nad čím daná osoba premýšľa. Tým môžete nejakú situáciu priamo vyriešiť, prípadne vám to odomkne nové možnosti v dialógoch, bez ktorých by ste sa buď nepohli ďalej, alebo by ste z hry nemali až toľko. Nie všetko je totiž pre vás povinná jazda.
Oproti predchádzajúcim hrám v sérii je True Colors skôr vsadené do otvoreného sveta, kde niektoré veci spraviť musíte, no veľa úloh je len dobrovoľných a vedľajších. Na vás zíver síce môžu a nemusia mať vplyv, ale záleží len na vás, či ich splníte. Keďže sa však v rámci epizód dosť veľa vecí mení, sú tu nejaké obmedzenia. Napríklad nemôžete úlohy z jednej epizódy splniť v inej. Inak ale môžete prostredia skúmať, hľadať si v nich vedľajšie úlohy, hľadať tam spomienky so silným emocionálnym nábojom (za čo sú achievementy) alebo sa len tak rozprávať s obyvateľmi mesta. Nikdy neviete, kam vás rozhovory zavedú.
Práve o nich totiž celá hra je. Je tu aj nejaké to klasické adventúrenie, kedy zbierate predmety a niekde inde ich použijete. Aj keď teda nie už v tej 30 rokov starej podobe, ale modernejšej a viac automatickej. Ale sú to hlavne dialógy, na ktorých hra stavia. Dialógy rozhodujú o osude postáv. Rozhodujú o vzťahoch. Rozhodujú dokonca aj o vašom konci. Volíte v nich ale sami – vy budete formovať Alex, to, ako je obyvatelia Haven Springs vidia. Niekoho si môžete znepriateliť, inému pomôžete a oplatí vám to o 2 epizódy neskôr.
Hier, kde na vás každú chvíľu hra hádže informáciu o tom, že si niekto o vás niečo zapamätá, sme tu mali veľa. Telltale s tým dobre začal, ale mizerne skončil. A boli tu aj iní. Ale Life is Strange séria patrí k tomu najlepšiemu v tomto ohľade a True Colors to potvrdzuje. Rozhodnutia sú zmysluplné a aj keď je pravda, že si autori pre vás nepripravili veľa rôznych koncov, tak stále máte dojem, že koniec, ktorý dostanete, je ten váš. Vy ste si ho zvolili, vy ste sa k nemu dopracovali a to aj spolu s tým všetkým, čo vás sprevádzalo – ako ste mali vzťahy, s kým ste nakoniec skončili, ako pre vás dopadla celá veľká záhada a kto sa za vás postavil – to jedno záverečné rozhodnutie je už len taká čerešnička.
Autori tentoraz viac stavali na chvíľach, kedy nemusíte riešiť veci, ktoré ťažia vašu postavu, či dokonca zvyšok mesta. Môžete si len užiť chvíle vysedávaním na pekných miestach a počúvaním hudby. Alebo si zahráte na nejakom klasickom automate, keďže aj to v hre nájdete a napríklad môžete prekonávať rebríčky v Arkanoide v miestnom bare. Retro hranie tu má svoje čaro. Dokonca by sa dalo povedať, že je akejsi forme oddychu od hlavnej dejovej línie aj jedna celá epizóda, kde LARPujete. Síce je to stále o vzťahoch, rozhodnutiach a dialógoch, ale teraz je to hlavne o zábave. Navyše sú tu pridané klasické RPG ťahové súboje, používanie kúziel a rôznych podivných predmetov. Ale nebojte sa, stále všetko v reáliách hry.
Príbeh je tu naozaj dobrý, zvrat tu nie je len jeden a aj keď je pravda, že vec či dve možno vopred vytušíte, stále sa na konci môžu stať veci, ktoré vás šokujú. Je to naozaj veľmi dobrá príbehová jazda. Akurát to tempo nie je práve najlepšie. Občas máte dojem, že teraz naozaj autori len vyplňujú čas a dlhšie sa musíte zaoberať niečím, čo by mohla byť krátka 20-minútová pasáž v inej epizóde. Niektoré momenty tak vyznievajú obsahovo trochu prázdne prípadne samoúčelne. Nepoteší ani krátka herná doba. Na 5 epizód je nejakých 8-10 hodín málo a je to o dosť menej ako v jednotke a dvojke, skôr na úrovni Before The Storm. A to nehovorím o nejakom speedrune. Ja mám nahratých 8 hodín a z celej hry mi chýbajú asi len 2 spomienky, ktoré som niekde prehliadol. Sedával som na lavičkách, streche, móle, užíval si niektoré relaxačné chvíle a hral aj na automatoch.
Oproti predchodcom urobila nová hra obrovský pokrok v oblasti grafiky ktorá si stále zachováva svojský štýl predchodcov, ale je technologicky oveľa ďalej s lepšími animáciami, veľmi dobre zvládnutou mimikou, parádnym nasvietením a tieňmi, dokonca tu je aj ray tracing. Bohužiaľ, technicky sú tu aj nejaké menšie zadrhnutia a zakopnutia, ale nič vážne. A keďže v úvode som vyzdvihol hudbu, teraz musím pridať aj chválu na dabing, ktorý je taktiež veľmi dobrý a pritom autori neobsadili veľmi známe dabingové mená. Aj tak ale herci odviedli výbornú rolu a postavám dodávajú hĺbku.
Mali sme tu už niekoľko Life is Strange hier od vydania jednotky, no táto sa najviac priblížila práve jej kvalitám. Má svoje nedostatky, tempo aj dĺžka by mohli byť lepšie a sú tu aj iné menšie problémy, ale je to kvalitná moderná adventúra o tom, aký vie byť život hnusný, ale aj nádherný. O stratách aj nálezoch a o objavovaní seba samého. Kvalitný scenár plný zaujímavých postáv a aj nejedného zvratu je doplnený audiovizuálnym spracovaním, ktoré si vás získa. Rozhodnutia majú význam a môžete si raziť vlastnú cestu hrou, aby ste mali dojem, že presne takto by to dopadlo, ak by ste vy boli v koži Alex.
RECENZIE HRÁČOV |
PC
PS4 Xbox One Switch Vývoj: Square Enix / Deck Nine Štýl: Adventúra
| |||
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
|